On Birinci Şuâ/sk

Denizli Hapsinin Bir Meyvesi

Zındıka ve küfr-ü mutlaka karşı Risale-i Nur’un bir müdafaanamesidir. Ve bu hapsimizde hakiki müdafaanamemiz dahi budur. Çünkü yalnız buna çalışıyoruz.

Bu risale, Denizli Hapishanesinin bir meyvesi ve bir hatırası ve iki cuma gününün mahsulüdür.

Said Nursî

Pojednanie o Ovocí

بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ

Podľa tajomstva a správ tohoto verša فَلَبِثَ فِى ٱلسِّجْنِ بِضْعَ سِنِينَ je Prorok Jozef(AS) patrónom väzňov. Toto robí z väzenia akoby Madrasu Yusufijja (Školu Proroka Jozefa). Keďže toto je druhý raz, čo boli študenti Risale-i Nur poslaní vo veľkom počte do väzenia, je naozaj potrebné v tejto madrase, ktorá je otvorená pre školenie, obdržať úplné školenie štúdiom a učením veľmi krátkych zhrnutí niektorých častí, ktoré sa týkajú väzenia, čo Risale-i Nur dokázalo. Teraz vysvetlíme päť alebo šesť tých zhrnutí.

PROBLÉM PRVÝ

Ako je vysvetlené vo Štvrtom Slove, náš Stvoriteľ (Chalíq) nám každý deň poskytuje kapitál dvadsiatich štyroch hodín života, aby sme mohli získať to, čo je potrebné pre naše životy na tomto i onom svete.

Ak by sme mali stráviť dvadsaťtri hodín tohoto extrémne krátkeho svetského života a zanedbali zvyšnú hodinu, ktorá je dostatočná pre päť povinných modlitieb, pre veľmi dlhý život na onom svete, aká nerozumná chyba by to bola. Trpieť dovtedy úzkosťou srdca a duše ako trestom za tú chybu a namiesto podstúpenia duchovného rozvoja byť v postavení protirečiacom získavaniu duchovného rozvoja – môžete si porovnať, akú veľkú stratu by sme utrpeli.

Ak však jednu hodinu strávime piatimi povinnými modlitbami, môžete zvážiť, že:

• hodina tohoto obdobia uväznenia a súženia sa niekedy môže rovnať celodennému uctievaniu

• a že jeho jedna prechodná hodina sa môže stať množstvom stálych hodín

• a že môže čiastočne odstrániť zúfalstvo a úzkosť duše a srdca

• a že môže byť zadosťučinením za chyby, ktoré viedli k uväzneniu

• a že môže naplniť účel väzenia, ktorým je podstúpenie osobného rozvoja

Môžete rozmýšľať o tom, aká prospešná skúška a lekcia a aké potešujúce stretnutie to je byť tu s našimi spoločníkmi, ktorí trpia tým istým utrpením.

Ako bolo napísané vo Štvrtom slove: ak je zriadená lotéria s tisíckou zúčastňujúcich sa ľudí, ktorí môžu vyhrať cenu tisíc lír a niekto minie päť alebo desať lír zo svojich dvadsiatich štyroch lír, ale neminie ani jedinú líru z dvadsiatich štyroch na lístok, aby vyhral večnú pokladnicu drahokamov, keď faktom je, že vo svetskej lotérii je šanca na výhru jedna ku tisícom kvôli ďalšej tisícke zúčastňujúcich sa ľudí.

Medzitým v lotérii ľudského osudu týkajúcej sa posmrtného života stodvadsaťštyritisíc prorokov, ktorých správy sú potvrdené kašfom (objavmi) a potvrdením nespočetných dôveryhodných rozprávačov spomedzi awlijov a asfijov, ktorí dokonca informujú o tom, že pre ľudí viery, ktorí prejavujú priaznivý koniec, je šanca na výhru deväťstodeväťdesiatdeväť ku tisícu. Teraz si môžete porovnať v akom protiklade to je s prospechom takého človeka, keď sa bude náhliť za jedným, ale utekať pred druhým!

Väzenskí guvernéri i hlavní dozorcovia a samozrejme aj správcovia krajiny a strážcovia verejného poriadku by mali byť vďační za túto lekciu od Risale-i Nur, pretože mnohé skúsenosti ukazujú, že ovládať a trestať tisíc zbožných ľudí, ktorí majú neustále na mysli väzenie pekla, je oveľa jednoduchšie ako desiatky ľudí, ktorí nemajú žiadnu modlitbu alebo vieru a myslia iba na svetské väzenia, ktorí nerozlišujú halal a haram, a ktorí si čiastočne privykli viesť bezpracný život.

ZHRNUTIE DRUHÉHO PROBLÉMU

Ako je dobre vysvetlené v  Sprievodcovi pre mládež z Risale-i Nur, smrť je tak jednoznačná a zjavná, že s rovnakou istotou, že noc bude nasledovať tento deň a zima príde po tejto jeseni, i my zažijeme smrť. Tak ako je toto väzenie dočasným penziónom pre tých, ktorí doň neustále vchádzajú a vychádzajú, tak i tvár zeme je ako stanica na ceste tých rýchlo cestujúcich skupín, aby si na jednu noc oddýchli a potom pokračovali ďalej. Naozaj smrť, ktorá na stokrát vyprázdňuje každé mesto na cintorín, si žiada od života niečo veľké. A teraz, dádanka tejto úžasnej pravdy bola vyriešená a objavená (kašf) v Risale-i Nur. Krátke zhrnutie toho je toto:

Keďže smrť nie je možné zabiť a  dvere hrobu nie je možné zatvoriť, ak je nejaký spôsob ako sa zachrániť pred katom určenej hodiny smrti a samoväzbou hrobu, nájsť ho bude pre ľudskú bytosť najväčšou starosťou a problémom dôležitejším než čokoľvek. Áno, existuje riešenie a skrze tajomstvo Koránu ho Risale-i Nur dokázalo s takým stupňom istoty, ako že dvakrát dva rovná sa štyri. Krátke zhrnutie toho je nasledovné:

Smrť je buď večné zničenie a šibenica, na ktorej budú ľudia a ich priatelia a príbuzní obesení alebo je to ako dostať prepúšťacie dokumenty k odchodu do inej večnej ríše a ku vstupu do paláca šťastia s certifikátom imánu.

Čo sa týka hrobu, je to buď tmavé miesto samoväzby a bezodná diera, alebo sú to dvere otvárajúce sa z väzenia tohoto sveta do večnej, osvetlenej záhrady a miesta hostiny. V Sprievodcovi pre mládež bola táto pravda dokázaná pomocou prirovnania.

Napríklad: na tomto väzenskom dvore boli postavené šibenice a  za múrom, o ktorý sa opierajú bola zriadená lotériová kancelária, kde sa hrá o veľkú cenu a celý svet sa tejto hry zúčastňuje. My, tých päťsto ľudí v tomto väzení, sme si istí, že nás zavolajú do tej arény jedného po druhom bez výnimky. Nie je možné sa tomu vyhnúť. Všade je počuť oznamy: „Poď a vezmi si rozhodnutie o poprave a postav sa na šibenicu!“ alebo „Vezmi si toto oznámenie o večnej samoväzbe a prejdi tými dverami!“ alebo „Dobrá správa! Výherný tiket v hodnote miliónov zlatých pripadá tebe. Poď a vezmi si ho!“ Na vlastné oči taktiež vidíme ľudí stavajúcich sa jeden po druhom na šibenice. Pozorujeme, že niektorí sú obesení, zatiaľ čo iní robia zo šibenice iba krok a presúvajú sa do lotériovej kancelárie za stenou, o čom vieme ako by sme to videli na základe rozhodujúcich správ od tamojších serióznych úradníkov. Náhle do nášho väzenia vchádzajú dve skupiny.

Jedna skupina nesie hudobné nástroje, víno a očividne chutné maškrty a pečivo, ktoré sa nás snaží prinútiť zjesť. Ale sladkosti sú jedovaté. Satani v ľudskej podobe do nich vstrekli jed.

Druhá skupina drží poučné spisy, halal jedlo a požehnané sladké nápoje, ktoré nám ukazuje. Jednohlasne nám jasne a vážne hovorí: „Ak si vezmete dary od prvej skupiny a budete jesť, čo vám ponúkli, aby vás vyskúšali, budete obesení na týchto šibeniciach pred nami tak ako tí ostatní, ktorých ste videli. Ak namiesto ich darov prijmete dary, ktoré vám prinášame my z rozhodnutia Vládcu tejto krajiny a budete recitovať prosby a litánie z poučných spisov, budete pred touto popravou zachránení. Potom ako kráľovskú priazeň každý z vás dostane v lotériovej kancelárii víťazný žreb v hodnote miliónov. Verte tomuto ako by ste to videli tak jasne ako denné svetlo. Ak by ste jedli tie haram pochybné a jedovaté sladkosti, aj tieto dekréty aj my sami vás jednohlasne informujeme, že budete určite trpieť strašnými bolesťami z jedu kým neodídete, aby vás obesili.

Teraz toto prirovnanie: pre veriacich a uctievajúch ľudí – za predpokladu, že majú priaznivé konce – jestvuje stopercentná šanca, že z lotérie ľudského osudu za šibenicami určenej hodiny, ktoré pred sebou neustále vidíme, príde vstupenka do večnej a nevyčerpateľnej pokladnice a pre tých, ktorí bez viery a v hriechu zotrvávajú v harame jestvuje deväťdesiatdeväť percentá šanca za predpokladu, že sa nebudú kajať, že obdržia predvolanie na buď večné zničenie (pre tých, ktorí neveria na posmrtný život) alebo na večnú temnú samoväzbu (pre tých, ktorí veria v nesmrteľnosť ľudskej duše, ale uberajú sa cestou zhýralosti) a večné zabudnutie.

Jasné správy o tomto dalo predovšetkým

• stodvadsaťštyritisíc prorokov (pokoj s nimi), ktorí vo svojich rukách nesú nespočetné zázraky ako znaky potvrdenia • a viac ako stodvadsaťštyri miliónov awlijov (nech Boh posvätí ich tajomstvo), ktorí vo svojich objavoch (kašfoch) a skúsenostiach vidia stopy a tiene toho, čo povedali proroci, ako na plátne kina, a potvrdzujúc to pripájajú k tomu svoje podpisy a milióny investigatívnych učencov (muhaqqiqov) (), vykladačov práva (mudžtahidov) a hodnoverných jedincov (sidiqínov), ktorí rozhodujúcimi dôkazmi a pre intelekt silnými argumentami s absolútnou istotou dokazujú v súlade s rozumom a logikou veci, ktoré hovoria tieto dve významné skupiny ľudstva a pripájajú k tomu svoje podpisy.

Ak človek nedbá na správy rozprávané jednomyseľne rozhodnutiami týchto troch širokých a vznešených komunít a skupinami skutočných ľudí, ktorí sú slnkami, mesiacmi, hviezdami a posvätnými vodcami ľudstva a neuberá sa priamou cestou, na ktorú upozornili, že vedie k večnému šťastiu a bez ohľadu na strašné deväťdesiatdeväť percentné nebezpečenstvo túto cestu opúšťa kvôli jednému človeku tvrdiacemu, že je na nej nebezpečenstvo a uberá sa inou zdĺhavou cestou, jeho situácia bude nasledovná.

Nešťastný človek zanechá najkratšiu a najľahšiu z dvoch ciest, ktorá podľa istých správ nespočetných a dobre informovaných pozorovateľov vedie so sto percentnou istotou do Raja a k večnému šťastiu a vyberie si najdrsnejšiu, najdlhšiu a najťažšiu cestu, ktorá vedie s deväťdesiatdeväť percentnou istotou k uväzneniu v Pekle a večnej biede a ako opití šialenci opúšťa krátku cestu kvôli jedinému informátorovi tvrdiacemu, že môže byť nesprávna, že má jedno percentnú šancu nebezpečenstva a možnosť jednomesačného uväznenia a vyberá si dlhú cestu, ktorá je bez výhod len preto, že je bez nebezpečenstva. Taký človek stratí svoju ľudskosť, vedomie, srdce a dušu až tak, že ignoruje strašných drakov, ktorých je zďaleka vidno a ktorí ho obťažujú, a bojuje proti komárom, ktorým ako jediným prikladá dôležitosť.

Keďže toto je realita situácie, my väzni by sme mali prijať dary druhej požehnanej delegácie, aby sme sa úplne pomstili za túto pohromu väzenia. To znamená, že práve tak, ako nás potešenie z minútovej pomsty alebo minúta či dve alebo hodina či dve neresti prinútili strpieť túto pohromu a dali nás do väzenia na pätnásť, päť, desať alebo tri roky, a zmenili naše svety na väzenie, zo zášti a tvrdohlavosti voči tejto pohrome by sme sa jej tiež mali pomstiť tak, že

• premeníme hodinu alebo dve našich životov vo väzení na deň alebo dva uctievania

• a premeníme naše dvoj až trojročné tresty pomocou darov tej požehnanej skupiny na dvadsať alebo tridsať rokov stáleho života

• a z našich desať a dvadsaťročných väzenských trestov spravíme nástroje na odpustenie miliónov rokov uväznenia v žalároch Pekla

Na oplátku za plač našich prechodných svetov by sme mali naše večné životy rozosmiať. Mali by sme väzenie ukázať ako miesto rozvoja a vzdelania, a každý z nás by sa mal snažiť dobre správať a byť spoľahlivým a užitočným príslušníkom nášho národa a krajiny. A väzenskí úradníci, správcovia a guvernéri by mali vidieť, že ľudia, o ktorých predpokladali, že sú kriminálnici, banditi, povaľači, vrahovia skazení a škodliví pre krajinu, sú študenti študujúci na tomto požehnanom mieste poučenia a mali by hrdo vzdávať vďaku Bohu.

PROBLÉM TRETÍ

Toto je zhrnutie poučného incidentu, ktorý je opísaný v Sprievodcovi pre mládež.

Raz som sedel pri okne vo väznici Eskişehir počas Dňa republiky. Staršie dievčatá v strednej škole oproti našej väznici tancovali a smiali sa na školskom dvore.


Zrazu sa mi zjavil ich stav po päťdesiatich rokoch, ako na plátne kina. Videl som, že z tých päťdesiatich až šesťdesiatich študentiek sa štyridsať až päťdesiat v hroboch zmenilo na zem a znášali utrpenie. A desať ich bolo škaredých sedemdesiat- až osemdesiatníčok, ktorými opovrhovali tí, ktorí očakávali lásku, pretože si v mladosti nezachovali cudnosť. Pozoroval som to s úplnou istotou a plakal som nad ich žalostnými stavmi. Niektorí z mojich priateľov vo väzení počuli môj plač. Prišli a pýtali sa ma na to. Povedal som im: „Chcem byť teraz sám, môžete odísť.“

Áno, to, čo som videl, nebola predstava, ale skutočnosť. Tak, ako po lete a jeseni nasleduje zima, tak i po lete mladosti a jeseni staroby nasleduje zima hrobu a barzach (prostredná ríša). A tak ako udalosti spred päťdesiatich rokov môžu byť v súčasnosti ukazované v kine, ak by existovalo kino, ktoré by ukazovalo budúce udalosti o päťdesiat rokov odteraz, a ak by sa nerestným a poblúdilým ľuďom ukázali ich podmienky o päťdesiat až šesťdesiat rokov neskôr, v hrôze a znechutení nad svojimi nezákonnými radosťami a tými vecami, nad ktorými sa teraz smejú, by plakali.

Zatiaľčo som bol zaujatý týmito pozorovaniami vo väznici Eskisehir, akýsi druh kolektívnej duchovnej bytosti, ktorá šíri neresť a poblúdenie, sa predo mnou zhmotnila stelesnená ako ľudský diabol. Povedala:

„Chceme okúsiť všetky slasti a radosti života a prinútiť ostatných ochutnať ich tiež; nezasahuj do nás!“

Ja som odpovedal:

Keďže sa ponáraš do neresti a poblúdenia a kvôli potešeniu a radosti nemyslíš na smrť, vedz celkom isto, že na základe tvojho poblúdenia je celá minulosť mŕtva a neexistuje. Je pustým cintorínom plným hnilých tiel. Starosťou o svoju ľudskosť a cestu poblúdenia utrpenie uvalené na tvoju hlavu a tvoje srdce - ak nejaké máš a nie je mŕtve - ktoré vzniká z tých nespočetných odlúčení a z večných smrtí toho nespočetného množstva priateľov – zničí tvoje bezvýznamné potešenie zo súčasnosti. Kvôli tvojej neviere je budúcnosť tiež neexistujúcou čiernou mŕtvou a pustou pustinou. A keďže hlavy nešťastníkov, ktorí odtiaľ prichádzajú, sa vnárajú do existencie zatiaľ čo sa zastavujú v prítomnosti, sú sťaté katovým mečom určenej hodiny a uvrhnuté do neexistencie, kvôli tvojej starosti o svoj intelekt na tvoju neveriacu hlavu neustále pršia ťažké starosti. Úplne to prevracia tú tvoju malichernú zhýralú rozkoš.

Ak zanecháš neresť a poblúdenie a vstúpiš do sféry istej tahqíqi (overenej) viery a spravodlivosti, cez svetlo viery uvidíš, že minulosť nie je neexistujúca, a že nie je cintorínom, kde všetko hnije. Skôr je to existujúci svetlom naplnený svet, ktorý sa mení na budúcnosť a čakáreň pre nesmrteľné duše, ktoré v budúcnosti vojdú do palácov šťastia. Než by ti dalo bolesť, podľa sily viery ti dá okúsiť druh duchovnej rozkoše z raja aj na tomto svete. Perspektíva viery tiež ukazuje že budúcnosť tiež nie je temnou pustinou. Skôr je to miesto, kde sú v palácoch večného šťastia Najslávnejším Najmilosrdnejším a Najsúcitnejším Poskytovateľom (Rahmáni Rahími Zuldžalál wal Iqrám), Ktorého milosť a veľkorysosť sú nekonečné a Ktorý pretvára jar a leto na stoly plné odmien, pripravené hostiny a výstavy darov. Ukazuje sa, že si tam povolaný. Keďže to človek pozoruje na plátne kina viery, podľa jej stupňa môže zažiť druh rozkoše večnej ríše.

To znamená, že skutočnú bezbolestnú rozkoš je možné nájsť jedine vo viere a je to možné jedine s vierou.

V súvislosti s našou vyššie uvedenou diskusiou sa tu podelíme iba o jedinú výhodu a rozkoš z tisícok výhod a výsledkov, ktoré má viera i na tomto svete. Je to prirovnanie, ktoré je zahrnuté ako Poznámka v Sprievodcovi pre mládež. Je to takto.

Napríklad tvoje milované jediné dieťa trpí bolesťami smrti a ty zúfalo myslíš na to, ako budete od seba navždy odlúčení. Potom náhle príde lekár ako Chidr alebo „Luqman Múdry“ so zázračným liekom. Tvoje prekrásne a milované dieťa otvorí svoje oči a je oslobodené od smrti. Ty môžeš pochopiť akú radosť a šťastie by ti to dalo.

Teraz tak, ako to dieťa, milióny ľudí, ktorých skutočne miluješ a o ktorých sa obávaš, bude podľa tvojho pohľadu hniť na cintoríne minulosti a chystajú sa zaniknúť. Keď zrazu pravda viery ako „Luqman Múdry“ vyžaruje svetlo z okna srdca na cintorín, ktorý je považovaný za obrovské miesto popravy. Cezeň všetci mŕtvi vchádzajú do života, ako všetci svojím jazykom vyhlasujú: „Nezomreli sme a nezomrieme. Znovu sa s tebou stretneme.“ Pocítiš nekonečnú radosť a úľavu, ktorú viera na tomto svete tiež dáva.

Toto dokazuje, že viera je také semeno, ktoré keby sa ztelesnilo, vznikol by z nej súkromný raj, ktorý by sa stal stromom Tuba toho semena. Toto som povedal kolektívnej duchovnej bytosti.

Vo svojej tvrdohlavosti povedala: „Aspoň môžeme žiť ako zvieratá a pomocou zábavy a rozptýlenia sa vyhneme mysleniu na tieto ťažké problémy, takže môžeme stráviť naše životy v rozkoši a potešení.“

Ako odpoveď som jej povedal: „Nemôžeš byť ako zviera, pretože zvieratá nemajú minulosť a budúcnosť. Nad minulosťou necítia ani smútok, ani ľútosť a z budúcnosti nemajú ani úzkosť ani strach. Dostáva sa im dokonalej rozkoše. Žijú pohodlne a odpočívajú ďakujúc svojmu Stvoriteľovi. Dokonca i zviera, ktorá má byť zabité, nič necíti. Chce cítiť ako nôž reže, ale ten pocit tiež zmizne, a je zachránené od bolesti. To znamená, že je veľkým príkladom božieho milosrdenstva a súcitu ponechať ghajb (nevidené) neznámym a zahaliť veci, ktoré nás postihnú. Obzvlášť v prípade nevinných zvierat sa toto vyskytuje vo viac vynikajúcej podobe. Ale pokiaľ ide o teba, Ó bytosť ľudská, vzhľadom na tvoje vedomie tvoja minulosť a budúcnosť vystupujú z ghajbu (nevideného) do určitej miery a ty si tak úplne pozbavená pohodlia, ktorého sa dostáva zvieratám, kvôli zahaleniu ghajbom. Ľútosť a bolestné odlúčenia povstávajúce z minulosti a obavy a úzkosti prichádzajúce z budúcnosti znižujú tvoju nevýznamnú rozkoš na nič. Pokiaľ ide o rozkoš, nechá ťa padnúť stokrát nižšie ako zviera. Pretože skutočnosť (haqíqa) je toto: Buď zahoď svoje vedomie, staň sa zvieraťom a buď zachránená, alebo sa pomocou viery spamätaj a počúvaj Korán. Obdrž čisté rozkoše stokrát väčšie než sú tie zvieracie i v tomto prechodnom svete!“ Týmto som ju umlčal.

Tá tvrdohlavá kolektívna duchovná bytosť sa ale vrátila späť a povedala: „Môžeme aspoň žiť ako tí cudzinci, ktorí sú bez náboženstva.“

Odpovedal som: „Nemôžeš byť ani ako cudzinci, ktorí nemajú žiadne náboženstvo. Pretože ak odmietajú jedného proroka, môžu veriť v ostatných. A dokonca ak nepoznajú žiadneho z prorokov, môžu veriť v Boha. A aj keď im toto poznanie chýba, môžu mať určité osobnostné vlastnosti, ktoré sú prostriedkom k zdokonaleniu. Ale ak Moslim odmieta Proroka Achirzamanu (Konca času)(SAW), ktorý je posledným a najväčším z prorokov a koho náboženstvo a volanie sú všeobecné a trhajú sa z jeho reťaze, neprijmú žiadneho iného proroka a možno dokonca ani Boha. Pretože človek poznáva všetkých prorokov a Boha a všetky dokonalosti skrze neho. Tieto veci nemôžu ostať v jeho srdci bez neho. Je to z tohoto dôvodu, prečo starovekí ľudia zo všetkých ostatných náboženstiev prijali Islam. A žiaden Moslim sa nikdy skutočne nemôže stať Židom, Magiánom alebo kresťanom. Skôr bude bez náboženstva a jeho morálne kvality sa narušia a stane sa pre krajinu a národ škodlivým.“ Dokázal som to, a tá tvrdohlavá kolektívna bytosť nemohla nájsť nič iné, čoho by sa držala. Zmizla a odišla do Pekla.

Ó priatelia moji, ktorí spoločne so mnou študujete v tejto Madrase Jusufijja! Keďže takáto je skutočnosť a Risale-i Nur dokazuje tak jasne a rozhodujúco ako slnečné svetlo, že lámalo tvrdohlavosť zatvrdnutých po dvadsať rokov a že ich viedlo k imánu.

• My by sme tiež mali nasledovať cestu imánu a priamu cestu, ktorá je ľahká a bezpečná a výhodná pre náš vlastný svet, našu budúcnosť, naše životy v posmrtnom živote a našu krajinu a národ

• a svoj voľný čas by sme mali venovať recitovaniu súr Koránu, ktoré poznáme, namiesto utápania sa v tiesnivých snoch, ktorých význam sa dozvedáme od priateľov, ktorí ich môžu učiť

• a povinnú modlitbu ktorú sme v minulosti opomenuli vykonať nahradiť

• a využiť dobré vlastnosti iných

• a tak pretvoriť toto väzenie na požehnanú záhradu, v ktorej rastú sadenice dobrého charakteru.

Dobrými skutkami ako sú tieto, by sme sa mali čo najlepšie snažiť, aby guvernér väznice a tí, ktorých sa to týka, tu neboli prítomní aby nás mučili ako Anjeli Pekla stojaci nad zločincami a vrahmi, ale skôr aby sa z nich stali spravodliví dozorcovia a súcitní strážcovia poverení úlohou vychovávať ľudí pre Raj v Madrase Jusufijja a aby dozerali na ich rozvoj a vzdelanie.

PROBLÉM ŠTVRTÝ

Ešte raz, vysvetlenie tohoto je v Sprievodcovi pre mládež. Raz mi bratia, ktorí mi pomájú, položili nasledujúcu otázku:

„Už päťdesiat dní (a teraz je tomu už sedem rokov) () si sa vôbec nič nespýtal, o tejto hroznej svetovej vojne, ktorá uvrhla celý svet do chaosu, a je úzko spojená s osudom islamského sveta, ani si na to nebol zvedavý. Zato však niektorí z oddaných učených ľudí opúšťajú zhromaždenie a mešitu a ponáhľajú sa počúvať rádio. Existuje nejaká významnejšia udalosť ako vojna? Alebo je nejakým spôsobom škodlivé sa o toto zaujímať?

Odpovedal som im:

Kapitál života je veľmi malý, a práce, ktorú treba vykonať, je veľa. Pre každého človeka existujú sféry ako sústredné kruhy, od sféry srdca a žalúdka, sféry jeho tela a domova, sféry jeho mesta, sféry jeho krajiny a národa, sféry zemegule a ľudstva až po sféru živých bytostí a sveta; sú to sféry jedna v druhej. Každý človek môže mať určité povinnosti v každej z týchto sfér, ale najväčšia a najdôležitejšia a trvalá povinnosť sa nachádza v najmenšej sfére, zatiaľčo najmenej dôležité a dočasné povinnosti môžu byť príležitostne nájdené v najväčšej sfére. Podľa tejto analógie najväčšie a najmenšie sféry sú nepriamo úmerné príslušným povinnostiam.

Avšak príťažlivosť najväčšej sféry spôsobuje, že človek zanedbáva svoje dôležité, potrebné povinnosti v malej sfére, a zaneprázdňuje ho nepotrebnými, triviálnymi a okrajovými záležitosťami. Míňa kapitál života zbytočne, a míňa vzácny život na bezcenné veci. A niekedy ten, čo zvedavo sleduje boje vo vojne, začína podporovať vo svojom srdci jednu zo strán. Začína sa priaznivo pozerať na tyraniu, ktorá je páchaná, a zdieľa jej ťažobu.

Odpoveď na prvý bod: Áno, významnejšia udalosť ako je táto svetová vojna a dôležitejší prípad ako je nadvláda nad svetom sa otvoril nad každého hlavou, obzvlásť pre Moslimov, taký, že ak by každý mal toľko moci a bohatstva ako Nemci a Angličania a mal by inteligenciu, bez váhania by ju všetku minul na to, aby vyhral ten jediný prípad.

Čo sa toho prípadu týka, podľa státisícov najvýznamnejších ľudských bytostí a nespočetného množstva hviezd a sprievodcov ľudstva, ktorí jednohlasne prinášali správy a z ktorých niektorí boli na základe tisícov prísľubov a záväzkov Vlastníka a Riaditeľa vesmíru svedkami toho, že pre každého bol otvorený prípad, v ktorom môže vyhrať alebo prehrať výmenou za svoj imán záhrady tak široké ako je zem a pôdu a majetok vyzdobený palácmi, ktoré sú trvalé a stále. Ak dokument o imáne nebol získaný bezpečne, prehrajú. A v týchto časoch kvôli epidémii materializmu mnohí svoj prípad prehrávajú. V skutočnosti niekto z ľudí kašfu a tahqíqu (overenie) bol na jednom mieste svedkom, že zo štyridsiatich ľudí, ktorí zomreli, iba jeden alebo dvaja vyhrali, a ostatní prehrali. Aj keby bola takému človeku daná vláda nad celým svetom, mohla by vôbec zaujať miesto toho prehratého prípadu?

Keďže pokladáme za číre bláznovstvo zanechať povinností, ktoré by vyhrali ten prípad,

• a vzdať sa toho zázračného právnika, ktorý zachraňuje deväťdesiat percent pred prehrou

• a zanechať povinností kvôli ich splneniu a namiesto toho sa zapojiť do okrajových drobností ako keby sme mali na tomto svete ostať naveky

my, študenti Risale-i Nur, sme presvedčení, že ak by každý z nás mal stokrát väčšiu inteligenciu, i tak by sme ju využili iba pre túto úlohu.

Ó moji noví bratia tu v tejto pohrome väzenia! Nevideli ste Risale-i Nur ako moji starší bratia, ktorí sem vošli so mnou. Citujúc ich a tisíce študentov ako sú oni ako svedkov, poviem a dokážem, tak ako som dokázal už skôr: to, čo pre deväťdesiat percent ľudí vyhráva ten najväčší prípad a poskytlo dvadsiatim tisícom ľudí počas dvadsiatich rokov tahqíqi imán ako certifikát, doklad a oprávnenie na to, aby vyhrali prípad, a vychádza z duchovného zázraku Najmúdrejšieho Koránu a je hlavným právnikom tejto doby, je Risale-i Nur.

I keď počas posledných osemnástich rokov moji nepriatelia a rôzni ateisti a materialisti podviedli svojimi nad mieru krutými intrigami voči mne niektorých členov vlády a tak ako teraz nás predtým dali do väzení a žalárov aby s nami skoncovali, zatiaľ sa im podarilo zasiahnuť do dvoch alebo troch zo stodridsiatich častí vybavenia v oceľovej pevnosti Risale-i Nur. To znamená, že ak si niekto praje angažovať právnika, mal by ho dostať, bude to dostatočné.

Taktiež sa nebojte, Risale-i Nur nebude zakázané! S výnimkou dvoch alebo troch jeho pojednania voľne kolujú medzi členmi parlamentu a jeho vedúcimi slúžiacimi vláde republiky. Ak dá Boh, príde čas, keď šťastní strážcovia a úradníci budú distribuovať Nur väzňom ako chlieb a lieky, aby premenili väznice na skutočne efektívne miesta nápravy.

PROBLÉM PIATY

Ako je opísané v Sprievodcovi pre mládež, niet pochýb o tom, že mladosť pominie. S istotou, že leto uvoľní cestu jeseni a zime a deň sa zmení na večer a noc, mladosť sa tiež zmení na starobu a smrť. Všetky zjavené spisy prinášajú dobrú správu, že ak je táto pominuteľná a prechodná mladosť strávená dobrými skutkami, cudnosťou a v rámci hraníc dobrého správania, získa pre človeka nesmrteľnú mladosť.

Ak je táto mladosť minutá na neresť – tak ako napríklad vražda vyplývajúca z chvíľkového hnevu vedie k miliónom minút uväznenia, rovnako okrem toho, že v posmrtnom živote bude volaný na zodpovednosť za nezákonné rozkoše a radosti mladosti a okúsi muky hrobu, a ľútosť nad svojím odchodom a hriechmi a trestmi udelenými na tomto svete, každý rozumný mladý človek na základe vlastnej skúsenosti dosvedčí, že v tých istých rozkošiach sú bolesti, ktoré každú rozkoš prevyšujú.

Napríklad, mať rád niečo nezákonné skrýva v sebe probém žiarlivosti, odlúčenia a neopätovanej lásky, ktorá pretvára malú rozkoš v jedovatý med. A ak chcete vedieť, ako končia tí v nemocniciach kvôli chorobám v dôsledku premrhanej mladosti a vo väzniciach v dôsledku nestriedmosti a v baroch a brlohoch neresti a na cintorínoch kvôli tiesni vyvstávajúcej z ich nevyživených sŕdc a duší, ktoré nevykonávajú správne svoju funkciu, choďte a spýtajte sa v nemocniciach, väzniciach, baroch a na cintorínoch. Naozaj budete väčšinou počuť plač a povzdych ľútosti nad údermi, ktoré mladíci utrpeli v dôsledku premárnenej mladosti, nestriedmosti, a nezákonných rozkoší.

Je to predovšetkým Korán so svojimi početnými určujúcimi veršami a všetky zjavené spisy a knihy, ktorí prinášajú radostnú zvesť, že ak je mladosť strávená v hraniciach striedmosti, je príjemnou božskou odmenou a sladkým, mocným nástrojom na konanie dobrých skutkov, čo prináša ako výsledok žiarivú večnú mladosť v posmrtnom živote.

Keďže taká je skutočnosť a keďže sféra zákonného postačuje pre potešenie a keďže hodina nezákonného potešenia niekedy vedie k roku alebo desiatim rokom uväznenia, určite je absolútbe potrebné stráviť odmenu mladosti cudne, na priamej ceste a ako šukr (vďačnosťou Bohu) za túto sladkú odmenu.

PROBLÉM ŠIESTY

V mnohých časťach Risale-i Nur vysvetlilo a poskytlo nespočetné rozhodujúce dôkazy piliera „viery v Boha“. Tu veľmi krátko naznačíme jediný príklad tisíca všeobecných dôkazov.

V Kastamonu za mnou prišla skupina stredoškolákov hovoriac: „Povedzte nám o našom Stvoriteľovi, naši učitelia nehovoria o Bohu.“

Povedal som im: Všetky vedy, ktoré študujete, neustále hovoria o Bohu a robia Stvoriteľa známym, každá svojím vlastným jazykom. Mali by ste počúvať ich, nie vašich učiteľov.

Napríklad dobre vybavená lekáreň s životadarnými roztokmi a liečivami v každej nádobe nameranými v zázračnom pomere bezpochyby poukazuje na šikovného, skúseného a múdreho lekárnika.

Rovnakým spôsobom – do miery, ktorá je väčšia a dokonalejšia než v prípade lekárne na trhovisku – lekáreň zemegule so svojimi živými roztokmi a liekmi v nádobách, ktorými je štyristotisíc druhov rastlín a zvierat, ukazuje a robí známym dokonca i očiam, ktoré sú slepé – prostredníctvom vedy o medicíne, ktorú študujete – Slávneho Najmúdrejšieho (Hakím’i Zuldžalál), Ktorý je Lekárnikom v mocnej lekárni zeme.

Taktiež napríklad úžasná továreň, ktorá tká tisíce druhov šiat z jednoduchého materiálu robí bezpochyby známym výrobcu a šikovného mechanika.

Rovnakým spôsobom – do akéhokoľvek rozsahu je väčší a dokonalejší než ľudská továreň – tento pohyblivý božský stroj známy ako zemeguľa so svojimi stovkami a tisíckami hláv, v každej z ktorých sú stovky tisíc tovární, ukazuje a robí známym – prostredníctvom vedy o strojárstve, ktorú študujete – svojho Výrobcu a Vlastníka.

Taktiež napríklad sklad, obchod alebo továreň, v ktorej je tisíc a jeden druhov dokonale nazhromaždenej potravy uskladnenej pravidelným a usporiadaným spôsobom, bezpochyby poukazuje na úžasného majiteľa, vlastníka a dozorcu zásob potravín.

Rovnakým spôsobom – do akéhokoľvek rozsahu je rozsiahlejší a dokonalejší než taký obchod alebo továreň – tento obchod s potravinami Najmilosrdnejšieho (Rahmáni), ktorý je známy ako zemeguľa, táto loď Najslávnejšieho (Subháni) a sklad Pánov (Rabbani) skladuje tovar, vybavenie a konzervované jedlo. Cestuje pravidelnou dráhou dvadsaťštyritisíc rokov za jeden rok a nesúc skupiny bytostí požadujúcich rôznu potravu na svojej ceste prechádza ročnými obdobiami; napĺňa jar tisíckou rôznych jedál ako veľký vagón, a prináša ich úbohým stvoreniam, ktorých výživa sa v zime minula – prostredníctvom vedy o ekonómii, ktorú študujete – robí známym a milovaným majiteľa, operátora a manažéra tohoto skladu zeme s rovnakou istotou a v rovnakom rozsahu.

Taktiež napríkad si predstavme armádu, ktorá pozostáva zo štyristotisíc národov, z ktorých každý vyžaduje rozdielne potraviny, zbrane, uniformy, vykonáva rozdielne cvičenia a je prepúšťaný z povinností iným spôsobom. Ak zázračný veliteľ tejto armády, ktorý sám každému z tých národov poskytuje ich rozdielne potraviny, zbrane, uniformy a vybavenie, bez toho, že by zabudol alebo si pomýlil niektorý z nich, taká obdivuhodná armáda jasne a bezpochyby poukáže na svojho úžasného veliteľa a vďačne ho spraví milovaným.

Presne rovnakým spôsobom v tábore na tvári zeme každú jar nanovo naverbovaná armáda štyristotisíc druhov rastlín a zvierat dostáva svoje rôzne uniformy, potraviny, zbrane, výcvik a je demobilizovaná úplne dokonalým a pravidelným spôsobom jediným vrchným veliteľom, Ktorý nezabúda ani si nepomýli žiadnu z nich. Do akéhokoľvek rozsahu je ten jarný tábor na tvári zeme rozsiahlejší a dokonalejší než ktorákoľvek ľudská armáda – prostredníctvom vojenskej vedy, ktorú študujete – pozorným a vnímavým dáva poznať svojho vládcu, pána (Rabb), správcu a Najsvätejšieho Veliteľa, spôsobujúc úžas a uznanie, a robí Ho milovaným, chváleným a oslavovaným.

Taktiež napríklad milióny elektrických svetiel, ktoré sa pohybujú a cestujú úžasným mestom bez toho, že by sa im minulo palivo a zdroj energie, samozrejme bezpochyby dávajú poznať zázračného remeselníka a výnimočne talentovaného elektrikára, ktorý spravuje elektrinu, vyrába pohyblivé lampy, nastavuje zdroje energie a prináša palivo; dávajú ho v údivu a ováciách poznať a robia ho v obdive milovaným.

Rovnakým spôsobom v tomto meste vesmíru niektoré z hviezdnych lámp na streche paláca sveta – podľa toho, čo hovorí astronómia – sú tisíckrát väčšie ako zem a pohybujú sa sedemdesiatkrát rýchlejšie ako delová guľa, a i tak nenarušia poriadok, nezrážajú sa navzájom, nezhasínajú ani sa im neminie palivo.

A do stupňa do akého je nekonečná energia a suverenita, ktorá osvetľuje slnko a ostatné podobné vznešené hviezdy, bez ropy, dreva alebo uhlia, bez toho, že by vyhasli, rýchlo nimi spoločne pohybujúc bez zrážok, je väčšia a dokonalejšia ako ten príklad, ako je ukázané svietiacimi prstami elektrických lámp paláca sveta v tomto majestátnom meste vesmíru, do takého stupňa prostredníctvom vedy o elektrine, ktorú študujete alebo budete študovať, dáva poznať za svedectva tých žiarivých hviezd, Sultána, Osvetlovača (Munawwir), Riaditeľa (Mudabbir) a Tvorcu (Sáni) veľkolepej výstavy vesmíru. Robí Ho milovaným a uctievaným tasbihom (oslavou) a taqdisom (posväcovaním).

A napríklad ak by bola kniha, v ktorej každá veta by bola skvelo napísanou knihou, a v každom slove by bola vpísaná skvelým perom súra Koránu – taká úžasná a učená kniha, ktorej všetky problémy by jeden druhý potvrdzovali a to by zobrazovalo pozoruhodnú zručnosť a schopnosť jej pisára a autora, robila by bezpochyby svojho pisára a klasifikátora známym tak jasne ako denné svetlo. Robila by ho oceňovaným frázami ako „Mašallah, Barakallah“.

Presne tým istým spôsobom, do stupňa akým je kompendium vesmíru a mocný ztelesnený Korán sveta, ktorý je nekonečne plný významu a v ktorého každom slove sú početné príklady múdrosti, ďaleko viac rozsiahly a viac dokonalý a učený než by bola kniha vo vyššie uvedenom príklade – keď sme svedkami práce pera, ktoré píše na tvár zeme, ktorá je jednou z jej strán, a na jar, ktorá je jedným z jej listov, tristotisíc druhov rastlín a zvierat, ktoré sú ako tristotisíc rôznych kníh, všetky spolu, jedna v druhej, bez kazu alebo chyby, bez ich zamieňania alebo zámeny, dokonale a v úplnom poriadku, a niekedy píšuc ódu v slove ako strom, a úplný obsah knihy v semienku ako bodka – do takého stupňa rozsiahlym prostredníctvom a zväčšeným pohľadom prírodných vied, ktoré študujete a vied o čítaní a písaní, v ktorých sa v školách aktívne cvičíte, dáva poznať Zapisovateľa a Autora knihy vesmíru spolu s Jeho nekonečnými dokonalosťami. Dáva ho poznať slovami „Alláhuakbar!“, posväcuje ho popisom „Subhánallah!“ a robí ho milovaným chválami „Elhamdulillah!“

Preto stovky ostatných vied ako sú tieto dávajú poznať Slávneho Stvoriteľa (Chalíqi Zuldžalál) vesmíru spolu s Jeho Menami a každé dáva poznať Jeho atribúty a dokonalosti prostredníctvom jej širokého rozsahu, špecifického zrkadla, zväčšeného a pátravého pohľadu.

Aby nás o tejto veci, ktorá je žiarivým a veľkolepým dôkazom Božej jedinosti (wahdaniyyah), Zázračne Osvietený Korán poučil, učí nás o našom Stvoriteľovi najčastejšie vo verši رَبُّ السَّمٰوَاتِ وَالْاَرْضِ a خَلَقَ السَّمٰوَاتِ وَالْاَرْضَ. Povedal som toto školákom, a oni to úplne prijali a potvrdili hovoriac: „Nekonečná vďaka patrí nášmu Pánovi (Rabb) za to, že sme dostali lekciu, ktorá je úplne posvätná a je presnou pravdou. Nech je s vami Boh spokojný!“

A ja som im povedal:

„Ľudská bytosť je živý stroj, ktorý môže smútiť tisícom rôznych smútkov, a obdržať potešenie tisícom rôznych spôsobov a napriek svojej absolútnej nemohúcnosti (adžz) má nespočetných hmotných i duchovných nepriateľov; a napriek svojej nekonečnej chudobe (faqr) má nespočetné vonkajšie i vnútorné potreby; je úbohým stvorením neustále trpiacim údermi smrti a odlúčenia. Ale pomocou imánu a uctievania sa stáva ihneď prepojenou s Monarchom tak Slávnym, že nachádza oporný bod proti všetkým svojim nepriateľom – zdroj pomoci pre všetky svoje potreby. A tak, ako je každý hrdý na česť a hodnosť pána, s ktorým je spojený, môžete si porovnať akým potešeným a vďačným, akým povďačným a plným hrdosti sa ten človek stane, ak bude imánom spojený s nekonečne Mocným (Qadír) a Súcitným (Rahím) Monarchom, keď vstúpi do Jeho služieb pomocou uctievania, a pretvorí si pre seba oznámenie o poprave v určenú hodinu na prepúšťacie dokumenty prepúšťajúce ho zo služby.“

Opäť poviem väzňom postihnutým nešťastím to, čo som povedal školákom: „Ten, kto Ho uzná a poslúcha Ho, je šťastný i keď je vo väzení. Ten, kto na Neho zabudne, je vo väzení a úbohý i keď je v paláci.“

V skutočnosti šťastný človek, ktorému bolo ublížené a mal byť popravený, povedal úbohým tyranom: „Mňa nepopravujú. Skôr po prepustení zo služby odchádzam do ríše šťastia. Ale keďže vás vidím ako odsúdených k večnej poprave, dokonale sa vám mstím.“ A vyhlásiac „لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ“ šťastne odovzdal svoju dušu.

سُب۟حَانَكَ لَا عِل۟مَ لَنَٓا اِلَّا مَا عَلَّم۟تَنَٓا اِنَّكَ اَن۟تَ ال۟عَلٖيمُ ال۟حَكٖيمُ

PROBLÉM SIEDMY

Ovocie piatku vo väznici Denizli

بِسْمِ ٱللَّهِ ٱلرَّحْمَـٰنِ ٱلرَّحِيمِ

وَمَآ أَمْرُ ٱلسَّاعَةِ إِلَّا كَلَمْحِ ٱلْبَصَرِ أَوْ هُوَ أَقْرَبُ ۚ ۞ مَّا خَلْقُكُمْ وَلَا بَعْثُكُمْ إِلَّا كَنَفْسٍۢ وَٰحِدَةٍ ۗ ۞ فَٱنظُرْ إِلَىٰٓ ءَاثَـٰرِ رَحْمَتِ ٱللَّهِ كَيْفَ يُحْىِ ٱلْأَرْضَ بَعْدَ مَوْتِهَآ ۚ إِنَّ ذَٰلِكَ لَمُحْىِ ٱلْمَوْتَىٰ ۖ وَهُوَ عَلَىٰ كُلِّ شَىْءٍۢ قَدِيرٌۭ

Tí väzni z väzenia Denizli, ktorí sa so mnou mohli skontaktovať, si tiež prečítali predchádzajúcu lekciu v Šiestom probléme, ktorú som dal v jazyku vied študentom strednej školy v Kastamonu. Po tom, ako požiadali: „Povedzte nám o našom Stvoriteľovi“ a úplnom presvedčení o imáne, pocítili túžbu po posmrtnom živote (áchira) a povedali: „Naučte nás úplne aj o posmrtnom živote, aby nás naše nafsy a diabli tejto doby nezviedli – aby už viac nespôsobili, že budeme v takých väzeniach.“ Po žiadosti študentov Risale-i Nur vo väznici Denizli a čitateľov predchádzajúceho Šiesteho problému bolo potrebné vysvetliť tiež zhrnutie piliera ‚viera v posmrtný život’. A tak ako krátke zhrnutie Risale-i Nur poviem:

V Šiestom probléme sme sa opýtali neba a zeme na nášho Stvoriteľa (Chalíq) a o oni nám ho jazykmi vied opísali tak jasne ako slnko. Teraz sa rovnakým spôsobom opýtame na posmrtný život, najprv nášho Pána (Rabb), o Ktorom sme sa dozvedeli, potom nášho Proroka, potom Koránu, potom ostatných prorokov a svätých písiem, potom anjelov a nakoniec samotného vesmíru.

Tu sa najprv opýtame Boha na posmrtný život. A On vyhlasuje pomocou všetkých vyslancov, ktorých poslal, a svojich dekrétov a  všetkými Svojimi Menami a atribútmi: „Áno, posmrtný život existuje a tam ťa pošlem.“ Desiate slovo dokázalo dvanástimi žiarivými a rozhodujúcimi pravdami odpovede, ktoré niektoré z Božích Mien dali o posmrtnom živote. Považujúc tie vysvetlenia za dostatočné, tu poskytneme ich veľmi krátke náznaky.

Áno, keďže niet takej moci, ktorá by neodmeňovala tých, ktorí sú poslušní, a ktorá by netrestala odbojných, naozaj, večná moc do stupňa absolútneho panstva (rububijjah) odmení tých, ktorí sa k nej pripájajú pomocou imánu a  podriaďujú sa poslušne jej dekrétom a trestá tých, ktorí odmietajú tú slávnu moc nevierou (kufr) a rebelantstvom spôsobom zodpovedajúcim jej milosrdenstvu a kráse, jej dôstojnosti a sláve. Taká je odpoveď Mien Pán všetkých svetov (Rabb’ul Álemín) a Spravodlivý Vládca (Sultán’ud Dajján).

Taktiež keďže vidíme tak jasne ako slnko a denné svetlo všeobecné milosrdenstvo a všetko objímajúci súcit a veľkorysosť na tvári zeme, napríklad to milosrdenstvo počas každej jari zdobí všetky ovocné stromy a rastliny ako hurisky raja a plní ich ruky všakovakými druhmi ovocia a potom ich k nám vystiera hovoriac: „Nech sa páči, ponúknite sa a jedzte!“ Podobne i ten súcit nám poskytuje liečivý med od jedovatej včely, a oblieka nás do najjemnejšieho hodvábu prostredníctvom bezrukého hmyzu a taktiež pre nás skladuje tisíce kilogramov potravy v hŕstke maličkých semien a umiesťuje ich do tých maličkých skladov ako rezervné zásoby.

Istotne nemôže byť pochýb o tom, že také milosrdenstvo a súcit, ktorý tak nežne vyživuje by nepopravil takých láskyplných ľudí, ktorí sú vďační a uctievajúci. Skôr budú uvoľnení zo svojich povinností v tomto svetskom živote aby im mohli byť poskytnuté ešte žiarivejšie príklady milosrdenstva. Taká je odpoveď, ktorú na našu otázku dávajú Mená Súcitný (Rahím) a Veľkorysý (Kerím), ktoré vyhlasujú اَلجَنَّةُ حَقٌّ.

Taktiež ako pred svojimi očami vidíme, taká ruka Múdrosti pôsobí a taká miera spravodlivosti pracuje vo všetkých stvoreniach naprieč tvárou zeme, že čokoľvek mimo nej je pre ľudské vedomie nepredstaviteľné. Napríklad spomedzi množstva schopností, z ktorých každá má k sebe pripojené tisíce príkladov múdrosti, tá predvečná múdrosť zapisuje do ľudskej schopnosti pamäte, ktorá je tak malá ako maličké semienko, celé životné príbehy a početné udalosti, ktoré sa ich týkajú, premieňajúc ich na malú knižnicu. On ich potom odovzdáva ľudským bytostiam a umiesťuje ich do vreciek ich myslí ako stále pripomenutie, takže to môže byť publikované pre ich súd na Veľkom zhromaždení (hašr) ako miniatúrny certifikát registra ich skutkov.

Rovnakým spôsobom tá večná spravodlivosť umiesťuje telesné časti všetkých stvorení v najjemnejšej rovnováhe, a od mikróbu po nosorožca, od muchy po vtáka simurgha, od kvitnúcej rastliny po kvet jari, ktorá otvára tisíce miliónov kvetov počas jarného obdobia a robí všetko krásnym a vyváženým umeleckým dielom bez nejmanšieho plytvania v rámci vzájomných proporcií, rovnováhy, poriadku a krásy, a dáva každému živému stvoreniu jeho právo na život v dokonalej rovnováhe, a necháva dobré veci tvoriť dobré výsledky a zlé veci tvoriť zlé výsledky, a necháva sa pocítiť silou pomocou úderov odbojným a tyranským ľuďom od čias Adama.

Istotne bezpochyby tak ako slnko nemôže byť bez dňa táto pred-večná múdrosť a večná spravodlivosť nemôže byť bez posmrtného života, a nikdy by neumožnila úžasnú nespravodlivosť, nerovnosť a nemúdrosť utláčaných a utláčateľov zomierajúcich a odchádzajúcich rovnakým spôsobom bez dôsledkov. Taká je rozhodujúca odpoveď na našu otázku daná Menami Múdry (Hakím) a Rozhodca (Hakem) a Spravodlivý (Adl) a Rovnostársky (Adíl).

Rovnako keďže všetky žiadosti živých stvorení, ktoré vyhľadávajú naplnenie svojich potrieb a prirodzených prianí, ktoré sú mimo ich dosah a moc pomocou ich jazyka vrodených schopností a podstatných potrieb, ktoré sú formou dua (prosby), ktoré im dáva najsúcitnejšia počujúca vľúdna ruka z ghaybu (nevidenej ríše), a keďže šesť alebo sedem z desiatich ľudských prosieb, ktoré sú dobrovoľné, obzvlášť tie od prorokov a vyvolených, je prijatých neobvyklým spôsobom.

Toto ukazuje, že za závojom ghaybu je Poslucháč a Odpovedajúci (Semí’i Mudžíb), Ktorý načúva a počuje povzdychy trpiacich a modlitby núdznych a plní ich potreby, ktorý plní najmenšiu potrebu tej najmenšej živej bytosti, čelí ich najskrytejšej ťažkosti a súcitne odpovedá činom a vyhovie im.

Istotne nie je žiadna možnosť pochybovať, že ako niekto, kto

• zahŕňa do svojej prosby najdôležitejšie a všeobecné prosby ľudí, ktorí sú najdôležitejšími stvoreniami a ich dua týkajúce sa večného života v posmrtnom živote, čo je spojené so všetkými Božími menami a atribútmi

• a berie za sebou všetkých ostatných prorokov, ktorí sú slnkami, hviezdami a vodcami ľudstva a necháva ich zvolať „Amin, amin!“

• a pre ktorého každý zbožný človek z jeho ummy recituje salawat (požehnania) každý deň niekoľkokrát, odpovedajúc na svoju prosbu povedaním „Amin, amin!“

• a skôr prosby ktorého sa zúčastňujú všetky stvorenia hovoriac „Áno, Ó Pane! Daj mu, o čo žiada! Aj my chceme to, čo hľadá!“

že za všetkých týchto ohromujúcich podmienok nesmrteľnosti v posmrtnom živote a večnom šťastí, jediná dua Mohameda(SAW) spomedzi nespočetných príčin vyžadujúcich vzkriesenie postačuje pre existenciu Raja a stvorenie posmrtného života, čo je pre božiu moc tak ľahké ako stvorenie jari. Taká je odpoveď na našu otázku daná Menami Odpovedajúci (Mudžíb) a Počujúci (Semí’) a Súcitný (Rahím).

Taktiež ako denné svetlo jasne ukazuje slnko, keďže rozšírené úmrtia a oživenia sa dejú počas zmien ročných obobí, ukazujú za závojom dozorcu,

• ktorý riadi tvár zeme s ľahkosťou a poriadkumilovnosťou záhrady alebo dokonca stromu, a skvelú jar so schopnosťou a symetrickou výzdobou kvetu, a druhy rastlín a zvierat akoby to boli tri stovky tisícok kníh zobrazujúcich tristotisíc vzoriek a príkladov vzkriesenia

• a ktorý do nich zapisuje perom svojej moci, dokonale, pravidelne a zmysluplne cez tvár zeme, všetky spolu, jednu v druhej, bez neporiadku, všetky sa navzájom prelínajúce bez neusporiadanosti a navzájom sa podobajúce, avšak bez zmätku, chyby alebo kazu

• ktorý v rámci tejto veľkoleposti vládne neobmedzeným milosrdenstvom a nekonečnou múdrosťou

Taktiež podmanením, zdobením a vybavením širokého vesmíru pre ľudí ako domu, a určiac ich ako Svojich viceregentov na zemi, a venujúc im najvyššiu dôveru, nesením ktorej sa hory, obloha a zem zmršťujú, povýšil ľudské bytosti do hodnosti veliaceho dôstojníka živých bytostí, poctil ich Božským príhovorom a rozhovorom, a poskytol im tento najvyšší stav a prisľúbil im večné šťastie a nesmrteľný život v posmrtnom živote vo všetkých zjavených dekrétoch.

Je isté a bez akýchkoľvek pochybností, že pre také ušľachtilé a poctené bytosti otvorí a vytvorí tú ríšu šťastia, ktorú pevne prisľúbil a ku ktorej sa zaviazal, čo je tak ľahké pre Jeho moc ako jar, a privodí zmŕtvychvstanie a súdny deň (qijáma). Taká je odpoveď na našu otázku danú Stvoriteľovi od Jeho Mien Darca Života (Muhjí) a Darca Smrti (Mumít) a Večne Živý (Hajj) a Sebestačný (Qajjúm).

Áno, pretože moc, ktorá privádza k životu každú jar rovnako korene všetkých stromov a rastlín a vytvára tristotisíc rastlinných a živočíšnych vzoriek zmŕtvychvstania, ak by bolo zobrazené tisícročné obdobie v oboch spoločenstvách Mojžiša a Mohameda (alejhimussalám) a namaľované vedľa seba v predstavivosti, videli by sme, že tieto dve tisícky jarí() zobrazujú tisíc vzoriek a tisíc dôkazov zmŕtvychvstania a vzniku. A považovať vzkriesenie tela pre takú moc za ťažké je byť slepým a nerozumným po tisíc rokov.

Taktiež na základe tisícok prísľubov Všemohúceho Boha rovnako stodvadsaťštyri tisíc prorokov, ktorí sú najznámejší spomedzi ľudí, jednomyseľne vyhlásilo a dokázalo svojimi zázrakmi, že večné šťastie a nesmrteľnosť v posmrtnom živote sú skutočné. Taktiež nespočetné množstvo ľudí spomedzi walajov pripojilo svoj podpis k tej istej pravde skrze kašf (objav) a skúsenosť. Istotne sa tá pravda stane jasnou ako slnko a tí, ktorí pochybujú, budú blázni.

Áno, úsudky a názory jedného alebo dvoch odborníkov na vedu alebo umenie týkajúce sa ich odboru odmietnu protichodné myšlienky tisícov jedincov, ktorí v ňom nie sú odborníkmi i keby šlo o učencov a odborníkov v iných vedných odboroch. Podobne dvaja ľudia, ktorí sa kladne o niečom vyjadrujú, napríklad dokazujú ramadánsky polmesiac v deň, kedy to je neisté alebo tvrdia: „Na zemi je záhrada, kde rastú kokosy podobné plechovkám mlieka,“ porazia tisíc odmietajúcich a vyhrajú prípad. Pretože ten, ktorý vyslovuje kladný výrok musí jednoducho ukázať kokos alebo ukázať na miesto, kde je ich možné nájsť aby ľahko vyhral prípad.

Ale ten, ktorý ho popiera môže dokázať svoju vec iba tak, že prehľadá celú tvár zeme aby ukázal, že sa nikde nevyskytujú.

Rovnakým spôsobom ten, kto podáva správu o Raji a ríši šťastia a tvrdí, že existujú, vyhrá svoju vec iba ak predvedie ich stopy, tieň alebo ich výťah pomocou kašfu (odhalenia), ako v kine, zatiaľ čo tí, ktorí ho odmietajú a popierajú môžu vyhrať iba ak prejdú naprieč celým vesmírom cez všetky obdobia od pred-večnosti (ezel) po po-večnosť (ebed) aby ukázali svoje odmietnutie a popretie.

Kvôli tomuto tajomstvu sa investigatívni učenci zhodli na pravidle „Za predpokladu, že nie sú prirodzene nemožné, nie je možné dokázať odmietnutia alebo popretia, ktoré nie sú konkrétne a ktoré sa týkajú celého vesmíru – ako napríklad pravdy imánu,“ a prijali to ako základný princíp.

V dôsledku tejto jednoznačnej pravdy zatiaľčo protichodné myšlienky tisícok filozofov by nemali vrhnúť najmenšiu pochybnosť alebo podozrenie na čo len jedinú hodnovernú správu ohľadne otázok imánu, porozumiete čo za bláznovstvo by bolo upadnúť do pochybností v dôsledku popretí hŕstky filozofov, ktorí, pokiaľ ide o piliere imánu nechápu viac, než kam dovidí ich zrak, nemajú srdce, sú duchovne slepí a stali sa vzdialenými od duchovných záležitostí. Pretože na pilieroch imánu sa zhodlo stodvadsťtisíc učencov – odborníkov a dôveryhodných nositeľov správ s ich pozitívnymi tvrdeniami a nespočetní a nekoneční špecialisti spomedzi ľudí pravdy (haqíqah) a investigatívnych učencov (tahqíq) so svojimi overeniami a odbornými posudkami.

Taktiež, keďže vlastnými očami vidíme jasne ako denné svetlo obsiahle milosrdenstvo a všetko objímajúcu múdrosť a pokračujúce poskytovanie láskavostí tak na sebe ako i vôkol nás a pozorujeme stopy a záblesky úžasnej suverenity panstva (rububijjah), presnú a vznešenú spravodlivosť a hrdú a slávnu vládu, naozaj, múdrosť, ktorá je spojená so stromom, príklady múdrosti do počtu jeho plodov a kvetov a milosrdenstvo, ktoré poskytuje odmeny a láskavosti každej ľudskej bytosti do počtu jej schopností, údov a pocitov a hrdá avšak vľúdna spravodlivosť, ktorá bije údermi odbojných ľudí ako tých od Noaha, Huda a Sáliha (alejhim’us salám) a ľud ‘Áda, Thamúda a faraóna a ochraňuje práva najmenšej živej bytosti, hovorí s úžasnou výrečnosťou:

وَمِنْ ءَايَـٰتِهِۦٓ أَن تَقُومَ ٱلسَّمَآءُ وَٱلْأَرْضُ بِأَمْرِهِۦ ۚ ثُمَّ إِذَا دَعَاكُمْ دَعْوَةًۭ مِّنَ ٱلْأَرْضِ إِذَآ أَنتُمْ تَخْرُجُونَ

Rovnakým spôsobom ako sa pri zvuku trúbky disciplinovaní vojaci umiestení vo dvoch kasárňach chápu zbraní a svojich povinností na výzvu svojho veliteľa, tak i kedykoľvek volanie Israfilovej(AS) trúbky vyzýva tých, ktorí ležia mŕtvi v širých nebesiach a zemi, ktoré sú ako dve usporiadané kasárne pre vojakov Predvečného Vládcu (Sultán’i Ezeli) poslušných Jeho rozkazu, ihneď budú nosiť uniformy svojich fyzických tiel a povstanú.

Dokázať a predviesť toto je rovnaká situácia zobrazená na jar bytosťami v kasárňach zeme – na volanie trúbky Anjela hromu a z neho chápeme nekonečnú vznešenosť vlády rububijjah.

Ako je dokázané v Desiatom slove, je teda zhola nemožné

• aby ríša posmrtného životga a aréna vzkriesenia a Veľké zhromaždenie (hašri azám), ktoré si najrozhodnejšie vyžaduje to milosrdenstvo, múdrosť, láskavosť a spravodlivosť, nebola zriadená

• a aby to nekonečne krásne milosrdenstvo bolo premenené na škaredú krutosť

• a aby to bezhraničné zdokonalenie múdrosti bolo pretvorené na nekonečne pomýlenú zbytočnosť a bezúčelné plytvanie

• a aby tá sladká láskavosť bola premenená na horkú lesť

• a aby tá jemne vyvážená a slušná spravodlivosť bola pretvorená na krutú tyraniu

• a aby tá úplne mocná a majestátna vláda upadla a stratila svoju veľkoleposť a nenastalo vzkriesenie

• a aby zdokonalenia jej panstva boli zmarené nemohúcnosťou a vadou –

- toto všetko by bolo úplne nerozumné a malo by to v sebe sto nemožností, bolo by to nepravdivé a za hranicou možného.

Pretože tí inteligentní určite pochopia

• čo za zlomyseľnú krutosť by to bolo tak starostlivo vychovať ľudskú bytosť a dať jej zmysel túžby po večnom šťastí a živote na onom svete pomocou schopností ako je srdce a intelekt a poslať ju do večného nebytia

• a v akom protiklade s múdrosťou by bolo spojiť stovky účelov a príkladov múdrosti iba s poznávacou schopnosťou a napriek tomu nekonečnými úmrtiami, plytvaním svojimi spôsobilosťami a schopnosťami s ich tisícom účelov ich tak pozbaviť všetkého využitia, účelu a výsledku

• a v akom absolútnom protiklade k vznešenosti tej vlády a dokonalého rububijjah by bolo nesplniť tisíce Svojich sľubov a ukázať – Boh chráň – Svoju nemohúcnosť a nevedomosť. Môžete si toto porovnať a aplikovať to na láskavosť a spravodlivosť.

Preto Mená Najmilosrdnejší (Rahmán) a Spravodlivý (Adl) a Múdry (Hakím) a Štedrý (Kerím) a Vládca (Hákim) odpovedajú vyššie uvedenými pravdami na otázku, ktorú sme dali Stvoriteľovi o posmrtnom živote a dokazujú to tak nepochybne a jasne ako slnko.

Navyše keďže pozorujeme, že všetko ovláda široké a obsiahle zachovávanie, ktoré zaznamenáva početné formy všetkých živých bytostí a vecí – na tabuľkách podobností (misál) a vo svojich semenách a zrnách a v ich pamätiach, ktoré sú maličkými vzorkami Lahwi Mahfúzu (Tabuľky zachovania), a menovite v schopnosti pamäte, ktorá je malou knižnicou v ľudskom mozgu, ktorý je zároveň veľmi veľký, a v ostatných fyzických a duchovných zrkadlách, v ktorých sa odrážajú

• a v zápisníkoch povinností, ktoré vykonávajú svojimi podstatnými povahami • a v stranách svojich skutkov, ktoré sa týkajú tasbihatu (oslavovania), ktoré vykonávajú jazykom svojho bytia smerom k Božím Menám

zapisuje ich do nich, zaznamenáva ich a zachováva.

Potom, keď príde jej čas, každú jar, ktorá je kvetom Božej moci, nám vyobrazujú všetky tie nehmotné nápisy vo fyzickej forme, ohlasujú do celého vesmíru miliónom jazykov toho najvyššieho kvetu a silou miliónov príkladov, dôkazov a vzoriek obdivuhodnú pravdu vzkriesenia vyjadrenú vo verši وَاِذَا الصُّحُفُ نُشِرَتْ.

Najpresvedčivejšie dokazuje, že najpoprednejšie ľudské bytosti a všetky živé bytosti a všetky veci neboli stvorené, aby upadli do nebytia, zostúpili do neexistencie a boli vyhnané do zničenia, ale že skôr aby vyhrali nesmrteľnosť pomocou napredovania a získali stálosť pomocou očisty a aby nabrali večné úlohy vyžadované ich prirodzenými možnosťami.

Áno, počas každej jari pozorujeme, že po smrti nespočetných rastlín počas súdneho dňa jesene všetky kriesené stromy, korene, semená a zrná recitujú verš وَاِذَا الصُّحُفُ نُشِرَتْ keď každý vo svojom jazyku vykladá jeden význam verša, jeho jednu stránku, s príkladmi úloh, ktoré zohral v predchádzajúcich rokoch, a dosvedčujú toto široké zachovanie.

Vo všetkom zobrazujú štyri nesmierne pravdy verša هُوَ الْاَوَّلُ وَالْاخِرُ وَالظَّاحِرُ وَالْبَاطِنُ a učia nás o vzkriesení s ľahkosťou a istotou jari.

Prejavy týchto štyroch Mien sa vyskytujú vo všetkých veciach od tej najkonkrétnejšej až po tú najvšeobecnejšiu. Napríklad pomocou prejavu الْاَوَّلُ Prvý semeno, zdroj stromu, je jeho presným programom a nádobou obsahujúcou bezchybné systémy jeho tvorenia a všetky podmienky jeho formovania poskytujúc tak rozsiahlosť Božieho zachovávania.

Pokiaľ ide o fyzickú formu stromu, ktorá prejavuje meno وَالظَّاحِرُ Zrejmý, je jemne vymeraným, zručne ozdobeným odevom. Podobne ako sedemdesiatfarebná róba hurisky, na ktorej boli vyšité pozlátené motívy, viditeľne ukazuje nesmiernu moc, dokonalú múdrosť a krásne milosrdenstvo v rámci Božieho zachovania.

Pokiaľ ide o vnútorný mechanizmus stromu, ktorý prejavuje meno وَالْبَاطِنُ Skrytý, je skutočnou, zázračnou továrňou a pracovným stolom, vyváženým kotlom jedla, ktorý nenecháva žiaden zo svojich konárov, plodov alebo listov nevyživeným, a tak dokazuje tak žiarivo ako slnko dokonalú moc, spravodlivosť a pekné milosrdenstvo a múdrosť v rámci Božieho zachovávania.

Presne tým istým spôsobom s ohľadom na ročné obdobia je zemeguľa stromom. Prejavom Mena Prvý všetky semená a zrná zverené Božiemu zachovávaniu v období jesene sú malými zbierkami Božích príkazov na formovanie stromu na tvári zeme, ktorý keď je oblečený do odevu jari vyháňa milióny konárov a vetvičiek a plodov a kvetov.

A tie semená sú zoznamy princípov pochádzajúcich od Božieho Qadar, a maličké strany skutkov stromu predchádzajúceho leta a zápisníky jeho úloh, ktoré samozrejme ukazujú, že fungujú vďaka nekonečnej moci, spravodlivosti, múdrosti a milosrdenstvu Slávneho a Štedrého Zachovávateľa (Háfiz’í Zuldžalál wal Ikrám).

Pokiaľ ide o koniec každoročného stromu zemegule, počas druhej jesene ukladá do tých maličkých miniatúrnych nádob všetky úlohy, ktoré vykonal, všetky oslavy, ktoré recitoval pred Božími Menami v súlade so svojím stvorením aby boli všetky strany jeho skutkov publikované počas nadchádzajúceho vzkriesenia jari a odovzdáva ich do múdrej ruky Slávneho Zachovávateľa (Háfiz’í Zuldžalál). Nespočetnými jazykmi recituje meno هُوَالْاخِرُ naprieč celou tvárou vesmíru.

Pokiaľ ide o vonkajšiu tvár stromu otvorením svojich tristotisíc nesmiernych a premenlivých kvetov, ktoré predstavujú tristotisíc príkladov a znamení vzkriesenia a svojím usporadúvaním hostín pre živé bytosti rozkladaním nespočetných stolov milosrdenstva, prozreteľnosti, súcitnosti a štedrosti prejavuje meno هُوَالظَّاحِرُ, ktoré hovorí s bezpočtom jeho plodov, kvetov a jedál ponúkajúc chválu a oslavu a ukazujúc tak jasne ako denné svetlo pravdu وَاِذَا الصُّحُفُ نُشِرَتْ.

Pokiaľ ide o vnútornú tvár tohoto majestátneho stromu, je kotlom a pracovným stolom presne a podľa poriadku riadiacim nespočetné množstvá skutočných strojov a jemne vyvážených tovární, ktoré varia tisíce kilogramov jedla z jedného gramu a ponúkajú ho hladným. Pracuje s takou presnosťou a v takej rovnováhe, že nenecháva priestor pre náhodu aby do toho zasiahla, podobne ako niektorí anjeli, ktorí tisícom jazykov oslavujú Boha vnútorná tvár zeme stotisíc spôsobmi vyhlasuje a dokazuje meno هُوَالْبَاطِنُ.

Taktiež tak ako je vzhľadom na svoj každoročný život zem stromom a Božie zachovávanie v tých štyroch menách robí kľúčom ku dverám vzkriesenia, tak je i vzhľadom na svoj čas a svetský život opäť dobre organizovaným stromom, ktorého plody sa posielajú na trh oného sveta. Je miestom prejavu tých štyroch mien a je pre ne zrkadlom tak širokým a cestou na onen svet tak dlhou, že to naše vedomie nie je schopné pochopiť a opísať. Môžeme však povedať iba toľko:

Tak ako ručičky týždenných hodín, ktoré počítajú sekundy, minúty, hodiny a dni pripomínajú a dokazujú jedna druhú, tak i človek, ktorý vidí pohyb ručičky ukazujúcej sekundy je nútený prijať pohyb ostatných ručičiek.

Presne rovnakým spôsobom dni, ktoré počítajú sekundy tohoto sveta, ktorý je nesmiernymi hodinami Najslávnejšieho Stvoriteľa (Halíq’i Zuldžalál) Nebies a Zeme, a roky, ktoré počítajú jeho minúty, a storočia, ktoré ukazujú jeho hodiny, a veky, ktoré dávajú poznať jeho dni, to všetko pripomína a dokazuje jedno druhé. Tak tiež s istotou, že po tejto noci bude nasledovať ráno, a po tejto zime jar, vyššie uvedenými pravdami Meno Zachovávateľ (Háfiz) odpovedá nespočetnými znameniami na otázku o vzkriesení, ktorú sme dali nášmu Stvoriteľovi a že večná jar a večné ráno príde po temnej zime tohoto prechodného sveta menami هُوَ الْاَوَّلُ وَالْاخِرُ وَالظَّاحِرُ وَالْبَاطِنُ.

Taktiež keďže svojimi očami vidíme a svojou mysľou chápeme,

že ľudská bytosť

• je konečným a najobsiahlejším plodom stromu vesmíru

• a s ohľadom na Skutočnosť Mohameda(SAW) je jeho pôvodným semenom

• a je najvyšším znamením Koránu vesmíru

• a je jeho Veršom Trónu (Ajet’ul Kursí) nesúcim Najväčšie Meno (Ism’i Azám)

• a je najvzácnejším hosťom v paláci vesmíru

• a je najaktívnejším funkcionárom splnomocneným nad ostatnými obyvateľmi paláca

• a je úradníkom povereným dohľadom nad príjmami a výdavkami a výsadbou a pestovaním záhrad vo štvrti zeme a je najnápadnejším a najzodpovednejším ministrom vybaveným stovkami vied a tisíckami umení

• a je inšpektorom a akoby viceregentom Panovníka Pred-večnosti a Po-večnosti (Sultán’i Ezel a Ebed) pod Jeho pozorným dohľadom v regióne zeme v krajine vesmíru

• a je tým, kto ho má k dispozícii a koho skutky – konkrétne alebo všeobecné – sú všetky zaznamenávané

• a je tým, kto požíva Najvyššej Dôvery, pod ktorou sa nebesá i zem zmrštili a má pred sebou dve cesty, na jednej z ktorých je najúbohejším zo živých stvorení a na druhej je najšťastnejším a je univerzálnym nevoľníkom povereným najrozsiahlejším uctievaním

• a je miestom prejavu Najväčšieho Mena (Ism’i Azám) Vládcu vesmíru a obsiahlym zrkadlom všetkých Jeho Mien

• a je Jeho špeciálnym príjemcom s najlepším porozumením Jeho Božských príhovorov a prejavov

• a je najnúdznejším spomedzi živých bytostí vesmíru a úbohým živým stvorením, ktoré má nespočetné túžby a ciele, nekonečných nepriateľov a veci, ktoré mu škodia, napriek jeho nekonečnej chudobe a nemohúcnosti

• a je najbohatším s ohľadom na schopnosti a možnosti

• a je najtrpiacejším s ohľadom na radosti života potešenie z ktorých je marené príšernými bolesťami

• a je najnúdznejším, najneuspokojenejším a hodným a zasluhujúcim si nesmrteľnosť

• a hľadá a prosí o večné šťastie nekonečnými modlitbami

• a ak by mu boli dané všetky radosti tohoto sveta, jeho túžba po nesmrteľnosti by nebola uspokojená

• je tým, kto miluje do miery Jeho uctievania Toho, Kto mu poskytuje odmeny, je úžasným zázrakom moci Večne Proseného (Samed) a divom Božej moci, ktorý Ho robí milovaným a je milovaným

• je tým, ktorého všetky schopnosti zahŕňajúce vesmír dosvedčujú, že bol stvoreným na to, aby šiel do večnosti

a skrze vyššie uvedených dvadsať právd je spojený s Menom Všemohúceho Boha Pravda (Haq) a je tým, ktorého skutky sú neustále zaznamenávané Menom Najslávnejšieho Zachovávateľa (Háfiz’í Zuldžalál) Zachovávateľ (Háfiz), Ktorý vidí najnevýznamnejšiu potrebu najmenšej živej bytosti, počuje jej sťažnosti a odpovedá činom a vo vzťahu k celému vesmír je tým, ktorého skutky sú zapisované „ušľachtilými pisármi“ toho Mena a je tým, komu sa najviac zo všetkého dostáva pozornosti...

Keďže si to vyššie uvedených dvadsať právd vyžaduje, celkom isto a bezpochyby vzkriesenie a súd ľudských bytostí nastane

• a v súlade s menom Pravda (Haq) človek dostane odmenu za svoje vyššie uvedené povinnosti a trest za svoje chyby

• a v súlade s menom Zachovávateľ (Háfiz) bude vyšetrovaný a braný na zodpovednosť za svoje skutky, ktoré boli všetky zaznamenané

• a v trvalej blaženosti večnej ríše budú dvere hodovných siení otvorené

• i dvere väzenia večnej biedy

Ľudská bytosť, ktorá bola dôstojníkom veliacim početným druhom bytostí na tomto svete a zasahovala do nich a niekedy ich uvádzala do zmätku nevojde do zeme bez toho aby nebola vyšetrovaná ohľadom svojich skutkov ani skrytá neuľahne bez toho, aby nebola prebudená.

Inak by bolo počuť bzučanie muchy a aktívne na ne odpovedať udelením jej práva na život a počuť modlitby za večnosť v jazykoch dvadsiatich vyššie uvedených právd nespočetných práv ľudstva, ktoré sa ozývajú nebesiami a zemou ako hrom prekročením všetkých tých práv

• a pretože múdrosť, ako je dosvedčené poriadkom krídla muchy, nepremrhá ani len krídlo, úplne premrhať schopnosti ľudstva, ktoré sú spojené s tými pravdami

• a odmietnuť ich nádeje a túžby, ktoré dosahujú do večnosti

• a množstvo zväzkov a právd vesmíru, ktoré vyživuje tie schopnosti a túžby

bolo by takou nespravodlivosťou a takou nemožnosťou a takou tyranskou škaredosťou, keby ich všetky bytosti, ktoré dosvedčujú Mená Pravda (Haq), Zachovávateľ (Háfiz), Najmúdrejší (Hakím), Najkrajší (Džamíl) a Najsúcitnejší (Rahím), odmietli a vyhlásili, že sú na stokrát zhola nemožné a tísíckou spôsobov ich vylúčili.

Preto teda ako odpoveď na našu otázku Stvoriteľovi o vzkriesení Mená Pravda (Haq), Zachovávateľ (Háfiz), Najmúdrejší (Hakím), Najkrajší (Džamíl) a Najsúcitnejší (Rahím) hovoria: „Tak ako sme my skutočnosť a realita a bytosti, ktoré o nás svedčia sú skutočné, tak i vzkriesenie mŕtvych je skutočné a isté.“

A keďže...

Som chcel napísať viac, ale keďže vyššie uvedené je jasné ako slnko, diskusiu som tu zkrátil.

A tak porovnaním problémov vo vyššie uvedených príkladoch a „keďže“, tak, ako každé jedno zo stovky Mien Všemohúceho Boha, naozaj tisícka Mien, ktoré sa samozrejme venujú vesmíru dokazuje toho, koho svojimi prejavmi a odrazmi v bytostiach naznačuje; rovnakým spôsobom ukazujú a najrozhodujúcejšie dokazujú vzkriesenie a ríšu posmrtného života.

Taktiež tak ako nám pomocou všetkých Svojich dekrétov a zjavených písiem a väčšiny Svojich Mien , ktorými je opísaný, náš Pán (Rabb) dáva posvätné a rozhodné odpovede na otázku, ktorú sme Mu položili ako nášmu Stvoriteľovi, tak i On necháva Svojich anjelov a ich jazyky povedať iným spôsobom:

„Od čias Adama došlo k mnohým prípadom stretnutia s duchovnými bytosťami a to predstavuje spolu s nami silu stoviek jednomyseľných svedectiev o našej existencii a uctievaní a to isté od duchovných bytostí.

A po vzájomnej dohode sme vašim vodcom povedali vždy, keď sme sa s nimi stretli, že putujeme sieňami posmrtného života a niektorými z jeho príbytkov a pokračujeme v tom. Nepochybujeme o tom, že tie nádherné, večné sály, ktorými sme putovali, a tie dobre zariadené zdobené paláce a obydlia za nimi čakajú na významných hostí aby ich ubytovali. Dávame vám o tomto isté správy.“ Taká je ich odpoveď na našu otázku.

Taktiež keďže náš Stvoriteľ poveril Araba Mohameda(SAW) ako najväčšieho učiteľa, najlepšieho pána a najvernejšieho sprievodcu, ktorý nie je ani zmätený ani nemätie, a poslal ho ako Svojho posledného vyslanca, predovšetkým aby napredoval a pokročil od stupňa ilmaljaqín (istota z poznania) k stupňu ajnaljaqín (istota z videnia) a haqqaljaqín (istota skutočnosti), mali by sme tomuto pánovi dať otázku, ktorú sme dali nášmu Stvoriteľovi.

Pretože ako samotný zázrak Koránu a skrze tisíc zázrakov, ktoré ukázal, z ktorých každý je znakom potvrdenia od nášho Stvoriteľa, tá osobnosť dokázala, že Korán je skutočný a že je to Božie slovo (kálam’ulláh). Rovnakým spôsobom skrze štyridsať aspektov svojej zázračnosti Korán ako jeden zo svojich zázrakov dokazuje pravdu tejto osobnosti a to, že je Božím Poslom. Skutočnosť vzkriesenia, ktorú spoločne dokazujú, jeden pomocou jazyka Zjavnej ríše kázanej po celý jeho život a potvrdenej všetkými prorokmi a awlijami, a druhý pomocou jazyka Ríše ghajbu potvrdenej všetkými zjavenými písmami a pravdami vesmíru, ktoré tvrdí a dokazuje tisícom svojich veršov, je tak istá ako slnko a denné svetlo.

Áno, otázka ako vzkriesenie, ktoré je najpodivnejším a najúžasnejším problémom, ktorý je za hranicami intelektu, by mohla byť vyriešená a pochopená jedine pomocou učenia dvoch takých obdivuhodných majstrov.

Dôvodom, prečo prví proroci nevysvetľovali vzkriesenie tak podrobne ako Korán bolo, že ľudstvo sa v tých časoch stále nachádzalo v primitívnom štádiu kočovania a úvodné lekcie obsahujú veľmi málo vysvetlenia.

V krátkosti: keďže väčšina Božích mien vyžaduje a robí potrebným posmrtný život, naozaj všetky dôkazy, ktoré naznačujú tie Mená istým spôsobom tiež slúžia ako dôkaz zriadenia vzkriesenia.

A keďže nás anjeli informujú, že videli posmrtný život a príbytky večnej ríše, dôkazy potvrdzujúce existenciu a uctievanie anjelov, duchov a duchovných bytostí sú tiež nepriamym dôkazom existencie posmrtného života.

A keďže po tawhíde záležitosťou, ktorú Mohamed(SAW) najčastejšie tvrdil a presadzoval vo svojom živote bol posmrtný život, iste všetky jeho zázraky a dôkazy, ktoré ukazujú jeho posolstvo a pravdivosť istým spôsobom nepriamo dosvedčujú existenciu posmrtného života a jeho príchod.

A keďže štvrtina Koránu je o vzkriesení a posmrtnom živote a dokazuje ich tisíckou svojich veršov a prináša o nich správy, naozaj všetky dôkazy a svedectvá o pravdivosti Koránu nepriamo dokazujú tiež existenciu a otvorenie posmrtného života.

A teraz sa pozrite, aký pevný a istý v skutočnosti tento pilier imánu je!

ZHRNUTIE ÔSMEHO PROBLÉMU

V Siedmom probléme sme sa pýtali početných úrovní bytostí na vzkriesenie mŕtvych, ale zkrátili sme diskusiu, pretože odpovede dané Božími Menami si dovolili takú mocnú istotu, že ďalšie otázky neboli potrebné.

Teraz v tomto Probléme zhrnieme jednu zo stovky výhod, kotré viera v posmrtný život poskytuje pre šťastie na tomto svete a pre šťastie na onom svete.

S ohľadom na šťastie v posmrtnom živote Zázračný Korán nezanecháva potrebu ďalšieho vysvetľovania, takže toto odkážeme Koránu a ponecháme aspekt vysvetlenia svetského šťastia na Risale-i Nur. Tu iba v krátkom vysvetlení zhrnieme tri alebo štyri zo stoviek dôsledkov, ktoré viera v posmrtný život poskytuje pre ľudský individuálny a sociálny život.

Dôsledok prvý

Na rozdiel od ostatných živých bytostí, tak ako ľudia majú vzťah so svojím domovom, majú i vzťah so svetom a tak ako majú vzťahy s príbuznými majú i skutočné a vrodené vzťahy s ľudstvom. A tak ako človek túži po dočasnej stálosti na tomto svete, tak intenzívne a vášnivo túži po nesmrteľnosti vo večnej ríši. A tak ako sa snaží naplniť potrebu potravy svojho žalúdka, tak je i vrodene nútený snažiť sa postarať o svoju myseľ, srdce, dušu a ľudstvo. Má takú nádej a túžby, že okrem večného šťastia ho nič iné neuspokojí.

V skutočnosti ako je spomenuté v Desiatom Slove, keď som bol veľmi mladý, pýtal som sa svojej predstavivosti: „Chceš žiť milión rokov a vládnuť svetu, ale potom prestať existovať? Alebo chceš žiť večne, ale mať obyčajný a ťažký život?“ Videl som, že moja predstavivosť chce to druhé a pociťujúc bolesť nad tým prvým som povedal: „Chcem žiť večne, i keď to bude v Pekle!“

Teraz – keďže pôžitky tohoto sveta neuspokojujú schopnosť predstavivosti, ktorá je jedným zo služobníkov ľudsej podstaty, obsiahla podstata ľudskej bytosti je celkom iste pripútaná k večnosti. Napriek tomu, že je sužovaný bezhraničnou nádejou a túžbami, človek má ako kapitál iba bezvýznamnú schopnosť vôle a absolútnu nemohúcnosť. Pre takéhoto človeka je viera v posmrtný život

• tak silnou, postačujúcou a úplnou pokladnicou,

• ovocím a výhodou, ktorá je takým prostriedkom radosti a šťastia,

• zdrojom pomoci a útočiskom a prostriedkom utešenia pred tvárou nekonečného smútku tohoto sveta,

že ak by mal byť život na tomto svete obetovaný na ceste za jej získaním, stále by to bolo lacné.

Jej druhé ovocie a výhoda starajúca sa o osobný život

Toto je veľmi dôležitý dôsledok, ktorý je vysvetlený v Treťom probléme a o ktorom je zaradená poznámka pod čiarou v Sprievodcovi pre mládež.

Áno, najväčším a najstálejším zdrojom úzkosti, ktorému človek čelí, je spôsob, akým vojde na miesto tej popravy, ktoré je cintorínom, na ktorý vošli jeho príbuzní a priatelia. Ten bezmocný človek, ktorý je pripravený obetovať svoj vlastný život za jediného priateľa, si predstavuje tisíce, milióny alebo tisíce miliónov priateľov, ktorí boli odstránení a na večné časy odišli a prežíva muky horšie ako Peklo. Práve v tomto bode prichádza viera v posmrtný život, otvára oči a odhŕňa závoj. Hovorí mu: „Pozri!“ Človek sa pozrel pohľadom imanu a vidiac, že tí priatelia boli zachránení pred večnou smrťou a skazou a že naň šťastne čakajú v žiarivom svete sa mu dostalo duchovnej radosti, ktorá prináša správy o radostiach Raja. Uspokojac sa s vysvetleniami a dôkazmi tohoto dôsledku v Risale-i Nur to tu zkrátime.

Tretia výhoda vo vzťahu k osobnému životu

Vzhľadom na to, že sú ľudské bytosti nadradené ostatným živým bytostiam a ich vysokú hodnosť, toto je s ohľadom na ich vznešené kvality, obsiahle schopnosti, univerzálne uctievanie a ich rozsiahle sféry existencie. Avšak cnosti, ktoré získava, ako horlivosť, láska, bratstvo a ľudskosť sú vzhľadom na rozsah a mieru krátkosti tohoto času zovreté medzi minulosťou a budúcnosťou, ktoré neexistujú a sú mŕtve a temné.

Napríklad miluje a slúži svojmu otcovi, bratovi, manželke, národu a krajine, z ktorých nikoho predtým nepoznal a po ich rozlúčení sa nikoho viac neuvidí. Veľmi vzácne by bol schopný dosiahnuť loajalitu a úprimnosť a do tej miery by sa jeho cnosti a dokonalosti zmenšili. Po tom, ako sa chystá bezhlavo padať z pozície najvyššie postaveného medzi zvieratami na pozíciu najnižšie postaveného a najúbohejšieho pokiaľ ide o intelekt, prichádza mu na pomoc viera v posmrtný život. Predlžuje jeho súčasný okamih, ktorý je tak stiesnený ako hrob, a pretvára ho na veľmi dlhé časové obdobie objímajúce aj minulosť aj budúcnosť. Ukazuje mu sféru existencie širokú ako svet, takú, ktorá dokonca siaha od pred-večnosti (ezel) až po po-večnosť (ebed).

Mysliac na svojho otca, ktorý je v šťastnom svete a duchovnej ríši a považujúc bratstvo svojich bratov za pokračujúce až do večnosti a vediac, že jeho manželka bude tiež v Raji krásnym spoločníkom, bude ich milovať a rešpektovať, bude milý a bude im pomáhať. Nevyužije dôležité povinnosti určené pre vzťahy v tej rozsiahlej a širokej sfére života a existencie na bezcenné záležitosti tohoto sveta s jeho malichernou nenávisťou a záujmami. Jeho dobré kvality a úspechy budú pokračovať až do takej miery, do akej je úspešný v bytí skutočne loajálnym a úprimným. Jeho ľudskosť sa zvýši.

I keď nie je schopný dosiahnuť radosti zo života, akú má vrabec, stáva sa najvýznamnejším a najsťastnejším hosťom vo vesmíre, nadradeným všetkým zvieratám, a najmilovanejším a najprijateľnejším služobníkom Vlastníka vesmíru. Tento dôsledok bol tiež objasnený dôkazmi Risale-i Nur, takže tu sa s týmto uspokojíme.

Štvrtá výhoda viery v Posmrtný život, ktorá sa týka spoločenského života

Zhrnutie tohoto dôsledku je uvedené v Deviatom lúči Risale-i Nur a je takéto:

S vierou v posmrtný život môžu deti, ktoré predstavujú stvrtinu ľudstva, žiť ľudský život a udržať si ľudské schopnosti. Inak budú v krutých bolestiach žiť všedný život a uchýlia sa k detinským hrátkam aby sa pozdvihli a zabudli na seba. Pretože neustále zomieranie detí ako sú ony v ich okolí bude mať taký dopad na ich citlivú myseľ a ich slabé srdcia, ktoré budú živiť ďalekosiahle túžby v budúcnosti, a ich zraniteľné duše, že to životy a mysle tých bezmocných bytostí pretvorí na nástroje bolesti a utrpenia. Pomocou lekcií viery v posmrtný život skôr pocítia radosť a rozmach než úzkosti, pred ktorými sa schovávajú medzi svojimi hračkami aby ich nevideli. Povedia:

„Tento môj brat alebo kamarát zomrel a stal sa v Raji vtáčikom. Cestuje a teší sa viac ako my. A  moja matka zomrela, ale odišla do milosrdenstva Božieho. Opäť ma v Raji, kde ju znovu uvidím, objíme.“ A tak môžu žiť v stave zodpovedajúcom ľudskosti.

Taktiež iba vierou v Posmrtný život môžu starí ľudia, ktorí tvoria ďalšiu štvrtinu ľudstva, nájsť útechu pre svoje čoskoro hasnúce životy a vstup do zeme a naplnenie konca ich skvelých a milých svetov. Inak by tí milí a ctihodní otcovia a oddané a nežné matky pociťovali taký nepokoj na duši a rozruch v srdci, že by sa svet stal pre nich zúfalým väzením a život príšerným utrpením.

Ale potom im viera v posmrtný život hovorí: „Netrápte sa! Čaká vás nesmrteľná mladosť a žiarivý, večný život. Radostne sa stretnete s deťmi a príbuznými, ktorých ste stratili. Všetky vaše dobré skutky boli zachované a dostanete svoju odmenu.“ Umožňuje im tak takú útechu a radosť, že hoci by každý z nich zažil stokrát naraz starobu, nespôsobilo by im to zúfalstvo.

Tretinu ľudstva tvorí mládež. Ak táto mládež – s ich kypiacimi vášňami, premáhajúcimi emóciami, drzosťou a častým zlyhaním v používaní zmyslu pre rozum – by mala prísť o vieru v posmrtný život a nespomenúť si na utrpenia Pekla, majetok a česť poctivých ľudí v spoločnosti a pokoj a sebaúcta slabých a starých by bola ohrozená. Niektorí dokážu zničiť spokojný domov pre minútové potešenie a zaplatiť trestom vo väzení ako je toto štyrmi alebo piatimi rokmi a degenerujú na divoké zviera.

Ak im príde na pomoc viera v posmrtný život a oni sa rýchlo spamätajú, povedia: „Je pravda, že ma vládni informátori nemôžu vidieť a môžem sa pred nimi skryť, ale anjeli Najslávnejšieho Vládcu, ktorý má väzenie ako Peklo, ma vidieť môžu a zaznamenávajú všetky moje zlé skutky. Nie som voľný a nezávislý, som cestovateľ poverený úlohami. Jedného dňa i ja budem starý a slabý.“ A tak začne pociťovať súcit a rešpekt k tým, ktorých chcel predtým napadnúť. Toto je tiež vysvetlené dôkazmi Risale-i Nur, a tak považujúc to za dostatočné, to tu zkrátime.

Taktiež dôležitou časťou ľudstva sú chorí, utláčaní, postihnutí nešťastiami ako sme my, chudobní a tí, ktorí sú uväznení s ťažkými trestmi. Ak im nepríde na pomoc viera v posmrtný život, smrť, ktorá sa im neustále pripomína chorobami, nepomstené bezprávie a arogantné lsti utláčateľa, pred ktorým si nemôžu ochrániť svoju česť, strašné zúfalstvo, že bezdôvodne prišli o svoj majetok alebo deti vo vážnych nešťastiach a úzkosť z toho, že musia trpieť mukami väzenia päť alebo desať rokov kvôli jednej alebo dvom minútam, alebo kvôli jednej alebo dvom hodinám potešenia, istotne pretvorí svety takých bezmocných ľudí na väzenie a ich životy na mučivé utrpenie.

Ale ak im príde na pomoc viera v posmrtný život, náhle voľne dýchajú a podľa miery svojho imánu ich tieseň, zúfalstvo, úzkosť, hnev a túžba po pomste sú zmiernené – niekedy čiastočne, niekedy úplne.

Môžem dokonca povedať, že ak by mne a niektorým z mojich bratov v tomto hrôzostrašnom nešťastí toho, že sme bezdôvodne uväznení, viera v posmrtný život nepomohla, vydržať jeden deň by bolo tak obtiažne ako smrť a dohnalo by nás to k rezignácii na naše životy. Ale nekonečná vďaka patrí Bohu, že napriek utrpeniu z tiesne mojich bratov, ktorých milujem ako svoj život, a môjmu vlastnému tiež, a napriek plaču a smútku nad tisíckami kópií Risale-i Nur a mojich pozlátených zdobených cenných kníh, ktoré tak veľmi milujem, a hoci som nikdy nemohol zniesť čo i len slabú urážku alebo poníženie, prisahám, že:

Svetlo a sila viery v posmrtný život mi dali trpezlivosť, výdrž, útechu a vytrvalosť. Skutočne ma to naplnilo nadšením získať väčšiu odmenu v prospešných ťažkostiach tejto skúšky. Preto ako som povedal na začiatku tohoto risale, vedel som, že sa nachádzam vo vynikajúcej škole hodnej pomenovania Madrasa Jusufijja (Jozefova škola). Nebyť príležitostných chorôb a podráždenosti vyplývajúcej zo staroby, pracoval by som na svojich lekciách ešte lepšie a s väčšou ľahkosťou mysle. V každom prípade... Ospravedlňte, prosím, túto nerelevantnú vložku vzhľadom na tento stav.

Taktiež, domov pre každého znamená malý svet, ba dokonca malý Raj. Ak viera v posmrtný život nie je základom šťastia toho domova, členovia rodiny budú trpieť mukami a úzkosťou v miere súcitu, lásky a pripútanosti. Ich raj sa buď premení na Peklo alebo otupí ich mysle zábavami a rozptýlením. Podobne ako pštros, ktorý vidí poľovníka ale nemôže ani lietať ani utiecť a tak strká hlavu do piesku aby nebol videný vrhajú svoje hlavy do ľahostajnosti, aby ich smrť, úpadok a odlúčenie nezbadali. Nachádzajú riešenie v bláznovskom dočasnom blokovaní svojich pocitov.

Pretože napríkad matka, ktorá vidí, že je jej dieťa, ktorému obetuje svoj život, vystavené nebezpečenstvám, sa bude neustále triasť. A deti, ktoré pociťujú neschopnosť zachrániť svojho otca a súrodencov pred neprestávajúcimi kalamitami okúsia neustály smútok a strach. Aby sme to rozviedli, medzi zvratmi v tomto svetskom živote ževraj šťastný rodinný život svoje šťastie stráca v mnohých ohľadoch a vzťahy a blízkosť v tomto krátkom živote zlyhávajú v poskytovaní skutočnej loajality, úprimného ichlasu, nezaujatej služby a lásky. Dobrý charakter úmerne klesá alebo sa dokonca  stráca.

Ak však viera v posmrtný život vstúpi do toho domova, ihneď ho osvieti a vzťahy, súcit, blízkosť a láska medzi jeho členmi sa stávajú založenými nie na obmedzenej miere času, ale skôr na miere v akej tie vzťahy budú pokračovať vo večnom šťastí vo svete posmrtného života. To vedie k vyjadreniu úprimného rešpektu, lásky, súcitu a loajality bez ohľadu na vlastné chyby. Rastie teda ich dobrý charakter a šťastie skutočnej ľudskosti sa v tom domove začína rozvíjať. Keďže je toto tiež objasnené dôkazmi v Risale-i Nur, tu to zkrátime.

Rovnako každé mesto je pre svojich obyvateľov ako veľký domov. Ak viera v posmrtný život neprevláda medzi členmi tej veľkej rodiny, neresti ako zlomyseľnosť, vlastný záujem, falošná pretvárka, sebectvo, umelosť, pokrytectvo, úplatkárstvo a podvod zaujmú miesto ichlasu, úprimnosti, cnosti, horlivosti, sebaobetovania, hľadania Božej spokojnosti a odmeny posmrtného života, čo sú základy dobrého správania a morálky. Predstavy anarchie a divokosti budú vládnuť ako zdanlivý poriadok a ľudskosť a tak otrávia život toho mesta. Deti sa stanú problémovými, mládež sa oddá opitosti, silní sa pustia do utláčania a starí začnú plakať.

Analogicky i krajina je domácnosťou a národ je tiež domovom občianskej rodiny. Ak viera v posmrtný život prevládne v týchto veľkých domovoch, potom úprimný rešpekt, úprimný súcit, nezištná láska a podpora, čestná služba a vzájomné pôsobenie, nepokrytecká láskavosť a cnosť a veľkosť a dokonalosť bez egoizmu sa v živote začnú okamžite rozvíjať.

Deťom hovorí: „Prestaňte sa naokolo ponevierať, je tu Raj, ktorý treba vyhrať!“ a učí ich sebaovládaniu prostredníctvom lekcií Koránu.

Mládeži hovorí: „Pekelný Oheň existuje: zanechajte opitosť!“ a privádza ju k rozumu.

Utláčateľovi hovorí: „Utrpenie je ťažké, dostaneš úder!“ a prinúti ho skloniť sa pred spravodlivosťou.

Starším hovorí: „Večne trvajúce šťastie v posmrtnom živote, ktoré je väčšie a stálejšie než všetko to šťastie ktoré ste tu stratili a nesmrteľná mladosť vás očakávajú, skúste ich vyhrať!“ Mení ich slzy na smiech.

Rovnakým spôsobom v každej skupine konkrétnej či všeobecnej ukazuje svoj priaznivý vplyv a osvetľuje ich. Sociológovia a moralisti zaoberajúci sa sociálnym životom ľudstva by si mali spraviť osobitnú poznámku.

A teraz ak porovnáme zvyšok tisícov výhod a predností viery v posmrtný život s tými piatimi alebo šiestimi na ktoré sme narážali, pochopíme, že jediným prostriedkom sťastia v oboch svetoch a oboch životoch je iman.

Považujúc silné odpovede na slabé pochybnosti týkajúce sa telesného vzkriesenia popísané v Dvadsiatom ôsmom slove Risale-i Nur a v jeho ostatných risálach za dostatočné, vykonáme iba nasledujúci krátky náznak:

• Najobsiahlešie zrkadlo Božích Mien spočíva v telesnosti.

• Najbohatšie a najaktívnejšie centrum Božích zámerov v stvorení vesmíru spočíva v telesnosti.

• Najväčšia rozmanitosť mnohorakých odmien rububijjah (panstva) spočíva v telesnosti.

• Najväčšia početnosť semien prosieb a poďakovaní, ktoré ľudia ponúkajú svojmu Stvoriteľovi jazykom svojich potrieb, opäť spočíva v telesnosti.

• A najväčšia rôznorodosť semien duchovného sveta a sveta duše taktiež spočíva v telesnosti.

V porovnaní s týmito, keďže existujú stovky univerzálnych právd sústredených v telesnosti, aby rozmnožil telesnosť a nechal ju prejaviť vyššie uvedené pravdy na tvári zeme s úžasnou aktivitou a rýchlosťou, Najmúdrejší Stvoriteľ oblieka za sebou idúce karavány žijúcich bytostí a posiela ich na tú výstavu. Potom ich prepúšťa a na ich miesto posiela iné, a necháva tak továreň vesmíru stále pracovať. Tkaním fyzických výrobkov premieňa tvár zeme na záhradnú škôlku pre posmrtný život a Raj.

V skutočnosti aby potešil fyzický žalúdok ľudskej bytosti počúva a prijíma modlitbu žalúdka za nesmrteľnosť jazykom, ktorý má k dispozícii, priraďujúc jej najvyššiu dôležitosť. A aby aktívne odpovedal na túto modlitbu fyzicky pripravuje nespočetné množstvá nespočetných druhov a typov umeleckých jedál a vzácnych odmien, z ktorých každá poskytuje rôzne potešenia.

Toto samozrejme a nepochybne ukazuje, že v posmrtnom živote najpočetnejšie a najrozmanitejšie potešenia Raja budú telesné, a že odmeny večného príbytku šťastia, ktoré každý chce a s ktorými je oboznámený, budú telesné.

Je teda vôbec možné, aby Všemocný Súcitný (Qadír’i Rahím), Vševedúci a Štedrý (Álim’i Kerím), Ktorý prijíma modlitbu ponúkanú jazykom, ktorý má bežný žalúdok k dispozícii, a potešuje ho nekonečne zázračnými fyzickými jedlami a vždy aktívne odpovedá na jeho požiadavky, úmyselne a bez ponechania na náhodu – že by neprijal nekonečné všeobecné modlitby ľudských bytostí, ktoré sú najdôležitejším výsledkom vesmíru, Božskými viceregentmi na zemi, a Stvoriteľovými najvýznamnejšími bytosťami a uctievačmi a toto uctievanie ponúkajú vyjvyšším žalúdkom ľudstva, aby nemali všeobecné, vznešené telesné potešenia vo večnej ríši, ktoré si želajú a s ktorými sú oboznámení a ktoré zo svojej prirodzenosti chcú a že by v skutočnosti nemal odpovedať telesným vzkriesením a nepotešovať ho večne, akoby počúval bzučanie muchy a nepočul hrmenie hromu a akoby sa nevenoval dokonalému vybaveniu obyčajného vojaka s úplnou dôležitosťou a pritom ignoroval armádu a neprisudzoval jej žiadnu dôležitosť? Toto je nemožné a na stokrát nepravdivé.

Áno, v súlade s explicitným výrokom verša:

وَفِيهَا مَا تَشْتَهِيهِ ٱلْأَنفُسُ وَتَلَذُّ ٱلْأَعْيُنُ

Ludské bytosti uvidia a zažijú vo forme vhodnej pre raj fyzické potešenia s ktorými sú najviac oboznámené a vzorky ktorých okúsili na tomto svete. Odmeny za úprimnú vďačnosť a špecifické uctievanie vykonané každým telesným údom ako je jazyk, oko a ucho, budú poskytnuté pomocou fyzických potešení špecifických pre tie údy. Zázračný Korán popisuje tie fyzické potešenia tak explicitne, že nie je možné neprijať ich doslovný význam a vykonať ich nútený výklad.

Takže plody a dôsledky viery v posmrtný život ukazujú, že takisto ako je skutočnosť a potreba žalúdka, ktorý je jedným z orgánov ľudského tela, jasným dôkazom existencie jedla, rovnakým spôsobom skutočnosť a dokonalosti ľudských bytostí a ich vrodená potreba a túžba po večnosti a ich schopnosti a možnosti, ktoré hľadajú vyššie spomenuté dôsledky a výhody, ktoré viera v posmrtný život prináša, sú rozhodujúcejším dôkazom posmrtného života a Raja a večných fyzických potešení a dosvedčujú ich istú existenciu.

Podobne skutočnosť dokonalostí vesmíru a jeho zmysluplné znaky stvorenia a všetky jeho pravdy spojené s vyššie uvedenými ľudskými pravdami sú dôkazom istej existencie ríše posmrtného života, vzkriesenia mŕtvych a otvorenia Neba a Pekla. Toto bolo tak skvelo dokázané v častiach Risale-i Nur, a menovite v Desiatom, Dvadsiatom ôsmom (v oboch jeho zastávkach) a Dvadsiatom deviatom Slove a v Deviatom Lúči a v Prosbe Tretieho lúča, že tieto neponechávajú žiadny priestor pre pochybnosti. Odkážuc čitateľov na ne, zkrátime tu tento dlhý príbeh.

[Popisy Pekla v Koráne sú taktiež tak jasné a explicitné, že nenechávajú potrebu ďalšieho vysvetľovania. Odkážuc detaily na Risale-i Nur vo forme veľmi krátkych zhrnutí vysvetlíme dva alebo tri body, ktoré rozptýlia jednu alebo dve slabé pochybnosti.]

Prvý bod:

Myšlienka na Peklo a strach, ktorý vyvoláva, nerozptylujú potešenie z vyššie spomenutých plodov imánu. Pretože bezhraničné Božie milosrdenstvo hovorí bojazlivému človeku: „Poď ku mne a vojdi cez dvere pokánia, aby ťa existencia Pekla namiesto strašenia v plnej miere oboznámila s potešeniami Raja a pomstila teba i všetky stvorenia, ktorých práva boli porušené a dala vám radosť.

Ak si tak pohrúžený do poblúdenia a nemôžeš sa vyslobodiť, existencia Pekla je stále na tisíckrát lepšia ako večné zničenie a je druhom láskavosti voči neveriacim. Pretože ľudským bytostiam a dokonca i zvieratám s mláďatami sa dostáva radosti z radosti nad šťastím ich príbuzných, detí a priateľov a v istom ohľade budú potešené.

Preto Ó ateista! Vďaka svojmu poblúdeniu upadneš pri svojej večnej poprave buď do neexistencie alebo vojdeš do Pekla! Pokiaľ ide o neexistenciu, ktorá je absolútnym zlom, keďže pozostáva zo  zničenia teba i tvojich príbuzných, predkov a nasledovníkov, ktorých miluješ a nad ktorých šťastím pociťuješ stupeň radosti, spôsobí, že tvoja duša, srdce a vnútorná povaha zažijú bolesť ukrutnejšiu než tisíc Pekiel. Pretože ak by nebolo Peklo, nebol by Raj. Je to kvôli tvojmu kufru (odmietnutiu) prečo všetko upadá do neexistencie.

Ak by si vošiel do Pekla a zostal vo sfére existencie, tí, ktorých miluješ a tvoji príbuzní budú šťastní v Raji, alebo sa im dostane v istom ohľade súcitu v rámci sfér existencie. Toto znamená, že by si mal podporovať myšlienku existencie Pekla. Protirečiť jej znamená podporovať neexistenciu, čo znamená podporovať odstránenie šťastia bezpočtu priateľov.

Áno, Peklo je úžasná, majestátna existujúca krajina, ktorá vykonáva múdru a spravodlivú úlohu miesta uväznenia patriaceho Slávnemu Panovníkovi vo sfére existencie, čo je čisté dobro. Okrem väzenia vykonáva iné početné funkcie a napĺňa mnohé účely a plní veľa úloh súvisiacich s večnou ríšou. Je to tiež úžasné obydlie mnohých živých bytostí, ako sú Anjeli Pekla.

Druhý bod:

Medzi existenciou Pekla a jeho príšernými mukami a nekonečným milosrdenstvom, skutučnou spravodlivosťou a múdrosťou so svojou rovnováhou a absenciou plytvania nie je žiadne protirečenie. V skutočnosti milosrdenstvo, spravodlivosť a múdrosť si jeho existenciu vyžadujú. Pretože potrestať tyrana, ktorý pošliapava práva tisícov nevinných a zabiť divé zviera, ktoré trhá na kusy stovky utláčaných zvierat je pre tých utláčaných tisícnásobným milosrdenstvom v rámci spravodlivosti. A omilostiť toho tyrana a ponechať divú beštiu na slobode je pre tie stovky bezmocných jedincov stonásobným nemilosrdenstvom v odplate za ten jediný akt nesprávne umiesteného milosrdenstva.

Presne tým istým spôsobom medzi tými, ktorí vstúpia do Pekla, je absolútny káfir (neveriaci).

• Svojou nevierou prekračuje práva Božích Mien

• a svojím popretím svedectva, ktoré stvorenie dáva o tých Menách, prekračuje jeho práva

• a odmietaním vznešených úloh oslavy (tasbih) Božích Mien stvoreniami porušuje ich práva

• a odmietaním toho, že sú zrkadlami a odpovedajú uctievaním na prejav Božieho panstva (rububijjah) čo je účelom stvorenia vesmíru a dôvodom jeho existencie a trvania svojím spôsobom prekračuje ich práva.

S ohľadom na tieto prekročenia je jeho kufr (odmietnutie) zločinom a tyraniou takých rozmerov, že nemôže byť prepáčené a zaslúži si hrozbu vo verši اِنَّ اللّٰهَ لاَ يَغْفِرُ اِن يُشْرَكَ بِهٖ.

Neuvrhnúť ho do Pekla odplatou za jediný akt nesprávne umiesteného milosrdenstva by viedlo k bezpočtu príkladov nemilosrdnosti voči bezpočtu žiadateľov, ktorých práva boli prekročené. Tak ako si tí žiadatelia vyžadujú existenciu Pekla, tak i dôstojnosť slávy a majestát dokonalosti si ho celkom isto vyžadujú.

Áno, ak sa rebelantský povaľač útočiaci na ľudí obráti na hrdého vládcu toho miesta a povie: „Nemôžeš ma dať do väzenia!“ urážajúc jeho dôstojnosť, aj keby v meste väzenie nebolo, vládca ho nechá postaviť len preto, aby doň vhodil toho nevychovaného úbožiaka.

Presne rovnakým spôsobom svojou nevierou absolútny káfir (neveriaci) hrubo uráža dôstojnosť Božej slávy a svojím odmietaním uráža nádheru Jeho moci a svojou agresiou narúša dokonalosť Jeho panstva (rububijjah). Naozaj, i keď by nebolo mnohých prípadov vyžadujúcich si mnohé funkcie Pekla a mnohých príkladov múdrosti vyžadujúcich si jeho existenciu, je znakom tej dôstojnosti a slávy stvoriť Peklo pre takých neveriacich a uvrhnúť ich tam.


Navyše dokonca i podstata neviery informuje o Pekle. Áno, rovnakým spôsobom ako keby skutočný imán mal byť ztelesnený, mohol by so svojimi potešeniami nadobudnúť formu súkromného raja, a v tomto ohľade dáva správy o Raji.

Presne rovnakým spôsobom, ako bolo dokázané pomocou dôkazov v Risale-i Nur a je takisto naznačené v predchádzajúcich Problémoch, neviera, a obzvlášť absolútna neviera (kufr) a pretvárka (nifaq) a odpadlíctvo (irtidád) sú príčinami takých temných a strašných bolestí a duchovného utrpenia, že ak by mali byť ztelesnené, stali by sa pre odpadlíka súkromným Peklom, a týmto spôsobom hovoria skryte o väčšom Pekle. Pohľadom maličkých právd v záhradnej škôlke tohoto sveta produkujúcej výhonky v posmrtnom živote, toto jedovaté semeno naznačuje konkrétny strom Zaqqum, hovoriac: „Ja som jeho jadrom. A pre toho nešťastníka, ktorý ma nosí v srdci, sa môj plod stane súkromnou vzorkou toho stromu Zaqqum.“

Keďže je neviera (kufr) útokom na toľko práv, je to určite nekonečný zločin. Zasluhuje si preto nekonečný trest, keďže ľudská spravodlivosť prijíma trest pätnástich rokov väzenia (skoro osem miliónov minút) ako spravodlivý za jednu minútu vraždy a považuje ho za vyhovujúci všeobecným právam a záujmom. Skutočne, keďže jeden prípad neviery je ekvivalentom tisíca vrážd, trpieť mukami takmer osem miliárd minút za jednu minútu absolútnej neviery je v súlade s tým zákonom spravodlivosti. Človek, ktorý prežije rok svojho života v stave neviery si potom zaslúži trest trvajúci takmer dva trilióny osemdesiatosem biliónov minút a ukazuje význam verša: خَـٰلِدِينَ فِيهَآ أَبَدًۭا. V každom prípade...

Zázračné opisy Neba a Pekla v Najmúdrejšom Koráne a dôkazy ich existencie v Risale-i Nur, ktoré je tafsírom Koránu a vychádza z Koránu, nenechávajú žiadnu potrebu ďalšieho vysvetľovania.

Ako je ukázané v početných veršoch ako

وَيَتَفَكَّرُونَ فِى خَلْقِ ٱلسَّمَـٰوَٰتِ وَٱلْأَرْضِ رَبَّنَا مَا خَلَقْتَ هَـٰذَا بَـٰطِلًۭا ۞ سُبْحَـٰنَكَ فَقِنَا عَذَابَ ٱلنَّارِ ۞ رَبَّنَا ٱصْرِفْ عَنَّا عَذَابَ جَهَنَّمَ ۖ إِنَّ عَذَابَهَا كَانَ غَرَامًا ۞ إِنَّهَا سَآءَتْ مُسْتَقَرًّۭا وَمُقَامًۭا

a ako naznačil predovšetkým Ušľachtilý Boží Posol(SAW), všetci prorokovia a skutoční ľudia často opakujúci vo svojich prosbách

اَجِرْنَامِنَ النَّارِ ۞ نَجِّنَامِنَ النَّارِ ۞ خَلِّصْنامِنَ النَّرِ

„Ochráň nás pred Pekelnýn ohňom! Vysloboď nás z Pekelného ohňa! Zachráň nás pred Pekelným ohňom!“ a ich modlitby za ochranu pred Peklom, ktoré sa pre nich na základe zjavenia a osvietenia stalo istotou, ukazujú že najvýznamnejšou otázkou, ktorú si ľudstvo kladie, je byť zachráneným pred Peklom. A že Peklo je takou obrovskou, nesmiernou a desivou pravdou, že niektorí spomedzi osvietených ľudí, svedkov a kašf a výskum ju môžu pozorovať. A niektorí vidia jej náznaky a tiene, a v hrôze volajú: „Zachráň nás pred tým!“

Áno, v tomto vesmíre je preto protirečenie a miešanie dobra a zla, bolesti a potešenia, svetla a temnoty, tepla a zimy, krásy a škaredosti, usmernenia a poblúdenia veľkým príkladom múdrosti. Pretože ak by nebolo zlo, dobro by nebolo známe. Ak by nebola bolesť, potešenie by nebolo chápané. Svetlo bez temnoty by strácalo dôležitosť. Stupne tepla sa prejavujú chladom. Škaredosťou sa jediný príklad krásy stáva tisíckou príkladov a tisíc rôznych stupňov krásy začína existovať. Ak by nebolo Peklo, mnohé z potešení Raja by ostali skryté. Analogicky s týmito v istom ohľade čokoľvek je poznateľné cez svoj protiklad. A jediná jeho pravda môže vyprodukovať početné výhonky a stať sa početnými pravdami.

Keďže tieto premiešané bytosti prúdia z tejto prechodnej ríše do večnej ríše, naozaj tak ako veci ako dobro, potešenie, svetlo, krása a viera sa vlievajú do Raja, tak i škodlivé veci ako zlo, bolesť, temnota, škaredosť a neviera prúdia do Pekla. A neustály prúd potopy tohoto vesmíru je vyprázdňovaný do tých dvoch bazénov.

Odkážuc vás karamatom na „Nepriame body“ na konci Dvadsiateho deviateho slova tu diskusiu zkrátime.

Ó moji spolužiaci tu v tejto Madrase Jusufijja!

Najľahším spôsobom, ako sa zachrániť pred tým strašným, večným väzením je toto: poučiť sa z nášho svetského väzenia, ktoré nás núti zdržať sa mnohých hriechov, na ktoré už naša ruka viac nedosiahne, ako aj kajať sa za naše minulé hriechy a konať náš fardh, a tak urobiť každú hodinu tohoto času vo väzení ekvivalentom denného uctievania. Toto je potom najlepšou príležitosťou, ktorú môžeme mať, aby sme boli zachránení od toho večného väzenia a vošli do toho žiarivého Raja.

Ak túto príležitosť premeškáme, naše životy na onom svete budú plakať tak isto ako naše životy tu plačú, a dostaneme facku od verša خَسِرَ الدُّنيَا وَالْاٰخِرَةَ .

[Eid’ul Adha prišiel, keď bola písaná táto zastávka]

Skutočnosť, že jedna pätina ľudstva, tristo miliónov ľudí, je kolektívne nútená vyhlasovať

اَللّٰهُ اَكْبَرُ اَللّٰهُ اَكْبَرُ اَللّٰهُ اَكْبَرُ

a s tými viac ako dvadsaťtisíc pútnikmi počas hadždžu vyhlasujúcimi اَللّٰهُ اَكْبَرُ spoločne na Arafate a počas Eidu je ako nechať širú zemeguľu vyhlasovať posvätné slová اَللّٰهُ اَكْبَرُ vo svojej veľkosti aby boli počuté jej spoluplanétami na nebesiach; ozývajú sa istým spôsobom slová Ušľachtilého Proroka(SAW), ktorý vyhlásil a nariadil اَللّٰهُ اَكْبَرُ svojej rodine a spoločníkom pred tisíctristo rokmi. Je to odpoveď rozsiahlym a všeobecným uctievaním na všeobecný prejav božieho rububijjah (panstva) pomocou vznešeného titulu رَبُّ الْاَرْضِ وَرَبُّ الْعاَلَمٖينَ. Toto bola moja myšlienka, pocit a presvedčenie.

Neskôr som bol zvedavý, či táto posvätná fráza má nejaké spojenie i s naším problémom.

Napríklad jedným z aspektov významu اَللّٰهُ اَكْبَرُ je, že:

Moc a poznanie Všemohúceho Boha sú väčšie ako čokoľvek; vôbec nič nemôže byť mimo hraníc Jeho poznania, ani uniknúť alebo byť zachránené pred možnosťami Jeho moci. A On je väčší ako veci, ktorých sa najviac bojíme. Toto znamená, že On je väčší ako privedenie vzkriesenia mŕtvych, naša záchrana pred neexistenciou a poskytnutie večného šťastia. Je väčší ako ktorákoľvek čudná alebo nepredstaviteľná vec, takže ako je explicitne uvedené vo verši

ماَ جَلْقُكُمْ وَلاَ بَعْثُكُمْ اِلاَّ كَنَفْسٍ واَحِدَةِ

Vzkriesenie a vznik ľudstva je tak ľahké pre Jeho moc ako stvorenie jedinej duše.

Je to v súvislosti s týmto významom, že keď ľudia čelia vážnym katastrofám alebo dôležitým udalostiam, každý hovorí: „Boh je najväčší, Boh je najväčší!“ robiac z toho pre seba zdroj útechy, sily a podpory.

Ako je ukázané v Deviatom slove, vyššie uvedená fráza a jej dve spoločníčky, teda سُبْحَانَ اللّٰهِ ۞ اَلْحَمْدُلِلّٰهِ ۞ الِلّٰهُ اَكْبَرُ formujú semená a zhrnutia salátu – obsah všetkého uctievania – a tak aby potvrdili význam salátu sú v saláte a jeho tasbihate opakované. Poskytujú silné odpovede na tri úžasné pravdy a otázky vyvstávajúce z údivu, potešenia a úcty nad ich vznešenosťou. Rovnako, ako je popísané na konci Šestnásteho slova:

V čase slávnosti vojak a poľný maršál vchádzajú ku kráľovi spoločne, zatiaľ čo inokedy vojak spozná maršála iba pomocou svojho veliaceho dôstojníka. Presne rovnakým spôsobom každý človek na Hadždži začína poznávať Boha pomocou Jeho titulu رَبُّ الْاَرْضِ وَرَبُّ الْعاَلَمِينَ a určitým spôsobom pripomína waliho.

A ako sa tak tie úrovne vznešenosti rozvíjajú v jeho srdci, všetky tie horúčkovité a zmätené otázky, ktoré premáhajú jeho dušu, sú znovu spoločne zodpovedané opakovaním الِلّٰهُ اَكْبَرُ.

Podobne ako je popísané na konci Trinásteho záblesku, tak ako je definitívnou odpoveďou na najvýznamnejšie klamy diablov ich vyrezanie od koreňov opäť الِلّٰهُ اَكْبَرُ, tak je i stručnou ale silnou odpoveďou na našu otázku o posmrtnom živote. Navyše fráza اَلْحَمْدُلِلّٰهِ nám tiež pripomína vzkriesenie a hovorí nám:

„Nemala by som žiadny význam, ak by nebol posmrtný život. Pretože hovorím: nezáleží na tom od koho prichádza a komu je určená, všetka chvála a vďačnosť, ktoré boli ponúkané od pred-večnosti po po-večnosť patrí Bohu, šéfovi všetkých odmien, a jedinou vecou, ktorá robí odmenu skutočnou odmenou a zachraňuje všetky mysliace bytosti pred nekončiacimi pohromami neexistencie, je večné šťastie. Jedine večné šťastie môže zodpovedať môjmu univerzálnemu významu.“

Áno, recitovanie frázy اَلْحَمْدُلِلّٰهِ اَلْحَمْدُلِلّٰهِ veriacimi najmenej stopäťdesiatkrát každý deň po saláte v súlade so šaríou a aby jej význam vyjadroval nekonečnú chválu a vďačnosť (šukr), ktorá siaha od pred-večnosti po po-večnosť môže byť jedine cenou za pokrok a okamžitým poplatkom za večné šťastie a raj. Nie sú a nemôžu byť obmedzené na pominuteľné odmeny tohoto sveta, ktoré sú poškvrnené bolesťami pominuteľnosti. Vzdávajú vďaku považujúc ich za prostriedky večných odmien.

Pokiaľ ide o posvätnú frázu سُبْحَانَ اللّٰهِ, svojím významom vyhlasovania Všemohúceho Boha za prostého všetkých partnerov, kazov, vád, tyranie, nemohúcnosti, neláskavosti, potreby a klamu a s všetkými kazmi v protiklade s Jeho dokonalosťou, krásou a slávou, pripomína večné šťastie a ríšu posmrtného života a Raj v nej, ktoré sú prostriedkami Jeho slávy a krásy a majestátom a dokonalosťou Jeho vlády, naráža na ne a naznačuje ich. Inak, ako už bolo dokázané skôr, ak by nebolo večné šťastie, aj Jeho vláda a Jeho dokonalosť, sláva, krása a milosrdenstvo by boli zafarbené kazom a vadou.

Podobne tieto tri posvätné frázy, بِسْمِ اللّٰهِ a لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ a ostatné požehnané frázy sú každá semenom pilierov imánu. A podobne ako mäsové esencie alebo cukrové koncentráty, ktoré boli v tejto dobe objavené, sú zhrnutiami aj pilierov imánu aj právd Koránu. Tak ako sú tieto tri vyššie uvedené semenami salátu, sú i semenami Koránu, iskriacimi ako brilianty na začiatku množstva žiarivých súr a sú skutočnými zdrojmi a základmi Risale-i Nur, ktorého mnohé inšpirácie (sunuhat) prvýkrát prišli počas recitovania tasbihatu, a sú semenami jeho právd.

A s ohľadom na walájah a Ahmadove(SAW) uctievanie sú tieto frázy takým wirdom (litániami) Mohamedánskej(SAW) cesty v tasbihate nasledujúcom po saláte, že sú kolektívne opakované viac ako sto miliónom veriacich v širokom kruhu zikru v každom intervale salátu. S modlitebnými korálkami vo svojich rukách vyhlasujú سُبْحَانَ اللّٰهِ tridsaťtrikrát, اَلْحَمْدُلِلّٰهِ tridsaťtrikrát a الِلّٰهُ اَكْبَرُ tridsaťtrikrát.

Určite ste teraz pochopili veľkú hodnotu recitovania v takom skvelom kruhu zikru každej z týchto troch požehnaných fráz, ktoré sú, ako bolo vysvetlené vyššie, zhrnutiami a semenami Koránu, imánu a salátu, tridsaťtrikrát po saláte. Porozumeli ste i veľkej odmene, ktorú prinášajú.

Prvý problém na začiatku tohoto risale je vynikajúcou lekciou o saláte; a tu, bez toho, že by sme na to mysleli a mimo našu vôľu, sa jeho koniec stal dôležitou lekciou o tasbihate po saláte.

اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ عَلٰى اِن۟عَامِهٖ

سُب۟حَانَكَ لَا عِل۟مَ لَنَٓا اِلَّا مَا عَلَّم۟تَنَٓا اِنَّكَ اَن۟تَ ال۟عَلٖيمُ ال۟حَكٖيمُ

DOKUZUNCU MESELE

بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ

اٰمَنَ الرَّسُولُ بِمَٓا اُن۟زِلَ اِلَي۟هِ مِن۟ رَبِّهٖ وَال۟مُؤ۟مِنُونَ كُلٌّ اٰمَنَ بِاللّٰهِ وَمَلٰٓئِكَتِهٖ وَكُتُبِهٖ وَرُسُلِهٖ لَا نُفَرِّقُ بَي۟نَ اَحَدٍ مِن۟ رُسُلِهٖ ... اِلٰى اٰخِرِ ال۟اٰيَة

Bu âyet-i ecma ve a’lâ ve ekber’in bir küllî ve uzun nüktesini beyan etmeye, bir dehşetli manevî sual ve bir azametli ve İlahî bir nimetin inkişafından neş’et eden bir hal sebebiyet verdiler. Şöyle ki manen ruha geldi:

Neden bir cüz’î hakikat-i imaniyeyi inkâr eden kâfir olur ve kabul etmeyen Müslüman olmaz? Halbuki Allah ve âhirete iman, birer güneş gibi o karanlığı izale etmek lâzım geliyor. Hem neden bir rükün ve hakikat-i imaniyeyi inkâr eden mürted olur, küfr-ü mutlaka düşer ve kabul etmeyen İslâmiyet’ten çıkar? Halbuki sair erkân-ı imaniyeye imanı varsa onu küfr-ü mutlaktan kurtarmak lâzım geliyor.

Elcevap: İman, altı rüknünden çıkan öyle bir vahdanî hakikattir ki tefrik kabul etmez. Ve öyle bir küllîdir ki tecezzi kaldırmaz. Ve öyle bir külldür ki kabil-i inkısam olmazlar. Çünkü her bir rükn-ü imanî, kendini ispat eden hüccetleriyle sair erkân-ı imaniyeyi ispat eder. Her biri, her birisine gayet kuvvetli bir hüccet-i a’zam olur. Öyle ise bütün erkânı, bütün delilleriyle sarsmayan bir fikr-i bâtıl, hakikat nazarında bir tek rüknü, belki bir hakikati iptal edip inkâr edemez. Belki adem-i kabul perdesi altında gözünü kapamakla bir küfr-ü inadî yapabilir. Gitgide küfr-ü mutlaka düşer, insaniyeti mahvolur. Hem maddî hem manevî cehenneme gider.

İşte biz bu makamda, gayet muhtasar işaretlerle ve Meyve Risalesi’nde haşrin ispatında sair erkân-ı imaniye, haşri de ispat ettiklerini kısacık hülâsalarla beyanı gibi bu makamda dahi mücmel fezleke ve muhtasar hülâsalarla Cenab-ı Hakk’ın inayetiyle bu nükte-i a’zam altı noktada beyan edilecek.

BİRİNCİ NOKTA

İman-ı Billah, kendi hüccetleriyle hem sair rükünlerini hem iman-ı bi’l-âhireti ispat eder ki Meyve Risalesi’nin Yedinci Mesele’sinde güzelce göstermiş. Evet, bu hadsiz kâinatı bir saray, bir şehir, bir memleket gibi bütün levazımı ile idare eden ve mizan ve intizam dairesinde çeviren ve hikmetlerle değiştiren ve zerratı ve seyyaratı ve sinekleri ve yıldızları birer muntazam ordu gibi beraber teçhiz ve idare eden ve emir ve iradesi dairesinde mütemadiyen bir ulvi manevra içinde talim ve tavzifatla faaliyete ve seyr ü cevelana ve ubudiyetkârane bir resm-i küşada ve seyahate getiren ezelî ve bâki bir saltanat-ı rububiyet ve ebedî ve daimî bir hâkimiyet-i uluhiyet, hiç mümkün müdür ve hiç akıl kabul eder mi ve hiçbir ihtimal var mı ki o ebedî ve sermedî ve bâki ve daimî saltanatın bâki bir makarrı ve daimî bir medarı ve sermedî bir mazharı olan dâr-ı âhiret olmasın? Bin defa hâşâ!

Demek, Cenab-ı Hakk’ın saltanat-ı rububiyeti ve –Yedinci Mesele’de beyan edildiği gibi– ekser isimleri ve vücub-u vücudunun hüccetleri, âhirete şehadet ederler ve isterler. Ve bu kutb-u imanî ne kadar kuvvetli bir nokta-i istinadı var; gör, bil, görür gibi inan.

Hem nasıl iman-ı billah âhiretsiz olmaz, öyle de Onuncu Söz’de kısa işaretlerle beyan edildiği gibi hiçbir cihette mümkün müdür ve hiç akıl kabul eder mi ki uluhiyet ve mabudiyetin tezahürü için bu kâinatı öyle bir mücessem kitab-ı Samedanî ki her sahifesi bir kitap kadar ve her satırı bir sahife kadar manaları ifade eder. Ve öyle cismanî bir Kur’an-ı Sübhanî ki her bir âyet-i tekviniyesi ve her bir kelimesi, hattâ her bir noktası, her bir harfi birer mu’cize hükmündedir. Ve öyle muhteşem ve içi hadsiz âyâtla ve manidar nakışlarla tezyin edilmiş bir mescid-i Rahmanîdir ki her bir köşesinde bir taife, bir nevi ibadet-i fıtriye ile iştigal eder bir şekilde halk eden bir Allah, bir Mabud-u Bi’l-hak, o kitab-ı kebirin manalarını ders verecek üstadları ve o Kur’an-ı Samedanî’nin âyetlerini tefsir edecek müfessirleri elçi olarak göndermesin ve o mescid-i ekberde hadsiz tarzlarda ibadet edenlere imamları tayin etmesin ve o üstadlara ve müfessirlere ve imamlara fermanları vermesin? Hâşâ, yüz bin hâşâ!

Hem cemal-i rahmetini ve hüsn-ü şefkatini ve kemal-i rububiyetini zîşuurlara göstermek ve onları şükre ve hamde sevk etmek için bu kâinatı öyle bir ziyafetgâh ve bir teşhirgâh ve öyle bir seyrangâh ki hadsiz çeşit çeşit, leziz nimetler ve gayet antika, hadsiz hârika sanatlar içinde dizilmiş bir tarzda halk eden bir Sâni’-i Rahîm ve Kerîm hiç mümkün müdür ve hiç akıl kabul eder mi ki o ziyafetgâhtaki zîşuur mahluklar ile konuşmasın ve onlara o nimetlere mukabil elçileri vasıtasıyla vazife-i teşekküriyeyi ve tezahür-ü rahmetine ve sevdirmesine karşı vazife-i ubudiyeti bildirmesin? Hâşâ, binler hâşâ!

Hem hiç mümkün müdür bir sâni’ sanatını sever, beğendirmek ister; hattâ ağızların bin çeşit zevklerini nazara alması delâletiyle, takdir ve tahsinlerle karşılanmak arzu eder ve her bir sanatıyla kendini hem tanıttırmak hem sevdirmek hem bir çeşit manevî cemalini göstermek ister bir tarzda bu kâinatı antika sanatlarla süslendirdiği halde, kâinattaki zîhayatın kumandanları olan insanlara onların büyüklerinden bir kısmı ile konuşup elçi olarak göndermesin; güzel sanatları takdirsiz ve fevkalâde hüsn-ü esması tahsinsiz ve tanıttırması ve sevdirmesi mukabelesiz kalsın? Hâşâ, yüz bin hâşâ!

Hem bütün zîhayatın ihtiyacat-ı fıtriyeleri için dualarına ve hal dili ile edilen bütün ilticalara ve arzulara, vakti vaktine, kasd ve ihtiyar ve iradeyi gösterir bir tarzda hadsiz in’amlarıyla ve nihayetsiz ihsanatıyla fiilen ve halen sarîh bir surette konuşan bir Mütekellim-i Alîm; hiç mümkün müdür, hiç akıl kabul eder mi, en cüz’î bir zîhayat ile fiilen ve halen konuşsun ve tam derdine derman yetiştiren ihsanıyla derdini dinlesin ve ihtiyacını görsün ve bilsin ve bütün kâinatın en müntehab neticesi ve arzın halifesi ve ekser mahlukat-ı arziyenin kumandanları olan insanların manevî reisleri ile görüşmesin; onlarla, belki her zîhayat ile fiilen ve halen konuştuğu gibi onlar ile kavlen ve kelâmen konuşmasın ve onlara fermanları ve suhuf ve kitapları göndermesin? Hâşâ, hadsiz hâşâ!

Demek iman-ı billah, kat’iyetiyle ve hadsiz hüccetleriyle وَ بِكُتُبِهٖ وَ رُسُلِهٖ yani peygamberlere ve mukaddes kitaplara imanı ispat eder.

Hem hiçbir cihet-i imkânı var mı ve hiç akıl kabul eder mi ki bütün masnuatıyla kendini tanıttırana ve sevdirene ve teşekküratı fiilen ve halen isteyene mukabil; kâinatı velveleye veren hakikat-i Kur’aniye ile zülcelal o sanatkârı, ekmel bir tarzda tanıyıp ve tanıttırıp ve sevip ve sevdirip ve teşekkür edip ve ettirip ve سُب۟حَانَ اللّٰهِ ۝ اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ ۝ اَللّٰهُ اَك۟بَرُ ler ile küre-i arzı semavata işittirecek derecede konuşturup ve kara ve denizleri cezbeye getirecek bir vaziyetle, bin üç yüz sene zarfında nev-i beşerin kemiyeten beşten birisini ve keyfiyeten ve insaniyeten yarısını arkasına alıp o Hâlık’ın bütün tezahürat-ı rububiyetine, geniş ve küllî bir ubudiyetle mukabele eden ve bütün makasıd-ı İlahiyesine karşı Kur’an’ın sureleriyle kâinata ve asırlara bağıran, ders veren, dellâllık eden ve nev-i insanın şerefini ve kıymetini ve vazifesini gösteren ve bin mu’cizatıyla tasdik edilen Muhammed aleyhissalâtü vesselâm, en müntehab mahluku ve en mükemmel elçisi ve en büyük resulü olmasın? Hâşâ ve kellâ! Yüz bin defa hâşâ!

Demek اَش۟هَدُ اَن۟ لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ hakikati, bütün hüccetleriyle اَش۟هَدُ اَنَّ مُحَمَّدًا رَسُولُ اللّٰهِ hakikatini ispat eder.

Hem hiç imkân var mı ki bu kâinatın Sâni’i, mahlukatını yüz bin diller ile birbiriyle konuştursun ve onların konuşmalarını işitsin ve bilsin ve kendisi konuşmasın? Hâşâ!

Hem hiç akıl kabul eder mi ki kâinattaki makasıd-ı İlahiyesini bir ferman ile bildirmesin ve muammasını açacak ve mahlukat ne yerden geliyorlar ve ne yere gidecekler ve ne için böyle kafile kafile arkasında buraya gelip bir parça durup geçiyorlar, diye üç dehşetli sual-i umumîye hakiki cevap verecek Kur’an gibi bir kitabı göndermesin? Hâşâ!

Hem hiç mümkün müdür ki on üç asrı ışıklandıran ve her saatte yüz milyon lisanlarda kemal-i hürmetle gezen ve milyonlar hâfızların kalplerinde kudsiyetiyle yazılan ve nev-i beşerin keyfiyeten kısm-ı a’zamını kanunlarıyla idare eden ve nefislerini ve ruhlarını ve kalplerini ve akıllarını terbiye ve tezkiye ve tasfiye ve talim eden ve Risale-i Nur’da kırk vech-i i’cazı ispat edilen ve kırk taife ve tabaka-i nâsa ve her bir tabakaya karşı bir nevi i’cazını gösterdiği kerametli ve hârikalı On Dokuzuncu Mektup’ta beyan olunan ve Muhammed aleyhissalâtü vesselâm bin mu’cizatıyla onun bir mu’cizesi olarak hak kelâmullah olduğu kat’î ispat edilen Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan, hiçbir cihette imkânı var mı ki o Mütekellim-i Ezelî ve o Sâni’-i Sermedî’nin kelâmı ve fermanı olmasın? Hâşâ, yüz bin defa hâşâ ve kellâ!

Demek, iman-ı billah bütün hüccetleriyle Kur’an’ın kelâmullah olduğunu ispat ediyor.

Hem hiç mümkün müdür ki zeminin yüzünü mütemadiyen zîhayatlarla doldurup boşaltan ve kendini tanıttırmak ve ibadet ve tesbihat ettirmek için bu dünyamızı zîşuurlarla şenlendiren bir Sultan-ı Zülcelal, semavatı ve yıldızları boş ve hâlî bıraksın; onlara münasip ahaliyi yaratıp o semavî saraylarda iskân etmesin ve saltanat-ı rububiyetini en büyük memleketinde hademesiz, haşmetsiz, memursuz, elçisiz, yaversiz, nâzırsız, seyircisiz, âbidsiz, raiyetsiz bıraksın? Hâşâ, melekler sayısınca hâşâ!

Hem hiçbir cihette imkânı var mı ki bu kâinatı öyle bir kitap tarzında yazar ki her bir ağacın bütün tarihçe-i hayatını bütün çekirdeklerinde kaydeden ve her bir otun ve çiçeğin bütün vazife-i hayatiyesini bütün tohumlarında yazan ve her bir zîşuurun bütün sergüzeşte-i hayatiyesini hardal gibi küçük kuvve-i hâfızasında gayet mükemmel yazdıran ve bütün mülkünde ve devair-i saltanatında her ameli ve her hâdiseyi müteaddid fotoğraflarla alarak muhafaza eden ve rububiyetin en ehemmiyetli bir esası olan adalet, hikmet ve rahmetin tecellileri ve tahakkukları için koca cennet ve cehennemi ve sırat ve mizan-ı ekberi yaratan bir Hâkim-i Hakîm ve bir Alîm-i Rahîm, insanların kâinatı alâkadar eden amellerini yazdırmasın ve mücazat ve mükâfat için fiillerini kaydettirmesin ve seyyiat ve hasenatlarını kaderin levhalarında yazmasın? Hâşâ, kaderin levh-i mahfuzunda yazılan harfleri adedince hâşâ!

Demek, iman-ı billah hakikati, hüccetleriyle hem melâikeye iman hem kadere iman hakikatlerini dahi kat’î ispat eder. Güneş gündüzü ve gündüz güneşi gösterdiği gibi imanın rükünleri birbirini ispat ederler.

İKİNCİ NOKTA

Başta Kur’an, bütün semavî kitaplar ve suhuflar ve başta Muhammed aleyhissalâtü vesselâm olarak bütün peygamberler aleyhimüsselâm, bütün davaları beş altı esas üzerine dönüyorlar. Mütemadiyen o esasları ders vermeye ve ispat etmeye çalışıyorlar. Onların peygamberliklerine ve doğruluklarına şehadet eden bütün hüccetler ve deliller, o esaslara bakıyorlar. Onların hakkaniyetlerine kuvvet veriyorlar. O esaslar ise iman-ı billah ve iman-ı bi’l-âhiret ve sair rükünlere imandır.

Demek, imanın altı rüknü birbirlerinden ayrılmaları mümkün değildir. Her birisi umumunu ispat eder, ister, iktiza eder. O altı, öyle bir küll ve küllîdir ki tecezzi kabul etmez ve inkısamı imkân haricindedir. Nasıl ki kökü göklerde Tûba ağacı gibi her bir dalı her bir meyvesi her bir yaprağı; o koca ağacın küllî, tükenmez hayatına dayanıyor. O kuvvetli ve güneş gibi zâhir o hayatı inkâr edemeyen, bir tek muttasıl yaprağın hayatını inkâr edemez. Eğer etse o ağaç, dalları ve meyveleri ve yaprakları sayısınca o münkiri tekzip edecek, susturacak. Öyle de iman, altı rükünleriyle aynı vaziyettedir.

Bu makamın başında, altı nokta ve her bir nokta dahi beş nükte olarak altı erkân-ı imaniyeyi otuz altı nüktede beyan etmek niyet edilmişti. Ve baştaki dehşetli suale izahat ile cevap vermek murad etmiştim. Fakat bazı arızalar meydan vermediler. Tahmin ederim ki Birinci Nokta kâfi bir mikyas olmasından daha zekilere ziyade izaha ihtiyaç kalmadı. Ve tam anlaşıldı ki bir Müslüman, bir hakikat-i imaniyeyi inkâr etse küfr-ü mutlaka düşer.

Çünkü başka dinlerin icmallerine mukabil, İslâmiyet’te tam izahat verilmiş, rükünler birbiriyle zincirlenmiş. Muhammed aleyhissalâtü vesselâmı tanımayan, tasdik etmeyen bir Müslüman, Allah’ı da (sıfâtıyla) daha tanımaz ve âhireti bilmez. Bir Müslüman’ın imanı, o kadar kuvvetli ve sarsılmaz hadsiz hüccetlere dayanıyor ki inkârda hiçbir özür kalmıyor. Âdeta akıl, kabulde mecbur oluyor.

ÜÇÜNCÜ NOKTA

Bir zaman اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ dedim. Onun hadsiz geniş manasına mukabil gelecek bir nimet aradım. Birden bu cümle hatıra geldi:

اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ عَلَى ال۟اٖيمَانِ بِاللّٰهِ وَعَلٰى وَح۟دَانِيَّتِهٖ وَعَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ وَعَلٰى صِفَاتِهٖ وَاَس۟مَائِهٖ حَم۟دًا بِعَدَدِ تَجَلِّيَاتِ اَس۟مَائِهٖ مِنَ ال۟اَزَلِ اِلَى ال۟اَبَدِ

Ben de baktım, tam mutabıktır. Şöyle ki:…

ONUNCU MESELE EMİRDAĞI ÇİÇEĞİ

Kur’an’da olan tekrarata gelen itirazlara karşı gayet kuvvetli bir cevaptır.

Aziz, sıddık kardeşlerim!

Gerçi bu mesele, perişan vaziyetimden müşevveş ve letafetsiz olmuş. Fakat o müşevveş ibare altında çok kıymetli bir nevi i’cazı kat’î bildim. Maatteessüf ifadeye muktedir olamadım. Her ne kadar ibaresi sönük olsa da Kur’an’a ait olmak cihetiyle hem ibadet-i tefekküriye hem kudsî, yüksek, parlak bir cevherin sadefidir. Yırtık libasına değil, elindeki elmasa bakılsın.

Hem bunu gayet hasta ve perişan ve gıdasız, bir iki gün ramazanda, mecburiyetle gayet mücmel ve kısa ve bir cümlede pek çok hakikatleri ve müteaddid hüccetleri dercederek yazdım. Kusura bakılmasın. (*)

Aziz, sıddık kardeşlerim!

Ramazan-ı şerifte Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ı okurken Risale-i Nur’a işaretleri Birinci Şuâ’da beyan olunan otuz üç âyetten hangisi gelse bakıyordum ki o âyetin sahifesi ve yaprağı ve kıssası dahi Risale-i Nur’a ve şakirdlerine kıssadan hisse almak noktasında bir derece bakıyor. Hususan Sure-i Nur’dan Âyetü’n-Nur, on parmakla Risale-i Nur’a baktığı gibi arkasındaki Âyet-i Zulümat dahi muarızlarına tam bakıyor ve ziyade hisse veriyor. Âdeta o makam, cüz’iyetten çıkıp külliyet kesbeder ve bu asırda o küllînin tam bir ferdi Risale-i Nur ve şakirdleridir diye hissettim.

Evet, Kur’an’ın hitabı, evvela Mütekellim-i Ezelî’nin rububiyet-i âmmesinin geniş makamından hem nev-i beşer, belki kâinat namına muhatap olan zatın geniş makamından hem umum nev-i benî-Âdem’in bütün asırlarda irşadlarının gayet vüs’atli makamından hem dünya ve âhiretin ve arz ve semavatın ve ezel ve ebedin ve Hâlık-ı kâinat’ın rububiyetine ve bütün mahlukatın tedbirine dair kavanin-i İlahiyenin gayet yüksek ve ihatalı beyanatının geniş makamından aldığı vüs’at ve ulviyet ve ihata cihetiyle o hitap, öyle bir yüksek i’caz ve şümul gösterir ki ders-i Kur’an’ın muhataplarından en kesretli taife olan tabaka-i avamın basit fehimlerini okşayan zâhirî ve basit mertebesi dahi en ulvi tabakayı da tam hissedar eder.

Güya kıssadan yalnız bir hisse ve bir hikâye-i tarihiyeden bir ibret değil belki bir küllî düsturun efradı olarak her asra ve her tabakaya hitap ederek taze nâzil oluyor ve bilhassa çok tekrarla اَلظَّالِمٖينَ ، اَلظَّالِمٖينَ deyip tehditleri ve zulümlerinin cezası olan musibet-i semaviye ve arziyeyi şiddetle beyanı, bu asrın emsalsiz zulümlerine kavm-i Âd ve Semud ve Firavun’un başlarına gelen azaplar ile baktırıyor ve mazlum ehl-i imana İbrahim (as) ve Musa (as) gibi enbiyanın necatlarıyla teselli veriyor.

Evet, nazar-ı gaflet ve dalalette, vahşetli ve dehşetli bir ademistan ve elîm ve mahvolmuş bir mezaristan olan bütün geçmiş zaman ve ölmüş karnlar ve asırlar; canlı birer sahife-i ibret ve baştan başa ruhlu, hayattar bir acib âlem ve mevcud ve bizimle münasebettar bir memleket-i Rabbaniye suretinde sinema perdeleri gibi kâh bizi o zamanlara kâh o zamanları yanımıza getirerek her asra ve her tabakaya gösterip yüksek bir i’caz ile ders veren Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan, aynı i’cazla nazar-ı dalalette camid, perişan, ölü, hadsiz bir vahşetgâh olan ve firak ve zevalde yuvarlanan bu kâinatı bir kitab-ı Samedanî, bir şehr-i Rahmanî, bir meşher-i sun’-u Rabbanî olarak o camidatı canlandırarak, birer vazifedar suretinde birbiriyle konuşturup ve birbirinin imdadına koşturup nev-i beşere ve cin ve meleğe hakiki ve nurlu ve zevkli hikmet dersleri veren bu Kur’an-ı Azîmüşşan, elbette her harfinde on ve yüz ve bazen bin ve binler sevap bulunması ve bütün cin ve ins toplansa onun mislini getirememesi ve bütün benî-Âdem’le ve kâinatla tam yerinde konuşması ve her zaman milyonlar hâfızların kalplerinde zevkle yazılması ve çok tekrarla ve kesretli tekraratıyla usandırmaması ve çok iltibas yerleri ve cümleleriyle beraber çocukların nazik ve basit kafalarında mükemmel yerleşmesi ve hastaların ve az sözden müteessir olan ve sekeratta olanların kulağında mâ-i zemzem misillü hoş gelmesi gibi kudsî imtiyazları kazanır ve iki cihanın saadetlerini kendi şakirdlerine kazandırır.

Ve tercümanının ümmiyet mertebesini tam riayet etmek sırrıyla hiçbir tekellüf ve hiçbir tasannu ve hiçbir gösterişe meydan vermeden selaset-i fıtriyesini ve doğrudan doğruya semadan gelmesini ve en kesretli olan tabaka-i avamın basit fehimlerini tenezzülat-ı kelâmiye ile okşamak hikmetiyle en ziyade sema ve arz gibi en zâhir ve bedihî sahifeleri açıp o âdiyat altındaki hârikulâde mu’cizat-ı kudretini ve manidar sutûr-u hikmetini ders vermekle lütf-u irşadda güzel bir i’caz gösterir.

Tekrarı iktiza eden dua ve davet ve zikir ve tevhid kitabı dahi olduğunu bildirmek sırrıyla güzel, tatlı tekraratıyla bir tek cümlede ve bir tek kıssada ayrı ayrı çok manaları, ayrı ayrı muhatap tabakalarına tefhim etmekte ve cüz’î ve âdi bir hâdisede en cüz’î ve ehemmiyetsiz şeyler dahi nazar-ı merhametinde ve daire-i tedbir ve iradesinde bulunmasını bildirmek sırrıyla tesis-i İslâmiyette ve tedvin-i şeriatta sahabelerin cüz’î hâdiselerini dahi nazar-ı ehemmiyete almasında hem küllî düsturların bulunması hem umumî olan İslâmiyet’in ve şeriatın tesisinde o cüz’î hâdiseler, çekirdekler hükmünde çok ehemmiyetli meyveleri verdikleri cihetinde de bir nev-i i’cazını gösterir.

Evet, ihtiyacın tekerrürüyle, tekrarın lüzumu haysiyetiyle yirmi sene zarfında pek çok mükerrer suallere cevap olarak ayrı ayrı çok tabakalara ders veren ve koca kâinatı parça parça edip kıyamette şeklini değiştirerek dünyayı kaldırıp onun yerine azametli âhireti kuracak ve zerrattan yıldızlara kadar bütün cüz’iyat ve külliyatı, tek bir zatın elinde ve tasarrufunda bulunduğunu ispat edecek ve kâinatı ve arz ve semavatı ve anâsırı kızdıran ve hiddete getiren nev-i beşerin zulümlerine, kâinatın netice-i hilkati hesabına gazab-ı İlahî ve hiddet-i Rabbaniyeyi gösterecek hadsiz hârika ve nihayetsiz dehşetli ve geniş bir inkılabın tesisinde binler netice kuvvetinde bazı cümleleri ve hadsiz delillerin neticesi olan bir kısım âyetleri tekrar etmek; değil bir kusur, belki gayet kuvvetli bir i’caz ve gayet yüksek bir belâgat ve mukteza-yı hale gayet mutabık bir cezalettir ve fesahattir.

Mesela, bir tek âyet iken yüz on dört defa tekerrür eden بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ cümlesi, Risale-i Nur’un On Dördüncü Lem’a’sında beyan edildiği gibi arşı ferşle bağlayan ve kâinatı ışıklandıran ve her dakika herkes ona muhtaç olan öyle bir hakikattir ki milyonlar defa tekrar edilse yine ihtiyaç var. Değil yalnız ekmek gibi her gün, belki hava ve ziya gibi her dakika ona ihtiyaç ve iştiyak vardır.

Hem mesela, Sure-i طٰسٓمٓ de sekiz defa tekrar edilen şu اِنَّ رَبَّكَ لَهُوَ ال۟عَزٖيزُ الرَّحٖيمُ âyeti, o surede hikâye edilen peygamberlerin necatlarını ve kavimlerinin azaplarını, kâinatın netice-i hilkati hesabına ve rububiyet-i âmmenin namına o binler hakikat kuvvetinde olan âyeti tekrar ederek, izzet-i Rabbaniye o zalim kavimlerin azabını ve rahîmiyet-i İlahiye dahi enbiyanın necatlarını iktiza ettiğini ders vermek için binler defa tekrar olsa yine ihtiyaç ve iştiyak var ve i’cazlı, îcazlı bir ulvi belâgattır.

Hem mesela, Sure-i Rahman’da tekrar edilen فَبِاَىِّ اٰلَٓاءِ رَبِّكُمَا تُكَذِّبَانِ âyeti ile Sure-i Mürselât’ta وَي۟لٌ يَو۟مَئِذٍ لِل۟مُكَذِّبٖينَ âyeti, cin ve nev-i beşerin, kâinatı kızdıran ve arz ve semavatı hiddete getiren ve hilkat-i âlemin neticelerini bozan ve haşmet-i saltanat-ı İlahiyeye karşı inkâr ve istihfafla mukabele eden küfür ve küfranlarını ve zulümlerini ve bütün mahlukatın hukuklarına tecavüzlerini, asırlara ve arz ve semavata tehditkârane haykıran bu iki âyet, böyle binler hakikatlerle alâkadar ve binler mesele kuvvetinde olan bir ders-i umumîde binler defa tekrar edilse yine lüzum var ve celalli bir i’caz ve cemalli bir îcaz-ı belâgattır.

Hem mesela, Kur’an’ın hakiki ve tam bir nevi münâcatı ve Kur’an’dan çıkan bir çeşit hülâsası olan Cevşenü’l-Kebir namındaki münâcat-ı Peygamberîde yüz defa سُب۟حَانَكَ يَا لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اَن۟تَ ال۟اَمَانُ ال۟اَمَانُ خَلِّص۟نَا وَ اَجِر۟نَا وَ نَجِّنَا مِنَ النَّارِ cümlesi tekrarında tevhid gibi kâinatça en büyük hakikat ve tesbih ve takdis gibi mahlukatın rububiyete karşı üç muazzam vazifesinden en ehemmiyetli vazifesi ve şakavet-i ebediyeden kurtulmak gibi nev-i insanın en dehşetli meselesi ve ubudiyet ve acz-i beşerînin en lüzumlu neticesi bulunması cihetiyle binler defa tekrar edilse yine azdır.

İşte –namaz tesbihatı gibi ibadetlerden bir kısmının tekrarı sünnet bulunan maddeler gibi– tekrarat-ı Kur’aniye, bu gibi metin esaslara bakıyor. Hattâ bazen bir sahifede iktiza-yı makam ve ihtiyac-ı ifham ve belâgat-ı beyan cihetiyle yirmi defa sarîhan ve zımnen tevhid hakikatini ifade eder. Değil usanç, belki kuvvet ve şevk ve halâvet verir. Risale-i Nur’da, tekrarat-ı Kur’aniye ne kadar yerinde ve münasip ve belâgatça makbul olduğu hüccetleriyle beyan edilmiş.

Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın Mekkiye sureleriyle Medeniye sureleri belâgat noktasında ve i’caz cihetinde ve tafsil ve icmal vechinde birbirinden ayrı olmasının sırr-ı hikmeti şudur ki:

Mekke’de birinci safta muhatap ve muarızları, Kureyş müşrikleri ve ümmileri olduğundan belâgatça kuvvetli bir üslub-u âlî ve îcazlı, mukni, kanaat verici bir icmal ve tesbit için tekrar lâzım geldiğinden ekseriyetçe Mekkî sureleri erkân-ı imaniyeyi ve tevhidin mertebelerini gayet kuvvetli ve yüksek ve i’cazlı bir îcaz ile ifade ve tekrar ederek mebde ve meâdi, Allah’ı ve âhireti, değil yalnız bir sahifede, bir âyette, bir cümlede, bir kelimede belki bazen bir harfte ve takdim-tehir, tarif-tenkir ve hazf-zikir gibi heyetlerde öyle kuvvetli ispat eder ki ilm-i belâgatın dâhî imamları hayretle karşılamışlar.

Risale-i Nur ve bilhassa Kur’an’ın kırk vech-i i’cazını icmalen ispat eden Yirmi Beşinci Söz, zeylleriyle beraber ve nazımdaki vech-i i’cazı hârika bir tarzda beyan ve ispat eden Arabî Risale-i Nur’dan İşaratü’l-İ’caz tefsiri bilfiil göstermişler ki Mekkî sure ve âyetlerde en âlî bir üslub-u belâgat ve en yüksek bir i’caz-ı îcazî vardır.

Amma Medine sure ve âyetlerinin birinci safta muhatap ve muarızları ise Allah’ı tasdik eden Yahudi ve Nasâra gibi ehl-i kitap olduğundan mukteza-yı belâgat ve irşad ve mutabık-ı makam ve halin lüzumundan, sade ve vâzıh ve tafsilli bir üslupla ehl-i kitaba karşı dinin yüksek usûlünü ve imanın rükünlerini değil belki medar-ı ihtilaf olan şeriatın ve ahkâmın ve teferruatın ve küllî kanunların menşeleri ve sebepleri olan cüz’iyatın beyanı lâzım geldiğinden, o sure ve âyetlerde ekseriyetçe tafsil ve izah ve sade üslupla beyanat içinde Kur’an’a mahsus emsalsiz bir tarz-ı beyanla, birden o cüz’î teferruat hâdisesi içinde yüksek, kuvvetli bir fezleke, bir hâtime, bir hüccet ve o cüz’î hâdise-i şer’iyeyi küllîleştiren ve imtisalini iman-ı billah ile temin eden bir cümle-i tevhidiye ve esmaiye ve uhreviyeyi zikreder. O makamı nurlandırır, ulvileştirir, küllîleştirir.

Risale-i Nur, âyetlerin âhirlerinde ekseriyetle gelen اِنَّ اللّٰهَ عَلٰى كُلِّ شَى۟ءٍ قَدٖيرٌ ۝ اِنَّ اللّٰهَ بِكُلِّ شَى۟ءٍ عَلٖيمٌ ۝ وَهُوَ ال۟عَزٖيزُ الرَّحٖيمُ ۝ وَهُوَ ال۟عَزٖيزُ ال۟حَكٖيمُ gibi tevhidi veya âhireti ifade eden fezlekeler ve hâtimelerde ne kadar yüksek bir belâgat ve meziyetler ve cezaletler ve nükteler bulunduğunu Yirmi Beşinci Söz’ün İkinci Şule’sinin İkinci Nur’unda o fezleke ve hâtimelerin pek çok nüktelerinden ve meziyetlerinden on tanesini beyan ederek o hülâsalarda bir mu’cize-i kübra bulunduğunu muannidlere de ispat etmiş.

Evet Kur’an, o teferruat-ı şer’iye ve kavanin-i içtimaiyenin beyanı içinde birden muhatabın nazarını en yüksek ve küllî noktalara kaldırıp, sade üslubu bir ulvi üsluba ve şeriat dersinden tevhid dersine çevirerek Kur’an’ı hem bir kitab-ı şeriat ve ahkâm ve hikmet hem bir kitab-ı akide ve iman ve zikir ve fikir ve dua ve davet olduğunu gösterip her makamda çok makasıd-ı irşadiye ve Kur’aniyeyi ders vermesiyle Mekkiye âyetlerin tarz-ı belâgatlarından ayrı ve parlak, mu’cizane bir cezalet izhar eder.

Bazen iki kelimede mesela رَبُّ ال۟عَالَمٖينَ ve رَبُّكَ de رَبُّكَ tabiriyle ehadiyeti ve رَبُّ ال۟عَالَمٖينَ ile vâhidiyeti bildirir. Ehadiyet içinde vâhidiyeti ifade eder. Hattâ bir cümlede, bir zerreyi bir göz bebeğinde gördüğü ve yerleştirdiği gibi güneşi dahi aynı âyetle, aynı çekiçle göğün göz bebeğinde yerleştirir ve göğe bir göz yapar.

Mesela خَلَقَ السَّمٰوَاتِ وَ ال۟اَر۟ضَ âyetinden sonra يُولِجُ الَّي۟لَ فِى النَّهَارِ وَ يُولِجُ النَّهَارَ فِى الَّي۟لِ âyetinin akabinde وَ هُوَ عَلٖيمٌ بِذَاتِ الصُّدُورِ der. “Zemin ve göklerin haşmet-i hilkatinde kalbin dahi hatıratını bilir, idare eder.” der, tarzında bir beyanat cihetiyle o sade ve ümmiyet mertebesini ve avamın fehmini nazara alan o basit ve cüz’î muhavere, o tarz ile ulvi ve cazibedar ve umumî ve irşadkâr bir mükâlemeye döner.

Ehemmiyetli Bir Sual: Bazen bir hakikat, sathî nazarlara görünmediğinden ve bazı makamlarda cüz’î ve âdi bir hâdiseden yüksek bir fezleke-i tevhidi veya küllî bir düsturu beyan etmekte münasebet bilinmediğinden bir kusur tevehhüm edilir. Mesela “Hazret-i Yusuf aleyhisselâm, kardeşini bir hile ile alması” içinde وَفَو۟قَ كُلِّ ذٖى عِل۟مٍ عَلٖيمٌ diye gayet yüksek bir düsturun zikri, belâgatça münasebeti görünmüyor. Bunun sırrı ve hikmeti nedir?

Elcevap: Her biri birer küçük Kur’an olan ekser uzun sure ve mutavassıtlarda ve çok sahife ve makamlarda yalnız iki üç maksat değil belki Kur’an mahiyeti hem bir kitab-ı zikir ve iman ve fikir hem bir kitab-ı şeriat ve hikmet ve irşad gibi çok kitapları ve ayrı ayrı dersleri tazammun ederek rububiyet-i İlahiyenin her şeye ihatasını ve haşmetli tecelliyatını ifade etmek cihetiyle, kâinat kitab-ı kebirinin bir nevi kıraatı olan Kur’an, elbette her makamda, hattâ bazen bir sahifede çok maksatları takiben marifetullahtan ve tevhidin mertebelerinden ve iman hakikatlerinden ders verdiği haysiyetiyle, öbür makamda mesela, zâhirce zayıf bir münasebetle başka bir ders açar ve o zayıf münasebete çok kuvvetli münasebetler iltihak ederler. O makama gayet mutabık olur, mertebe-i belâgatı yükseklenir.

İkinci Bir Sual: Kur’an’da sarîhan ve zımnen ve işareten, âhiret ve tevhidi ve beşerin mükâfat ve mücazatını binler defa ispat edip nazara vermenin ve her surede her sahifede her makamda ders vermenin hikmeti nedir?

Elcevap: Daire-i imkânda ve kâinatın sergüzeştine ait inkılablarda ve emanet-i kübrayı ve hilafet-i arziyeyi omuzuna alan nev-i beşerin şakavet ve saadet-i ebediyeye medar olan vazifesine dair en ehemmiyetli en büyük en dehşetli meselelerinden en azametlilerini ders vermek ve hadsiz şüpheleri izale etmek ve gayet şiddetli inkârları ve inatları kırmak cihetinde elbette o dehşetli inkılabları tasdik ettirmek ve o inkılablar azametinde büyük ve beşere en elzem ve en zarurî meseleleri teslim ettirmek için Kur’an, binler defa değil belki milyonlar defa onlara baktırsa yine israf değil ki milyonlar kere tekrar ile o bahisler Kur’an’da okunur, usanç vermez, ihtiyaç kesilmez.

Mesela اِنَّ الَّذٖينَ اٰمَنُوا وَعَمِلُوا الصَّالِحَاتِ لَهُم۟ جَنَّاتٌ تَج۟رٖى مِن۟ تَح۟تِهَا ال۟اَن۟هَارُ ۝ ... خَالِدٖينَ فٖيهَٓا اَبَدًا âyetinin gösterdiği müjde-i saadet-i ebediye hakikati, bîçare beşere her dakika kendini gösteren hakikat-i mevtin hem insanı hem dünyasını hem bütün ahbabını idam-ı ebedîsinden kurtarıp ebedî bir saltanatı kazandırdığından, milyarlar defa tekrar edilse ve kâinat kadar ehemmiyet verilse yine israf olmaz, kıymetten düşmez.

İşte bu çeşit hadsiz kıymettar meseleleri ders veren ve kâinatı bir hane gibi değiştiren ve şeklini bozan dehşetli inkılabları tesis etmekte iknaya ve inandırmaya ve ispata çalışan Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan elbette sarîhan ve zımnen ve işareten binler defa o meselelere nazar-ı dikkati celbetmek; değil israf belki ekmek, ilaç, hava, ziya gibi birer hâcet-i zaruriye hükmünde ihsanını tazelendirir.

Hem mesela اِنَّ ال۟كَافِرٖينَ فٖى نَارِ جَهَنَّمَ ve اَلظَّالِمٖينَ لَهُم۟ عَذَابٌ اَلٖيمٌ gibi tehdit âyetlerini Kur’an gayet şiddetle ve hiddetle ve gayet kuvvet ve tekrarla zikretmesinin hikmeti ise –Risale-i Nur’da kat’î ispat edildiği gibi– beşerin küfrü, kâinatın ve ekser mahlukatın hukukuna öyle bir tecavüzdür ki semavatı ve arzı kızdırıyor ve anâsırı hiddete getirip tufanlar ile o zalimleri tokatlıyor. Ve اِذَٓا اُل۟قُوا فٖيهَا سَمِعُوا لَهَا شَهٖيقًا وَهِىَ تَفُورُ ۝ تَكَادُ تَمَيَّزُ مِنَ ال۟غَي۟ظِ âyetinin sarahatiyle o zalim münkirlere cehennem, öyle öfkeleniyor ki hiddetinden parçalanmak derecesine geliyor.

İşte böyle bir cinayet-i âmmeye ve hadsiz bir tecavüze karşı beşerin küçüklük ve ehemmiyetsizliği noktasına değil belki zalimane cinayetinin azametine ve kâfirane tecavüzünün dehşetine karşı Sultan-ı Kâinat, kendi raiyetinin hukuklarının ehemmiyetini ve o münkirlerin küfür ve zulmündeki nihayetsiz çirkinliğini göstermek hikmetiyle fermanında gayet hiddet ve şiddetle o cinayeti ve cezasını değil bin defa, belki milyonlar ve milyarlar ile tekrar etse yine israf ve kusur değil ki bin seneden beri yüzer milyon insanlar her gün usanmadan kemal-i iştiyakla ve ihtiyaçla okurlar.

Evet, her gün her zaman, herkes için bir âlem gider, taze bir âlemin kapısı kendine açılmasından, o geçici her bir âlemini nurlandırmak için ihtiyaç ve iştiyakla لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ cümlesini binler defa tekrar ile o değişen perdelere ve âlemlere her birisine bir لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ ı lamba yaptığı gibi öyle de o kesretli, geçici perdeleri ve tazelenen seyyar kâinatları karanlıklandırmamak ve âyine-i hayatında in’ikas eden suretlerini çirkinleştirmemek ve lehinde şahit olabilen o misafir vaziyetleri aleyhine çevirmemek için o cinayetlerin cezalarını ve Padişah-ı Ezelî’nin şiddetli ve inatları kıran tehditlerini, her vakit Kur’an’ı okumakla tahattur edip nefsin tuğyanından kurtulmaya çalışmak hikmetiyle Kur’an, gayet mu’cizane tekrar eder ve bu derece kuvvet ve şiddet ve tekrarla tehdidat-ı Kur’aniyeyi hakikatsiz tevehhüm etmekten şeytan bile kaçar. Ve onları dinlemeyen münkirlere cehennem azabı ayn-ı adalettir, diye gösterir.

Hem mesela, asâ-yı Musa gibi çok hikmetleri ve faydaları bulunan kıssa-i Musa’nın (as) ve sair enbiyanın kıssalarını çok tekrarında, risalet-i Ahmediyenin hakkaniyetine bütün enbiyanın nübüvvetlerini hüccet gösterip onların umumunu inkâr edemeyen, bu zatın risaletini hakikat noktasında inkâr edemez hikmetiyle ve herkes, her vakit bütün Kur’an’ı okumaya muktedir ve muvaffak olamadığından her bir uzun ve mutavassıt sureyi birer küçük Kur’an hükmüne getirmek için ehemmiyetli erkân-ı imaniye gibi o kıssaları tekrar etmesi; değil israf belki mu’cizane bir belâgattır ve hâdise-i Muhammediye bütün benî-Âdem’in en büyük hâdisesi ve kâinatın en azametli meselesi olduğunu ders vermektir.

Evet, Kur’an’da Zat-ı Ahmediye’ye en büyük makam vermek ve dört erkân-ı imaniyeyi içine almakla لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ rüknüne denk tutulan مُحَمَّدٌ رَسُولُ اللّٰهِ ve risalet-i Muhammediye kâinatın en büyük hakikati ve Zat-ı Ahmediye, bütün mahlukatın en eşrefi ve hakikat-i Muhammediye tabir edilen küllî şahsiyet-i maneviyesi ve makam-ı kudsîsi, iki cihanın en parlak bir güneşi olduğuna ve bu hârika makama liyakatine pek çok hüccetleri ve emareleri, kat’î bir surette Risale-i Nur’da ispat edilmiş. Binden birisi şudur ki:

اَلسَّبَبُ كَال۟فَاعِلِ düsturuyla, bütün ümmetinin bütün zamanlarda işlediği hasenatın bir misli onun defter-i hasenatına girmesi ve bütün kâinatın hakikatlerini, getirdiği nur ile nurlandırması, değil yalnız cin, ins, melek ve zîhayatı, belki kâinatı, semavat ve arzı minnettar eylemesi ve istidat lisanıyla nebatatın duaları ve ihtiyac-ı fıtrî diliyle hayvanatın duaları, gözümüz önünde bilfiil kabul olmasının şehadetiyle milyonlar, belki milyarlar fıtrî ve reddedilmez duaları makbul olan suleha-yı ümmeti her gün o zata salât ü selâm unvanıyla rahmet duaları ve manevî kazançlarını en evvel o zata bağışlamaları ve bütün ümmetçe okunan Kur’an’ın üç yüz bin harfinin her birisinde on sevaptan tâ yüz, tâ bin hasene ve meyve vermesinden yalnız kıraat-ı Kur’an cihetiyle defter-i a’maline hadsiz nurlar girmesi haysiyetiyle o zatın şahsiyet-i maneviyesi olan hakikat-i Muhammediye, istikbalde bir şecere-i tûba-i cennet hükmünde olacağını Allâmü’l-guyub bilmiş ve görmüş, o makama göre Kur’an’ında o azîm ehemmiyeti vermiş ve fermanında ona tebaiyetle ve sünnetine ittiba ile şefaatine mazhariyeti en ehemmiyetli bir mesele-i insaniye göstermiş ve o haşmetli şecere-i tûbanın bir çekirdeği olan şahsiyet-i beşeriyetini ve bidayetteki vaziyet-i insaniyesini ara sıra nazara almasıdır.

İşte Kur’an’ın tekrar edilen hakikatleri bu kıymette olduğundan tekraratında kuvvetli ve geniş bir mu’cize-i maneviye bulunmasına fıtrat-ı selime şehadet eder. Meğer maddiyyunluk taunuyla maraz-ı kalbe ve vicdan hastalığına müptela ola.

قَد۟ يُن۟كِرُ ال۟مَر۟ءُ ضَو۟ءَ الشَّم۟سِ مِن۟ رَمَدٍ وَ يُن۟كِرُ ال۟فَمُ طَع۟مَ ال۟مَاءِ مِن۟ سَقَمٍ kaidesine dâhil olur.

BU ONUNCU MESELE’YE BİR HÂTİME OLARAK İKİ HÂŞİYEDİR

Birincisi: Bundan (*) on iki sene evvel işittim ki en dehşetli ve muannid bir zındık, Kur’an’a karşı suikastını tercümesiyle yapmaya başlamış ve demiş ki: “Kur’an tercüme edilsin, tâ ne mal olduğu bilinsin.” Yani, lüzumsuz tekraratı herkes görsün ve tercümesi onun yerinde okunsun diye dehşetli bir plan çevirmiş.

Fakat Risale-i Nur’un cerh edilmez hüccetleri kat’î ispat etmiş ki Kur’an’ın hakiki tercümesi kabil değil ve lisan-ı nahvî olan lisan-ı Arabî yerinde Kur’an’ın meziyetlerini ve nüktelerini başka lisan muhafaza edemez ve her bir harfi, on adetten bine kadar sevap veren kelimat-ı Kur’aniyenin mu’cizane ve cem’iyetli tabirleri yerinde, beşerin âdi ve cüz’î tercümeleri tutamaz, onun yerinde camilerde okunmaz diye Risale-i Nur, her tarafta intişarıyla o dehşetli planı akîm bıraktı. Fakat o zındıktan ders alan münafıklar, yine şeytan hesabına Kur’an güneşini üflemekle söndürmeye, aptal çocuklar gibi ahmakane ve divanecesine çalışmaları hikmetiyle, bana gayet sıkı ve sıkıcı ve sıkıntılı bir halette bu Onuncu Mesele yazdırıldı tahmin ediyorum. Başkalarla görüşemediğim için hakikat-i hali bilemiyorum.

İkinci Hâşiye: Denizli hapsinden tahliyemizden sonra meşhur Şehir Otelinin yüksek katında oturmuştum. Karşımda güzel bahçelerde kesretli kavak ağaçları birer halka-i zikir tarzında gayet latîf, tatlı bir surette hem kendileri hem dalları hem yaprakları, havanın dokunmasıyla cezbekârane ve cazibedarane hareketle raksları, kardeşlerimin müfarakatlarından ve yalnız kaldığımdan hüzünlü ve gamlı kalbime ilişti. Birden güz ve kış mevsimi hatıra geldi ve bana bir gaflet bastı. Ben, o kemal-i neşe ile cilvelenen o nâzenin kavaklara ve zîhayatlara o kadar acıdım ki gözlerim yaşla doldu. Kâinatın süslü perdesi altındaki ademleri, firakları ihtar ve ihsasıyla kâinat dolusu firakların, zevallerin hüzünleri başıma toplandı.

Birden hakikat-i Muhammediyenin (asm) getirdiği nur, imdada yetişti. O hadsiz hüzünleri ve gamları, sürurlara çevirdi. Hattâ o nurun, herkes ve her ehl-i iman gibi benim hakkımda milyon feyzinden yalnız o vakitte, o vaziyete temas eden imdat ve tesellisi için Zat-ı Muhammediye’ye (asm) karşı ebediyen minnettar oldum. Şöyle ki:

Ol nazar-ı gaflet, o mübarek nâzeninleri; vazifesiz, neticesiz, bir mevsimde görünüp, hareketleri neşeden değil belki güya ademden ve firaktan titreyerek hiçliğe düştüklerini göstermekle, herkes gibi bendeki aşk-ı beka ve hubb-u mehasin ve muhabbet-i vücud ve şefkat-i cinsiye ve alâka-i hayatiyeye medar olan damarlarıma o derece dokundu ki böyle dünyayı bir manevî cehenneme ve aklı bir tazip âletine çevirdiği sırada, Muhammed aleyhissalâtü vesselâmın beşere hediye getirdiği nur perdeyi kaldırdı; idam, adem, hiçlik, vazifesizlik, abes, firak, fânilik yerinde o kavakların her birinin yaprakları adedince hikmetleri, manaları ve Risale-i Nur’da ispat edildiği gibi üç kısma ayrılan neticeleri ve vazifeleri var, diye gösterdi:

Birinci kısım neticeleri: Sâni’-i Zülcelal’in esmasına bakar. Mesela, nasıl ki bir usta hârika bir makineyi yapsa onu takdir eden herkes o zata “Mâşâallah, bârekellah” deyip alkışlar. Öyle de o makine dahi ondan maksud neticeleri tam tamına göstermesiyle, lisan-ı haliyle ustasını tebrik eder, alkışlar. Her zîhayat ve her şey böyle bir makinedir, ustasını tebriklerle alkışlar.

İkinci kısım hikmetleri ise: Zîhayatın ve zîşuurun nazarlarına bakar. Onlara şirin bir mütalaagâh, birer kitab-ı marifet olur. Manalarını zîşuurun zihinlerinde ve suretlerini kuvve-i hâfızalarında ve elvah-ı misaliyede ve âlem-i gaybın defterlerinde daire-i vücudda bırakıp sonra âlem-i şehadeti terk eder, âlem-i gayba çekilir. Demek, surî bir vücudu bırakır, manevî ve gaybî ve ilmî çok vücudları kazanır.

Evet, madem Allah var ve ilmi ihata eder. Elbette adem, idam, hiçlik, mahv, fena; hakikat noktasında ehl-i imanın dünyasında yoktur ve kâfir münkirlerin dünyaları ademle, firakla, hiçlikle, fânilikle doludur. İşte bu hakikati, umumun lisanında gezen bu gelen darb-ı mesel ders verip der: “Kimin için Allah var, ona her şey var ve kimin için yoksa her şey ona yoktur, hiçtir.”

Elhasıl: Nasıl ki iman, ölüm vaktinde insanı idam-ı ebedîden kurtarıyor; öyle de herkesin hususi dünyasını dahi idamdan ve hiçlik karanlıklarından kurtarıyor. Ve küfür ise hususan küfr-ü mutlak olsa hem o insanı hem hususi dünyasını ölümle idam edip manevî cehennem zulmetlerine atar. Hayatının lezzetlerini acı zehirlere çevirir. Hayat-ı dünyeviyeyi âhiretine tercih edenlerin kulakları çınlasın. Gelsinler, buna ya bir çare bulsunlar veya imana girsinler. Bu dehşetli hasarattan kurtulsunlar.

سُب۟حَانَكَ لَا عِل۟مَ لَنَٓا اِلَّا مَا عَلَّم۟تَنَٓا اِنَّكَ اَن۟تَ ال۟عَلٖيمُ ال۟حَكٖيمُ

Duanıza çok muhtaç ve size çok müştak kardeşiniz

Said Nursî

Onuncu Mesele Münasebetiyle Hüsrev’in Üstadına Yazdığı Mektup

Çok sevgili üstadım efendim!

Cenab-ı Hakk’a hadsiz şükürler olsun, iki aylık iftirak üzüntülerini ve muhaberesizlik ızdıraplarını hafifleştiren ve kalplerimize taze hayat bahşeden ve ruhlarımıza yeni, safi bir nesîm ihda eden Kur’an’ın celalli ve izzetli, rahmetli ve şefkatli âyetlerindeki tekraratın mehasinini ta’dad eden, hikmet-i tekrarının lüzum ve ehemmiyetini izah eden ve Risale-i Nur’un bir hârika müdafaası olan Denizli Meyvesinin Onuncu Meselesi namını alan “Emirdağı Çiçeği”ni aldık. Elhak, takdir ve tahsine çok lâyık olan bu çiçeği kokladıkça ruhumuzdaki iştiyak yükseldi. Dokuz aylık hapis sıkıntısına mukabil, Meyve’nin Dokuz Meselesi nasıl beraetimize büyük bir vesile olmakla güzelliğini göstermiş ise Onuncu Meselesi olan çiçeği de Kur’an’ın îcazlı i’cazındaki hârikaları göstermekle o nisbette güzelliğini göstermektedir.

Evet, sevgili üstadım, gülün çiçeğindeki fevkalâde letafet ve güzellik, ağacındaki dikenleri nazara hiç göstermediği gibi; bu nurani çiçek de bize dokuz aylık hapis sıkıntısını unutturacak bir şekilde o sıkıntılarımızı da hiçe indirmiştir.

Mütalaasına doyulmayacak şekilde kaleme alınan ve akılları hayrete sevk eden bu nurani çiçek, muhtevi olduğu çok güzelliklerinden bilhassa Kur’an’ın tercümesi suretiyle nazar-ı beşerde âdileştirilmek ihanetine mukabil; o tekraratın kıymetini tam göstermekle, Kur’an’ın cihan-değer ulviyetini meydana koymuştur.

Sâliklerinin her asırda fevkalâde bir metanetle sarılmaları ile ve emir ve nehyine tamamen inkıyad etmeleriyle, güya yeni nâzil olmuş gibi tazeliği ispat edilmiş olan Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın, bütün asırlarda, zalimlerine karşı şiddetli ve dehşetli ve tekrarlı tehditleri ve mazlumlarına karşı şefkatli ve rahmetli mükerrer taltifleri, hususuyla bu asrımıza bakan tehdidatı içinde zalimlerine misli görülmemiş bir halette, sanki feze’-i ekberden bir numuneyi andıran semavî bir cehennemle altı yedi seneden beri mütemadiyen feryad u figan ettirmesi ve keza mazlumlarının bu asırdaki küllî fertleri başında Risale-i Nur talebelerinin bulunması ve hakikaten bu talebeleri de ümem-i sâlifenin enbiyalarına verilen necatlar gibi pek büyük umumî ve hususi necatlara mazhar etmesi ve muarızları olan dinsizlerin cehennemî azapla tokatlanmalarını göstermesi hem iki güzel ve latîf hâşiyelerle hâtime verilmek suretiyle çiçeğin tamam edilmesi, bu fakir talebeniz Hüsrev’i o kadar büyük bir sürurla sonsuz bir şükre sevk etti ki bu güzel çiçeğin verdiği sevinç ve süruru, müddet-i ömrümde hissetmediğimi sevgili üstadıma arz ettiğim gibi kardeşlerime de kerratla söylemişim.

Cenab-ı Hak, zayıf ve tahammülsüz omuzlarına pek azametli bâr-ı sakîl tahmil edilen siz sevgili üstadımızdan ebediyen razı olsun. Ve yüklerinizi tahfif etmekle yüzlerinizi ebede kadar güldürsün, âmin!

Evet, sevgili üstadım, biz; Allah’tan, Kur’an’dan, Habib-i Zîşan’dan ve Risale-i Nur’dan ve Kur’an dellâlı siz sevgili üstadımızdan ebediyen razıyız. Ve intisabımızdan hiçbir cihetle pişmanlığımız yok. Hem kalbimizde zerre kadar kötülük etmek için niyet yok. Biz ancak Allah’ı ve rızasını istiyoruz. Gün geçtikçe, rızası içinde, Cenab-ı Hakk’a vuslat iştiyaklarını kalbimizde teksif ediyoruz. Bilâ-istisna bize fenalık edenleri Cenab-ı Hakk’a terk etmekle affetmek ve bilakis bize zulmeden o zalimler de dâhil olduğu halde, herkese iyilik etmek, Risale-i Nur talebelerinin kalplerine yerleşen bir şiar-ı İslâm olduğunu, biz istemeyerek ilan eden Hazret-i Allah’a hadsiz hudutsuz şükürler ediyoruz.

Çok kusurlu talebeniz

Hüsrev

ON BİRİNCİ MESELE

Meyve’nin On Birinci Mesele’sinin başı, bir meyvesi cennet ve biri saadet-i ebediye ve biri rü’yetullah olan iman şecere-i kudsiyesinin hadsiz, küllî ve cüz’î meyvelerinden yüzer numuneleri Risale-i Nur’da beyan ve hüccetlerle ispat edildiğinden, izahını Siracünnur’a havale edip küllî erkânının değil belki cüz’î ve cüzlerin, cüz’î ve hususi meyvelerinden birkaç numune beyan edilecek.

Birisi: Bir gün bir duada “Yâ Rabbî! Cebrail, Mikâil, İsrafil, Azrail hürmetlerine ve şefaatlerine, beni cin ve insin şerlerinden muhafaza eyle!” mealinde duayı dediğim zaman, herkesi titreten ve dehşet veren Azrail namını zikrettiğim vakit gayet tatlı ve tesellidar ve sevimli bir halet hissettim. Elhamdülillah, dedim. Azrail’i cidden sevmeye başladım. Melâikeye iman rüknünün bu cüz’î ferdinin pek çok meyvelerinden yalnız bir cüz’î meyvesine gayet kısa bir işaret ederiz.

Birisi: İnsanın en kıymetli ve üstünde titrediği malı, onun ruhudur. Onu zayi olmaktan ve fenadan ve başıboşluktan muhafaza etmek için kuvvetli ve emin bir ele teslimin derin bir sevinç verdiğini kat’î hissettim. Ve insanın amelini yazan melekler hatırıma geldi. Baktım, aynen bu meyve gibi çok tatlı meyveleri var.

Birisi: Her insan kıymetli bir sözünü ve fiilini bâkileştirmek için iştiyakla kitabet ve şiir hattâ sinema ile hıfzına çalışır. Hususan o fiillerin cennette bâki meyveleri bulunsa daha ziyade merak eder. “Kiramen Kâtibîn” insanın omuzlarında durup onları ebedî manzaralarda göstermek ve sahiplerine daimî mükâfat kazandırmak, o kadar bana şirin geldi ki tarif edemem.

Sonra ehl-i dünyanın, beni hayat-ı içtimaiyedeki her şeyden tecrit etmek içinde bütün kitaplarımdan ve dostlarımdan ve hizmetçilerimden ve teselli verici işlerden ayrı düşürmeleriyle beraber, gurbet vahşeti beni sıkarken ve boş dünya başıma yıkılırken melâikeye imanın pek çok meyvelerinden birisi imdadıma geldi. Kâinatımı ve dünyamı şenlendirdi, melekler ve ruhanîlerle doldurdu, âlemimi sevinçle güldürdü. Ve ehl-i dalaletin dünyaları vahşet ve boşluk ve karanlıkla ağladıklarını gösterdi.

Hayalim bu meyvenin lezzetiyle mesrur iken umum peygamberlere imanın pek çok meyvelerinden buna benzer bir tek meyvesini aldı, tattı. Birden, bütün geçmiş zamanlardaki enbiyalarla yaşamış gibi onlara imanım ve tasdikim, o zamanları ışıklandırdı ve imanımı küllî yapıp genişlendirdi. Ve Âhir Zaman Peygamberimizin imana ait olan davalarına binler imza bastırdı, şeytanları susturdu.

Birden Hikmetü’l-İstiaze Lem’ası’nda kat’î cevabı bulunan bir sual kalbime geldi ki:

“Bu meyveler gibi hadsiz tatlı semereler ve faydalar ve hasenatın gayet güzel neticeleri ve menfaatleri ve Erhamü’r-Râhimîn’in gayet merhametkârane tevfikleri ve inayetleri ehl-i hidayete yardım edip kuvvet verdikleri halde, ehl-i dalalet neden çok defa galebe eder ve bazen yirmisi, yüz tane ehl-i hidayeti perişan eder?” diye manen benden soruldu. Ve bu tefekkür içinde, şeytanın gayet zayıf desiselerine karşı Kur’an’ın büyük tahşidatı ve melâikeleri ve Cenab-ı Hakk’ın yardımını ehl-i imana göndermesi hatıra geldi. Risale-i Nur’un onun hikmetini kat’î hüccetlerle izahına binaen, o sualin cevabına gayet kısa bir işaret ederiz:

Evet, bazen serseri ve gizli, muzır bir adamın bir saraya ateş atmaya çalışması yüzünden –yüzer adamın yapması gibi– yüzer adamın muhafazası ile ve bazen devlete ve padişaha iltica ile o sarayın vücudu devam edebilir. Çünkü onun vücudu, bütün şeraitin ve erkânın ve esbabın vücuduyla olabilir. Fakat onun ademi ve harap olması bir tek şartın ademiyle vaki ve bir serserinin bir kibritiyle yanıp mahvolduğu gibi, ins ve cin şeytanları az bir fiil ile büyük tahribat ve dehşetli manevî yangınlar yaparlar.

Evet, bütün fenalıklar ve günahlar ve şerlerin mâyesi ve esasları ademdir, tahriptir. Sureten vücudun altında, adem ve bozmak saklıdır.

İşte cinnî ve insî şeytanlar ve şerirler, bu noktaya istinaden gayet zayıf bir kuvvetle hadsiz bir kuvvete karşı dayanıp, ehl-i hak ve hakikati Cenab-ı Hakk’ın dergâhına ilticaya ve kaçmaya her vakit mecbur ettiğinden, Kur’an onları himaye için büyük tahşidat yapar. Doksan dokuz esma-i İlahiyeyi onların ellerine verir. O düşmanlara karşı sebat etmelerine çok şiddetli emirler verir.

Bu cevaptan, birden pek büyük bir hakikatin ucu ve azametli, dehşetli bir meselenin esası göründü. Şöyle ki:

Nasıl ki cennet, bütün vücud âlemlerinin mahsulatını taşıyor ve dünyanın yetiştirdiği tohumları bâkiyane sümbüllendiriyor, öyle de cehennem dahi hadsiz dehşetli adem ve hiçlik âlemlerinin çok elîm neticelerini göstermek için o adem mahsulatlarını kavuruyor ve o dehşetli cehennem fabrikası, sair vazifeleri içinde, âlem-i vücud kâinatını âlem-i adem pisliklerinden temizlettiriyor. Bu dehşetli meselenin şimdilik kapısını açmayacağız. İnşâallah sonra izah edilecek.

Hem meleklere iman meyvesinden bir cüzü ve Münker ve Nekir’e ait bir numunesi şudur:

Herkes gibi ben dahi muhakkak gireceğim, diye mezarıma hayalen girdim. Ve kabirde yalnız, kimsesiz, karanlık, soğuk, dar bir haps-i münferidde bir tecrid-i mutlak içindeki tevahhuş ve meyusiyetten tedehhüş ederken, birden Münker ve Nekir taifesinden iki mübarek arkadaş çıkıp geldiler. Benimle münazaraya başladılar. Kalbim ve kabrim genişlediler, nurlandılar, hararetlendiler; âlem-i ervaha pencereler açıldı. Ben de şimdi hayalen ve istikbalde hakikaten göreceğim o vaziyete bütün canımla sevindim ve şükrettim.

Sarf ve nahiv ilmini okuyan bir medrese talebesinin vefat edip, kabirde Münker ve Nekir’in مَن رَبُّكَ “Senin Rabb’in kimdir?” diye suallerine karşı, kendini medresede zannedip nahiv ilmi ile cevap vererek: “مَن ۟ mübtedadır, رَبُّكَ onun haberidir; müşkül bir meseleyi benden sorunuz, bu kolaydır.” diyerek hem o melâikeleri hem hazır ruhları hem o vakıayı müşahede eden orada bulunan bir keşfe’l-kubur velisini güldürdü ve rahmet-i İlahiyeyi tebessüme getirdi, azaptan kurtulduğu gibi; Risale-i Nur’un bir şehit kahramanı olan merhum Hâfız Ali, hapiste Meyve Risalesi’ni kemal-i aşkla yazarken ve okurken vefat edip kabirde melâike-i suale mahkemedeki gibi Meyve hakikatleri ile cevap verdiği misillü; ben de ve Risale-i Nur şakirdleri de o suallere karşı Risale-i Nur’un parlak ve kuvvetli hüccetleriyle istikbalde hakikaten ve şimdi manen cevap verip onları tasdike ve tahsine ve tebrike sevk edecekler, inşâallah.

Hem meleklere imanın saadet-i dünyeviyeye medar cüz’î bir numunesi şudur ki:

İlmihalden iman dersini alan bir masum çocuğun, yanında ağlayan ve masum bir kardeşinin vefatı için vaveylâ eden diğer bir çocuğa: “Ağlama, şükreyle. Senin kardeşin meleklerle beraber cennete gitti; orada gezer, bizden daha iyi keyfedecek, melekler gibi uçacak, her yeri seyredebilir.” deyip feryat edenin ağlamasını tebessüme ve sevince çevirmesidir.

Ben de aynen bu ağlayan çocuk gibi bu hazîn kışta ve elîm bir vaziyetimde gayet elîm iki vefat haberini aldım. Biri, hem âlî mekteplerde birinciliği kazanan hem Risale-i Nur’un hakikatlerini neşreden biraderzadem merhum Fuad; ikincisi, hacca gidip sekerat içinde tavaf ederken tavaf içinde vefat eden âlime Hanım namındaki merhume hemşirem. Bu iki akrabamın ölümleri, İhtiyar Risalesi’nde yazılan merhum Abdurrahman’ın vefatı gibi beni ağlatırken; imanın nuruyla o masum Fuad, o saliha Hanım, insanlar yerinde meleklere, hurilere arkadaş olduklarını ve bu dünyanın tehlike ve günahlarından kurtulduklarını manen, kalben gördüm. O şiddetli hüzün yerinde büyük bir sevinç hissedip hem onları hem Fuad’ın pederi kardeşim Abdülmecid’i hem kendimi tebrik ederek Erhamü’r-Râhimîn’e şükrettim. Bu iki merhumeye rahmet duası niyetiyle buraya yazıldı, kaydedildi.

Risale-i Nur’daki bütün mizanlar ve muvazeneler, imanın saadet-i dünyeviyeye ve uhreviyeye medar meyvelerini beyan ederler. Ve o küllî ve büyük meyveler, bu dünyada gösterdikleri saadet-i hayatiye ve lezzet-i ömür cihetiyle her mü’minin imanı ona bir saadet-i ebediyeyi kazandıracak belki sümbül verecek ve o surette inkişaf edecek, diye haber verirler.

Ve o küllî ve pek çok meyvelerinden beş meyvesi, meyve-i mi’rac olarak Otuz Birinci Söz’ün âhirinde ve beş meyvesi Yirmi Dördüncü Söz’ün Beşinci Dal’ında numune olarak yazılmış. Erkân-ı imaniyenin her birinin ayrı ayrı pek çok belki hadsiz meyveleri olduğu gibi mecmuunun birden çok meyvelerinden bir meyvesi, koca cennet ve biri de saadet-i ebediye ve biri de belki en tatlısı da rü’yet-i İlahiyedir, diye başta demiştik. Ve Otuz İkinci Söz’ün âhirindeki muvazenede, imanın saadet-i dâreyne medar bir kısım semereleri güzel izah edilmiş.

İman-ı bi’l-kader rüknünün kıymettar meyveleri bu dünyada bulunduğuna bir delil, umum lisanında مَن۟ اٰمَنَ بِال۟قَدَرِ اَمِنَ مِنَ ال۟كَدَرِ darb-ı mesel olmuştur. Yani “Kadere iman eden, gamlardan kurtulur.” Risale-i Kader’in âhirinde güzel bir temsil ile iki adamın şahane bir sarayın bahçesine girmesiyle, bir küllî meyvesi beyan edilmiş. Hattâ ben kendi hayatımda binler tecrübelerimle gördüm ve bildim ki kadere iman olmazsa hayat-ı dünyeviye saadeti mahvolur. Elîm musibetlerde ne vakit kadere iman cihetine bakardım; musibet gayet hafifleşiyor, görüyordum. Ve kadere iman etmeyen nasıl yaşayabilir, diye hayret ederdim.

Melâikeye iman rüknünün küllî meyvelerinden birisine, Yirmi İkinci Söz’ün İkinci Makam’ında şöyle işaret edilmiş ki:

Azrail aleyhisselâm Cenab-ı Hakk’a münâcat edip demiş: “Kabz-ı ervah vazifesinde senin ibadın benden küsecekler, şekva edecekler.” Ona cevaben denilmiş: “Senin vazifene hastalıkları ve musibetleri perde yapacağım. Tâ ibadımın şekvaları onlara gitsin, sana gelmesin.”

Aynen bu perdeler gibi Azrail aleyhisselâmın vazifesi de bir perdedir. Tâ haksız şekvalar Cenab-ı Hakk’a gitmesin. Çünkü ölümdeki hikmet ve rahmet ve güzellik ve maslahat cihetini herkes göremez. Zâhire bakıp itiraz eder, şekvaya başlar. İşte bu haksız şekvalar Rahîm-i Mutlak’a gitmemek hikmetiyle Azrail aleyhisselâm perde olmuş.

Aynen bunun gibi bütün meleklerin, belki bütün esbab-ı zâhiriyenin vazifeleri, izzet-i rububiyetin perdeleridir. Tâ güzellikleri görünmeyen ve hikmetleri bilinmeyen şeylerde kudret-i İlahiyenin izzeti ve kudsiyeti ve rahmetinin ihatası muhafaza edilsin, itiraza hedef olmasın ve hasis ve ehemmiyetsiz ve merhametsiz şeyler ile kudretin mübaşereti nazar-ı zâhirîde görünmesin. Yoksa hiçbir sebebin hakiki tesiri ve icada hiç kabiliyeti olmadığını, her şeyde tevhid sikkeleri kat’î gösterdiğini, Risale-i Nur hadsiz delilleriyle ispat etmiş.

Halk etmek, icad etmek ona mahsustur. Esbab, yalnız bir perdedir. Melâike gibi zîşuur olanların, yalnız cüz-i ihtiyarıyla cüz’î, icadsız, kesb denilen bir nevi hizmet-i fıtriye ve amelî bir nevi ubudiyetten başka ellerinde yoktur.

Evet, izzet ve azamet isterler ki esbab, perdedar-ı dest-i kudret ola aklın nazarında.

Tevhid ve ehadiyet isterler ki esbab, ellerini çeksinler tesir-i hakikiden.

İşte nasıl ki melekler ve umûr-u hayriyede ve vücudiyede istihdam edilen zâhirî sebepler, güzellikleri görünmeyen ve bilinmeyen şeylerde kudret-i Rabbaniyeyi kusurdan, zulümden muhafaza edip takdis ve tesbih-i İlahîde birer vesiledirler.

Aynen öyle de cinnî ve insî şeytanlar ve muzır maddelerin umûr-u şerriyede ve ademiyede istimalleri dahi yine kudret-i Sübhaniyeyi gadirden ve haksız itirazlardan ve şekvalara hedef olmaktan kurtarmak ile takdis ve tesbihat-ı Rabbaniyeye ve kâinattaki bütün kusurattan müberra ve münezzehiyetine hizmet ediyorlar. Çünkü bütün kusurlar ademden ve kabiliyetsizlikten ve tahripten ve vazife yapmamaktan –ki birer ademdirler– ve vücudî olmayan ademî fiillerden geliyor.

Bu şeytanî ve şerli perdeler, o kusurata merci olup itiraz ve şekvaları bi’l-istihkak kendilerine alarak Cenab-ı Hakk’ın takdisine vesile oluyorlar. Zaten şerli ve ademî ve tahripçi işlerde kuvvet ve iktidar lâzım değil; az bir fiil ve cüz’î bir kuvvet, belki vazifesini yapmamak ile bazen büyük ademler ve bozmaklar oluyor. O şerir fâiller, muktedir zannedilirler. Halbuki ademden başka hiç tesirleri ve cüz’î bir kesbden hariç bir kuvvetleri yoktur. Fakat o şerler ademden geldiklerinden o şerirler hakiki fâildirler. Bi’l-istihkak, eğer zîşuur ise cezayı çekerler. Demek, seyyiatta o fenalar fâildirler.

Fakat haseneler ve hayırlarda ve amel-i salihte vücud olmasından, o iyiler hakiki fâil ve müessir değiller. Belki kabildirler, feyz-i İlahîyi kabul ederler ve mükâfatları dahi sırf bir fazl-ı İlahîdir, diye Kur’an-ı Hakîm مَٓا اَصَابَكَ مِن۟ حَسَنَةٍ فَمِنَ اللّٰهِ وَمَٓا اَصَابَكَ مِن۟ سَيِّئَةٍ فَمِن۟ نَف۟سِكَ ferman eder.

Elhasıl: Vücud kâinatları ve hadsiz adem âlemleri birbirleriyle çarpışırken ve cennet ve cehennem gibi meyveler verirken ve bütün vücud âlemleri اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ ۝ اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ ve bütün adem âlemleri سُب۟حَانَ اللّٰهِ ۝ سُب۟حَانَ اللّٰهِ derken ve ihatalı bir kanun-u mübareze ile melekler şeytanlarla ve hayırlar şerlerle tâ kalbin etrafındaki ilham, vesvese ile mücadele ederken birden meleklere imanın bu meyvesi tecelli eder, meseleyi halledip karanlık kâinatı ışıklandırır. اَللّٰهُ نُورُ السَّمٰوَاتِ وَال۟اَر۟ضِ âyetinin envarından bir nurunu bize gösterir ve bu meyve ne kadar tatlı olduğunu tattırır.

İkinci bir küllî meyvesine Yirmi Dördüncü ve elifler kerametini gösteren Yirmi Dokuzuncu Sözler işaret edip parlak bir surette meleklerin vücudunu ve vazifesini ispat etmişler.

Evet, kâinatın her tarafında, cüz’î ve küllî her şeyde, her nevide, kendini tanıttırmak ve sevdirmek içinde merhametkârane bir haşmet-i rububiyet, elbette o haşmete, o merhamete, o tanıttırmaya, o sevdirmeye karşı şükür ve takdis içinde bir geniş ve ihatalı ve şuurkârane bir ubudiyetle mukabele etmesi lâzım ve kat’îdir. Ve şuursuz cemadat ve erkân-ı azîme-i kâinat hesabına o vazifeyi ancak hadsiz melekler görebilir ve o saltanat-ı rububiyetin her tarafta, serâda süreyyada, zeminin temelinde, dışında hakîmane ve haşmetkârane icraatını onlar temsil edebilirler.

Mesela, felsefenin ruhsuz kanunları pek karanlık ve vahşetli gösterdikleri hilkat-i arziye ve vaziyet-i fıtriyesini, bu meyve ile nurlu, ünsiyetli bir tarzda Sevr ve Hut namlarındaki iki meleğin omuzlarında, yani nezaretlerinde ve cennetten getirilen ve fâni küre-i arzın bâki bir temel taşı olmak, yani ileride bâki cennete bir kısmını devretmeye bir işaret için Sahret namında uhrevî bir madde, bir hakikat gönderilip Sevr ve Hut meleklerine bir nokta-i istinad edilmiş diye Benî-İsrail’in eski peygamberlerinden rivayet var ve İbn-i Abbas’tan dahi mervîdir. Maatteessüf bu kudsî mana, mürur-u zamanla bu teşbih, avamın nazarında hakikat telakki edilmekle, aklın haricinde bir suret almış.

Madem melekler havada gezdikleri gibi toprakta ve taşta ve yerin merkezinde de gezerler; elbette onların ve küre-i arzın, üstünde duracak cismanî taş ve balığa ve öküze ihtiyaçları yoktur.

Hem mesela, küre-i arz, küre-i arzın nevileri adedince başlar ve o nevilerin fertleri sayısınca diller ve o fertlerin aza ve yaprak ve meyveleri miktarınca tesbihatlar yaptığı için elbette o haşmetli ve şuursuz ubudiyet-i fıtriyeyi bilerek, şuurdarane temsil edip dergâh-ı İlahiyeye takdim etmek için kırk bin başlı ve her başı kırk bin dil ile ve her bir dil ile kırk bin tesbihat yapan bir melek-i müekkeli bulunacak ki ayn-ı hakikat olarak Muhbir-i Sadık haber vermiş.

Ve hilkat-i kâinatın en ehemmiyetli neticesi olan insanlarla münasebat-ı Rabbaniyeyi tebliğ ve izhar eden Cebrail (as) ve zîhayat âleminde en haşmetli ve en dehşetli olan diriltmek ve hayat vermek ve ölümle terhis etmekteki Hâlık’a mahsus olan icraat-ı İlahiyeyi yalnız temsil edip ubudiyetkârane nezaret eden İsrafil (as) ve Azrail (as) ve hayat dairesinde rahmetin en cem’iyetli, en geniş, en zevkli olan rızıktaki ihsanat-ı Rahmaniyeye nezaretle beraber, şuursuz şükürleri şuur ile temsil eden Mikâil (as) gibi meleklerin pek acib mahiyette olarak bulunmaları ve vücudları ve ruhların bekaları, saltanat ve haşmet-i rububiyetin muktezasıdır. Onların ve her birinin mahsus taifelerinin vücudları, kâinatta güneş gibi görünen saltanat ve haşmetin vücudu derecesinde kat’îdir ve şüphesizdir. Melâikeye ait başka maddeler bunlara kıyas edilsin.

Evet, küre-i arzda dört yüz bin nevileri zîhayattan halk eden, hattâ en âdi ve müteaffin maddelerden zîruhları çoklukla yaratan ve her tarafı onlarla şenlendiren ve mu’cizat-ı sanatına karşı, onlara dilleriyle “Mâşâallah, Bârekellah, Sübhanallah” dedirten ve ihsanat-ı rahmetine mukabil “Elhamdülillah, Ve’ş-şükrü lillah, Allahu ekber” o hayvancıklara söylettiren bir Kadîr-i Zülcelali ve’l-cemal, elbette bilâ-şek velâ-şüphe, koca semavata münasip, isyansız ve daima ubudiyette olan sekeneleri ve ruhanîleri yaratmış, semavatı şenlendirmiş, boş bırakmamış. Ve hayvanatın taifelerinden pek çok ziyade ayrı ayrı nevileri meleklerden icad etmiş ki bir kısmı küçücük olarak yağmur ve kar katrelerine binip sanat ve rahmet-i İlahiyeyi kendi dilleriyle alkışlıyorlar; bir kısmı, birer seyyar yıldızlara binip feza-yı kâinatta seyahat içinde azamet ve izzet ve haşmet-i rububiyete karşı tekbir ve tehlil ile ubudiyetlerini âleme ilan ediyorlar.

Evet, zaman-ı Âdem’den beri bütün semavî kitaplar ve dinler, meleklerin vücudlarına ve ubudiyetlerine ittifakları ve bütün asırlarda melekler ile konuşmalar ve muhavereler, kesretli tevatür ile insanlar içinde vuku bulduğunu nakil ve rivayetleri ise görmediğimiz Amerika insanlarının vücudları gibi meleklerin vücudlarını ve bizimle alâkadar olduklarını kat’î ispat eder.

İşte şimdi gel, iman nuruyla bu küllî ikinci meyveye bak ve tat; nasıl kâinatı baştan başa şenlendirip, güzelleştirip bir mescid-i ekbere ve büyük bir ibadethaneye çeviriyor. Ve fen ve felsefenin soğuk, hayatsız, zulmetli, dehşetli göstermelerine mukabil; hayatlı, şuurlu, ışıklı, ünsiyetli, tatlı bir kâinat göstererek bâki hayatın bir cilve-i lezzetini ehl-i imana derecesine göre dünyada dahi tattırır.

Tetimme: Nasıl ki vahdet ve ehadiyet sırrıyla kâinatın her tarafında aynı kudret, aynı isim, aynı hikmet, aynı sanat bulunmasıyla Hâlık’ın vahdet ve tasarrufu ve icad ve rububiyeti ve hallakıyet ve kudsiyeti, cüz’î küllî her bir masnûun hal dili ile ilan ediliyor. Aynen öyle de her tarafta melekleri halk edip her mahlukun lisan-ı hal ile şuursuz yaptıkları tesbihatı, meleklerin ubudiyetkârane dilleriyle yaptırıyor.

Meleklerin hiçbir cihette hilaf-ı emir hareketleri yoktur. Hâlis bir ubudiyetten başka hiçbir icad ve emirsiz hiçbir müdahale, hattâ izinsiz şefaatleri dahi olmaz. Tam عِبَادٌ مُك۟رَمُونَ ۝ يَف۟عَلُونَ مَا يُؤ۟مَرُونَ sırrına mazhardırlar.

HÂTİME

Gayet ehemmiyetli bir nükte-i i’caziyeye dair, birden, ihtiyarsız, mağribden sonra kalbe ihtar edilen ve Sure-i قُل۟ اَعُوذُ بِرَبِّ ال۟فَلَقِ ın zâhir bir mu’cize-i gaybiyesini gösteren uzun bir hakikate kısa bir işarettir.

بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ

قُل۟ اَعُوذُ بِرَبِّ ال۟فَلَقِ ۝ مِن۟ شَرِّ مَا خَلَقَ ۝ وَمِن۟ شَرِّ غَاسِقٍ اِذَا وَقَبَ ۝ وَمِن۟ شَرِّ النَّفَّاثَاتِ فِى ال۟عُقَدِ ۝ وَمِن۟ شَرِّ حَاسِدٍ اِذَا حَسَدَ

İşte yalnız mana-yı işarî cihetinde bu sure-i azîme-i hârika “Kâinatta adem âlemleri hesabına çalışan şerirlerden ve insî ve cinnî şeytanlardan kendinizi muhafaza ediniz.” Peygamberimize ve ümmetine emrederek, her asra baktığı gibi mana-yı işarîsiyle bu acib asrımıza daha ziyade, belki zâhir bir tarzda bakar; Kur’an’ın hizmetkârlarını istiazeye davet eder. Bu mu’cize-i gaybiye, beş işaretle kısaca beyan edilecek. Şöyle ki:

Bu surenin her bir âyetinin manaları çoktur. Yalnız mana-yı işarî ile beş cümlesinde dört defa “şer” kelimesini tekrar etmek ve kuvvetli münasebet-i maneviye ile beraber dört tarzda bu asrın emsalsiz dört dehşetli ve fırtınalı maddî ve manevî şerlerine ve inkılablarına ve mübarezelerine aynı tarihiyle parmak basmak ve manen “Bunlardan çekininiz!” emretmek, elbette Kur’an’ın i’cazına yakışır bir irşad-ı gaybîdir.

Mesela, başta قُل۟ اَعُوذُ بِرَبِّ ال۟فَلَقِ cümlesi, bin üç yüz elli iki veya dört (1352-1354) tarihine hesab-ı ebcedî ve cifriyle tevafuk edip nev-i beşerde en geniş hırs ve hasedle ve Birinci Harb’in sebebiyle vukua gelmeye hazırlanan İkinci Harb-i Umumî’ye işaret eder. Ve ümmet-i Muhammediyeye (asm) manen der: “Bu harbe girmeyiniz ve Rabb’inize iltica ediniz!” Ve bir mana-yı remziyle, Kur’an’ın hizmetkârlarından olan Risale-i Nur şakirdlerine hususi bir iltifat ile onların Eskişehir hapsinden, dehşetli bir şerden aynı tarihiyle kurtulmalarına ve haklarındaki imha planının akîm bırakılmasına remzen haber verir; manen “İstiaze ediniz!” emreder gibi bir remiz verir.

Hem mesela مِن۟ شَرِّ مَا خَلَقَ cümlesi –şedde sayılmaz– bin üç yüz altmış bir (1361) ederek bu emsalsiz harbin merhametsiz ve zalimane tahribatına Rumî ve hicrî tarihiyle parmak bastığı gibi; aynı zamanda bütün kuvvetleriyle Kur’an’ın hizmetine çalışan Nur şakirdlerinin geniş bir imha planından ve elîm ve dehşetli bir beladan ve Denizli hapsinden kurtulmalarına tevafukla, bir mana-yı remzî ile onlara da bakar. “Halk’ın şerrinden kendinizi koruyunuz!” gizli bir îma ile der.

Hem mesela اَلنَّفَّاثَاتِ فِى ال۟عُقَدِ cümlesi –şeddeler sayılmaz– bin üç yüz yirmi sekiz (1328) eğer şeddedeki (lâm) sayılsa bin üç yüz elli sekiz (1358) adediyle bu umumî harpleri yapan ecnebi gaddarların hırs ve hasedle bizdeki Hürriyet İnkılabı’nın Kur’an lehindeki neticelerini bozmak fikriyle tebeddül-ü saltanat ve Balkan ve İtalyan Harpleri ve Birinci Harb-i Umumî’nin patlamasıyla maddî ve manevî şerlerini, siyasî diplomatların radyo diliyle herkesin kafalarına sihirbaz ve zehirli üflemeleriyle ve mukadderat-ı beşerin düğme ve ukdelerine gizli planlarını telkin etmeleriyle bin senelik medeniyet terakkiyatını vahşiyane mahveden şerlerin vücuda gelmeye hazırlanmaları tarihine tevafuk ederek اَلنَّفَّاثَاتِ فِى ال۟عُقَدِ in tam manasına tetabuk eder.

Hem mesela وَمِن۟ شَرِّ حَاسِدٍ اِذَا حَسَدَ cümlesi –şedde ve tenvin sayılmaz– yine bin üç yüz kırk yedi (1347) edip aynı tarihte, ecnebi muahedelerin icbarıyla bu vatanda ehemmiyetli sarsıntılar ve felsefenin tahakkümüyle bu dindar millette ehemmiyetli tahavvüller vücuda gelmesine ve aynı tarihte, devletlerde İkinci Harb-i Umumî’yi ihzar eden dehşetli hasedler ve rekabetlerin çarpışmaları tarihine bu mana-yı işarî ile tam tamına tevafuku ve manen tetabuku, elbette bu kudsî surenin bir lem’a-i i’caz-ı gaybîsidir.

Bir İhtar:

Her bir âyetin müteaddid manaları vardır. Hem her bir mana küllîdir. Her asırda efradı bulunur. Bahsimizde bu asrımıza bakan yalnız mana-yı işarî tabakasıdır. Hem o küllî manada, asrımız bir ferttir. Fakat hususiyet kesbetmiş ki ona tarihiyle bakar. Ben dört senedir, bu harbin ne safahatını ve ne de neticelerini ve ne de sulh olmuş olmamış bilmediğimden ve sormadığımdan, bu kudsî surenin daha ne kadar bu asra ve bu harbe işareti var, diye daha onun kapısını çalmadım. Yoksa bu hazinede daha çok esrar var olduğu, Risale-i Nur’un eczalarında hususan Rumuzat-ı Semaniye Risalelerinde beyan ve ispat edildiğinden onlara havale edip kısa kesiyorum.

Hatıra gelebilen bir sualin cevabıdır

Bu lem’a-i i’caziyede, baştaki مِن۟ شَرِّ مَا خَلَقَ da hem مِن۟ hem شَرِّ kelimeleri hesaba girmesi ve âhirde وَمِن۟ شَرِّ حَاسِدٍ اِذَا حَسَدَ yalnız شَرِّ kelimesi girmesi وَمِن۟ girmemesi ve وَمِن۟ شَرِّ النَّفَّاثَاتِ فِى ال۟عُقَدِ ikisi de hesap edilmemesi gayet ince ve latîf bir münasebete îma ve remiz içindir. Çünkü halklarda, şerden başka hayırlar da var. Hem bütün şer herkese gelmez. Buna remzen, bazıyeti ifade eden مِن۟ ve شَرِّ girmişler. Hâsid, hased ettiği zaman bütün şerdir, bazıyete lüzum yoktur. Ve اَلنَّفَّاثَاتِ فِى ال۟عُقَدِ remziyle, kendi menfaatleri için küre-i arza ateş atan üfleyicilerin ve sihirbaz o diplomatların tahribata ait bütün işleri ayn-ı şerdir, diye daha شَرِّ kelimesine lüzum kalmadı.

Bu Sureye Ait Bir Nükte-i İ’caziyenin Hâşiyesidir

Nasıl bu sure, beş cümlesinden dört cümlesi ile bu asrımızın dört büyük şerli inkılablarına ve fırtınalarına mana-yı işarî ile bakar; aynen öyle de dört defa tekraren مِن۟ شَرِّ –şedde sayılmaz– kelimesiyle âlem-i İslâm’ca en dehşetli olan Cengiz ve Hülâgu fitnesinin ve Abbasî Devleti’nin inkıraz zamanının asrına, dört defa mana-yı işarî ile ve makam-ı cifrî ile bakar ve parmak basar.

Evet –şeddesiz– شَرِّ beş yüz (500) eder; مِن۟ doksandır (90). İstikbale bakan çok âyetler hem bu asrımıza hem o asırlara işaret etmeleri cihetinde, istikbalden haber veren İmam-ı Ali (ra) ve Gavs-ı A’zam (ks) dahi aynen hem bu asrımıza hem o asra bakıp haber vermişler.

غَاسِقٍ اِذَا وَقَبَ kelimeleri bu zamana değil belki غَاسِقٍ bin yüz altmış bir (1161) ve اِذَا وَقَبَ sekiz yüz on (810) ederek, o zamanlarda ehemmiyetli maddî manevî şerlere işaret eder. Eğer beraber olsa miladî bin dokuz yüz yetmiş bir (1971) olur. O tarihte dehşetli bir şerden haber verir. Yirmi sene sonra, şimdiki tohumların mahsulü ıslah olmazsa elbette tokatları dehşetli olacak.

On Birinci Mesele’nin Hâşiyesinin Bir Lâhikasıdır

بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ

Âyetü’l-Kürsî’nin tetimmesi olan 1928 veya 1929 1350 لَٓا اِك۟رَاهَ فِى {الدّٖينِ قَد۟ تَبَيَّنَ الرُّش۟دُ} مِنَ ال۟غَىِّ {فَمَن۟ يَك۟فُر۟ بِالطَّاغُوتِ} 1347 946 (Risale-i Nur ismine muvafık) {وَيُؤ۟مِن۟ بِاللّٰهِ فَقَدِ اس۟تَم۟سَكَ} {بِال۟عُر۟وَةِ ال۟وُث۟قٰى} لَا ان۟فِصَامَ لَهَا وَاللّٰهُ 1372 eğer beraber olsa 1012; -şeddesiz- eğer beraber olmazsa 945 -bir şedde sayılmaz- سَمٖيعٌ عَلٖيمٌ ۝ {اَللّٰهُ}{وَلِىُّ الَّذٖينَ اٰمَنُوا} يُخ۟رِجُهُم۟ مِنَ {الظُّلُمَاتِ} 1417 اِلَى النُّورِ وَالَّذٖينَ كَفَـرُٓوا اَو۟لِيَٓاؤُهُمُ {الطَّاغُوتُ} 1338 -şedde sayılmaz- {يُخ۟رِجُونَهُم۟ مِنَ النُّورِ اِلَى} الظُّلُمَاتِ 1295 -şedde sayılır- {اُولٰٓئِكَ اَص۟حَابُ النَّارِ هُم۟ فٖيهَا خَالِدُونَ} de Risaletü’n-Nur’un hem iki kere ismine hem suret-i mücahedesine hem tahakkukuna ve telif ve tekemmül zamanına tam tamına tevafukuyla beraber ehl-i küfrün bin iki yüz doksan üç (1293) harbiyle âlem-i İslâm’ın nurunu söndürmeye çalışması tarihine ve Birinci Harb-i Umumî’den istifade ile bin üç yüz otuz sekizde (1338) bilfiil nurdan zulümata atmak için yapılan dehşetli muahedeler tarihine tam tamına tevafuku ve içinde mükerreren nur ve zulümat karşılaştırılması ve bu mücahede-i maneviyede Kur’an’ın nurundan gelen bir nur, ehl-i imana bir nokta-i istinad olacağını mana-yı işarî ile haber veriyor, diye kalbime ihtar edildi. Ben de mecbur oldum, yazdım. Sonra baktım ki manasının münasebeti bu asrımıza o kadar kuvvetlidir ki hiç tevafuk emaresi olmasa da yine bu âyetler her asra baktığı gibi mana-yı işarî ile bizimle de konuşuyor, kanaatim geldi. Evet,

Evvela: Başta لَٓا اِك۟رَاهَ فِى الدّٖينِ قَد۟ تَبَيَّنَ الرُّش۟دُ cümlesi, makam-ı cifrî ve ebcedî ile bin üç yüz elli (1350) tarihine parmak basar ve mana-yı işarî ile der: Gerçi o tarihte, dini dünyadan tefrik ile dinde ikraha ve icbara ve mücahede-i diniyeye ve din için silahla cihada muarız olan hürriyet-i vicdan, hükûmetlerde bir kanun-u esasî, bir düstur-u siyasî oluyor ve hükûmet laik cumhuriyete döner. Fakat ona mukabil manevî bir cihad-ı dinî, iman-ı tahkikî kılıncıyla olacak. Çünkü dindeki rüşd ü irşad ve hak ve hakikati gözlere gösterecek derecede kuvvetli bürhanları izhar edip tebyin ve tebeyyün eden bir nur Kur’an’dan çıkacak, diye haber verip bir lem’a-i i’caz gösterir.

Hem tâ خَالِدُونَ kelimesine kadar Risale-i Nur’daki bütün muvazenelerin aslı, menbaı olarak aynen o muvazeneler gibi mükerreren nur ve zulümat ve iman ve karanlıkları karşılaştırmasıyla gizli bir emaredir ki o tarihte bulunan cihad-ı manevî mübarezesinde büyük bir kahraman; Nur namında Risale-i Nur’dur ki dinde bulunan yüzer tılsımları keşfeden onun manevî elmas kılıncı, maddî kılınçlara ihtiyaç bırakmıyor.

Evet, hadsiz şükürler olsun ki yirmi senedir Risale-i Nur bu ihbar-ı gaybı ve lem’a-i i’cazı bilfiil göstermiştir. Ve bu sırr-ı azîm içindir ki Risale-i Nur şakirdleri dünya siyasetine ve cereyanlarına ve maddî mücadelelerine karışmıyorlar ve ehemmiyet vermiyorlar ve tenezzül etmiyorlar ve hakiki şakirdleri en dehşetli bir hasmına ve hakaretli tecavüzüne karşı ona der:

“Ey bedbaht! Ben seni idam-ı ebedîden kurtarmaya ve fâni hayvaniyetin en süflî ve elîm derecesinden bir bâki insaniyet saadetine çıkarmaya çalışıyorum. Sen benim ölümüme ve idamıma çalışıyorsun. Senin bu dünyada lezzetin pek az, pek kısa ve âhirette ceza ve belaların pek çok ve pek uzundur. Ve benim ölümüm bir terhistir. Haydi def’ol; senin ile uğraşmam, ne yaparsan yap!” der. O zalim düşmanına hiddet değil belki acıyor, şefkat ediyor, keşke kurtulsa idi diyerek ıslahına çalışır.

Sâniyen:

{ وَيُؤ۟مِن۟ بِاللّٰهِ فَقَدِ اس۟تَم۟سَكَ }{ بِال۟عُر۟وَةِ ال۟وُث۟قٰى }

Bu iki kudsî cümleler, kuvvetli münasebet-i maneviye ile beraber makam-ı cifrî ve ebcedî hesabıyla birincisi Risaletü’n-Nur’un ismine, ikincisi onun tahakkukuna ve tekemmülüne ve parlak fütuhatına manen ve cifren tam tamına tetabukları bir emaredir ki Risaletü’n-Nur bu asırda, bu tarihte bir “urvetü’l-vüska”dır. Yani çok muhkem, kopmaz bir zincir ve bir “hablullah”tır. Ona elini atan yapışan necat bulur, diye mana-yı remziyle haber verir.

Sâlisen: اَللّٰهُ وَلِىُّ الَّذٖينَ اٰمَنُوا cümlesi hem mana hem cifir ile Risaletü’n-Nur’a bir remzi var. Şöyle ki: …

Hâşiye: Bu nüktenin bâki kısmı şimdilik yazdırılmadığının sebebi, bir derece dünyaya, siyasete temasıdır. Biz de bakmaktan memnûuz. Evet اِنَّ ال۟اِن۟سَانَ لَيَط۟غٰى bu tağuta bakar ve baktırır.

Said Nursî

Risale-i Nur kahramanı Hüsrev’in “Meyve’nin On Birinci Mesele’si” münasebetiyle yazdığı mektubun bir parçasıdır.

بِاس۟مِهٖ سُب۟حَانَهُ وَ اِن۟ مِن۟ شَى۟ءٍ اِلَّا يُسَبِّحُ بِحَم۟دِهٖ

اَلسَّلَامُ عَلَي۟كُم۟ وَ رَح۟مَةُ اللّٰهِ وَ بَرَكَاتُهُ

Çok mübarek, çok kıymettar, çok sevgili üstadımız efendimiz!

Millet ve memleket için çok büyük güzellikleri ihtiva eden “Meyve” dokuz meselesiyle dehşetli bir zamanda, müthiş âsiler içinde, en büyük düşmanlar arasında, hayret-feza bir surette şakirdlerine necat vermeye vesile olmakla kalmamış, Onuncu ve On Birinci Meseleleri ile hususuyla Nur’un şakirdlerini hakikat yollarında alkışlamış. Ve gidecekleri hakiki mekânları olan kabirdeki ahvallerinden ve herkesi titreten ve bilhassa ehl-i gaflet için çok korkunç, çok elemli, çok acıklı bir menzil olan toprak altında göreceği ve konuşacağı melâikelerle konuşmayı ve refakati sevdirerek bu mekâna daha çok ünsiyet izhar etmekle bu korkulu ilk menzil hakkındaki fevka’l-had korkularımızı ta’dil etmiş, nefes aldırmış. Hususuyla o âlemin nurani hayatını benim gibi göremeyenlerin ellerinde şuâatı, yüz binlerle senelik mesafelere uzanan bir elektrik lambası hükmüne geçmiş. Hem de daima koklanılacak numunelik bir çiçek bahçesi olmuştur.

Evet, biz sevgili üstadımıza arz ediyoruz ki her gün dersini hocasına okuyan bir talebe gibi Nur’dan aldığımız feyizlerimizi, her vakit için sevgili üstadımıza arz edelim. Fakat sevgili üstadımız şimdilik konuşmalarını tatil buyurdular.

Ey aziz üstadım! Risale-i Nur’un hakikati ve Meyve’nin güzelliği ve çiçeğinin feyzi, beni minnettarane bir parça memleketim namına konuşturmuş ve benim gibi konuşan çok kalplere hayat vermiş. Şimdi muhitimizde Risale-i Nur’a karşı atılan adımlar ve uzatılan eller, Meyve’nin On Birinci çiçeği ile daha çok metanet kesbetmiş, inkişaf etmiş, faaliyete başlamıştır.

Çok hakir talebeniz

Hüsrev

Isparta’daki umum Risale-i Nur talebeleri namına ramazan tebriği münasebetiyle yazılmış ve on üç fıkra ile ta’dil edilmiş bir mektuptur.

بِاس۟مِهٖ سُب۟حَانَهُ وَ اِن۟ مِن۟ شَى۟ءٍ اِلَّا يُسَبِّحُ بِحَم۟دِهٖ

Ey âlem-i İslâm’ın dünya ve âhirette selâmeti için Kur’an’ın feyziyle ve Risale-i Nur’un hakikatiyle ve sadık şakirdlerin himmetiyle mübarek gözlerinden yaş yerine kan akıtan;

Ve ey fitne-i âhir zamanın şu dağdağalı ve fırtınalı zamanında Hazret-i Eyyüb aleyhisselâmdan ziyade hastalıklara, dertlere giriftar olan;

Ve Kur’an’ın nuruyla ve Risale-i Nur’un bürhanlarıyla ve şakirdlerin gayretiyle âlem-i İslâm’ın maddî ve manevî hastalıklarını Hekîm-i Lokman gibi tedaviye çalışan;

Ve ey mübarek ellerinde mevcud olan Nur parçalarının hak ve hakikat olduğunu Kur’an’ın otuz üç âyetiyle ve keramet-i Aleviye ve Gavsiye ile ispat eden;

Ve ey kendisi hasta ve ihtiyar ve zayıf ve gayet acınacak bir halde olduğuna göre herkesten ziyade âlem-i İslâm’a can feda eder derecesinde acıyarak kendine fenalık etmek isteyenlere Kur’an’ın hakikatiyle ve Risale-i Nur’un hüccetleriyle, Nur talebelerinin sadakatleriyle hayırlı dualar ve iyilik etmek ile karşılayan;

Ve yazdığı mühim eserlerinden Âyetü’l-Kübra’nın tabıyla kendi zatına ve talebelerine gelen musibette hapishanelere düşen;

Ve o zindanları Kur’an’ın irşadıyla ve Risale-i Nur’un dersiyle ve şakirdlerin iştiyakı ile bir medrese-i Yusufiyeye çeviren ve bir dershane yapan;

Ve içimizde bulunan cahil olanların hepsini Kur’an’ı o dershanede hatmettirerek çıkaran;

Ve o musibette Kur’an’ın kuvve-i kudsiyesiyle ve Risale-i Nur’un tesellisiyle ve kardeşlerin tahammülleriyle ihtiyar ve zayıf olduğu halde bütün ağırlıklarımızı ve yüklerimizi üzerine alan;

Ve yazdığı Meyve ve Müdafaaname risaleleriyle Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın i’cazıyla ve Risale-i Nur’un kuvvetli bürhanlarıyla ve şakirdlerin ihlası ile izn-i İlahî ile o zindan kapılarını açtırıp beraet kazandıran;

Ve o günde bize ve âlem-i İslâm’a bayram yaptıran;

Ve hakikaten Risale-i Nurları “Nurun alâ nur” olduğunu ispat ederek kıyamete kadar serbest okunup ve yazılmasına hak kazandıran;

Ve âlem-i İslâm’ın Kur’an-ı Azîmüşşan’ın gıda-i kudsîsiyle ve Nur’un uhrevî taamıyla ve şakirdlerinin iştihasıyla ekmek, su ve hava gibi bu Nurlara pek çok ihtiyacı olduğunu ve bu Nurları okuyup yazanlardan binler kişi imanla kabre girdiğini ispat eden;

Ve kendisine mensup talebelerini hiçbir yerde mağlup ve mahcup etmeyen;

Ve elyevm Kur’an’ın semavî dersleriyle ve Risale-i Nur’un esasatıyla ve şakirdlerinin zekâvetleriyle ve Meyve’nin Onuncu ve On Birinci Mesele ve çiçekleriyle firak ateşiyle gece gündüz yanan kalplerimizi âb-ı hayat ve şarab-ı kevser gibi o mübarek “Mesele” ve “Çiçekler” ile kalplerimizin ateşini söndürüp sürur ve feraha sevk eden;

Ve ey âlemin (Kur’an-ı Azîmüşşan’ın kat’î vaadiyle ve tehdidi ile ve Risale-i Nur’un keşf-i kat’îsiyle ve merhum şakirdlerinin müşahedesiyle ve onlardaki keşfe’l-kubur sahiplerinin görmesiyle) en çok korktuğu ölümü ehl-i iman için idam-ı ebedîden kurtarıp bir terhis tezkeresine çeviren;

Ve âlem-i Nur’a gitmek için güzel bir yolculuk olduğunu ispat eden;

Ve kâfir ve münafıklar için idam-ı ebedî olduğunu bildiren;

Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın, bin mu’cizat-ı Ahmediye aleyhissalâtü vesselâm ve kırk vech-i i’cazının tasdiki altında ihbarat-ı kat’iyesiyle, ondan çıkan Risale-i Nur’un en muannid düşmanlarını mağlup eden hüccetleriyle ve Nur şakirdlerinin çok emarelerin ve tecrübelerin ve kanaatlerinin teslimi ile o korkunç, karanlık, soğuk ve dar kabri, ehl-i iman için cennet çukurundan bir çukur ve cennet bahçesinin bir kapısı olduğunu ispat eden;

Ve kâfir ve münafık zındıklar için cehennem çukurundan yılan ve akreplerle dolu bir çukur olduğunu ispat eden ve oraya gelecek olan Münker Nekir isminde melâikeleri ehl-i hak ve hakikat yolunda gidenler için birer munis arkadaş yapan;

Ve Risale-i Nur’un şakirdlerini talebe-i ulûm sınıfına dâhil edip Münker Nekir suallerine Risale-i Nur ile cevap verdiklerini merhum kahraman şehit Hâfız Ali’nin vefatıyla keşfeden;

Ve hayatta bulunanlarımızın da yine Risale-i Nur’la cevap vermemizi rahmet-i İlahiyeden dua ve niyaz eden;

Ve Hazret-i Kur’an’ı, Kur’an-ı Azîmüşşan’ın kırk tabakadan her tabakaya göre bir nevi i’caz-ı manevîsini göstermesiyle ve umum kâinata bakan kelâm-ı ezelî olmasıyla ve tefsiri olan Risale-i Nur’un Mu’cizat-ı Kur’aniye ve Rumuzat-ı Semaniye risaleleriyle ve Risale-i Nur Gül Fabrikasının serkâtibi gibi kahraman kardeşlerin ve şakirdlerin fevkalâde gayretleriyle asr-ı saadetten beri böyle hârika bir surette mu’cizeli olarak yazılmasına hiç kimse kādir olmadığı halde Risale-i Nur’un kahraman bir kâtibi olan Hüsrev’e “Yaz!” emir buyurulmasıyla, Levh-i Mahfuz’daki yazılan Kur’an gibi yazılması ve Kur’an-ı Azîmüşşan’ın hak kelâmullah olduğunu ve bütün semavî kitapların en büyüğü ve en efdali ve bir Fatiha içinde binler Fatiha ve bir İhlas içinde binler İhlas ve hurufatının birden on ve yüz ve bin ve binler sevap ve hasene verdiklerini hiç görülmedik ve işitilmedik pek güzel ve hârika bir surette tarif ve ispat eden;

Ve Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın bin üç yüz seneden beri i’cazını göstermesiyle ve muarızlarını durdurmasıyla ve Nur’un gözlere gösterir derecede zâhir delilleri ile ve Nur şakirdlerinin elmas kalemleriyle bu zamana kadar misli görülmedik Risale-i Nur’un dünyaya ferman okuyan ve en mütemerrid ve muannidleri susturan Yirmi Beşinci Söz ve zeylleri kırk vecihle i’caz-ı Kur’anî olduğunu ispat eden;

Ve ey Hazret-i Peygamber aleyhissalâtü vesselâmın hak peygamber olduğuna ve umum yüz yirmi dört bin peygamberlerin efdali ve seyyidi olduğuna dair binler mu’cizelerini “Mu’cizat-ı Ahmediye” (asm) namındaki Risale-i Nur’u ile güzel bir surette ispat eden ve Kur’an-ı Azîmüşşan’ın Resul-i Ekrem aleyhissalâtü vesselâmın rahmeten li’l-âlemîn olduğunu kâinatta ilan etmesiyle ve Nur’un baştan nihayete kadar onun rahmeten li’l-âlemîn olduğunu bürhanlarla ispat etmesiyle ve o resulün ef’al ve ahvali, kâinatta numune-i iktida olacak en sağlam, en güzel rehber olduğunu hattâ körlere de göstermesiyle ve Anadolu ve hususi memleketlerde Nur’un intişarı zamanında belaların ref’i ve susturulmasıyla musibetlerin gelmesi şehadetiyle ve Nur şakirdlerinin gayet ağır müşkülatlar içinde kemal-i metanetle hizmet ve irtibatlarıyla o zatın (asm) sünnet-i seniyesine ittiba etmek, ne kadar kârlı olduğunu ve bir sünnete bu zamanda ittibada yüz şehidin ecrini kazandığını bildiren;

Ve sadaka, kaza ve belayı nasıl def’ediyorsa Risale-i Nur’un da Anadolu’ya gelecek kazayı, belayı, yirmi senedir def’ettiğini aynelyakîn ispat eden üstad-ı ekremimiz efendimiz hazretleri!

Şimdi şu Risale-i Nur’un beraeti, başta siz sevgili üstadımızı, sonra biz âciz, kusurlu talebelerinizi, sonra âlem-i İslâm’ı sürura sevk ederek ikinci büyük bir bayram yaptırdığından siz mübarek üstadımızın bu büyük bayram-ı şerifinizi tebrik ile ve yine üçüncü bayram olan ramazan-ı şerifinizi ve Leyle-i Kadrinizi tebrik, emsal-i kesîresiyle müşerref olmaklığımızı niyaz ve biz kusurluların kusurlarımızın affını rica ederek umumen selâm ile mübarek ellerinizden öper ve dualarınızı temenni ederiz, efendimiz hazretleri.

Isparta ve havalisinde bulunan Nur talebeleri

Haddimden yüz derece ziyade olan bu mektup muhteviyatını tevazu ile reddetmek bir küfran-ı nimet ve umum şakirdlerin hüsn-ü zanlarına karşı bir ihanet olması ve aynen kabul etmek bir gurur, bir enaniyet ve benlik bulunması cihetiyle, umum namına Risale-i Nur kâtibinin yazdığı bu uzun mektubu –on üç fıkraları ilâve edip– hem bir şükr-ü manevî hem gururdan hem küfran-ı nimetten kurtulmak için size bir suretini gönderiyorum ki Meyve’nin On Birinci Mesele’sinin âhirinde “Risale-i Nur’un Isparta ve civarı talebelerinin bir mektubudur” diye ilhak edilsin.

Ben bu mektubu, bu tadilat ile yazdığımız halde iki defa bir güvercin yanımızdaki pencereye geldi. İçeriye girecekti, Ceylan’ın başını gördü, girmedi. Birkaç dakika sonra başkası aynen geldi. Yine yazanı gördü, girmedi. Ben dedim: Herhalde evvelki serçe ve kuddüs kuşu gibi müjdecilerdir. Veyahut bu mektup gibi müteaddid mektupları yazdığımızdan, mübarek mektubun ta’dili ile mübarekiyetini tebrik için gelmişler, kanaatimiz geldi.

Said Nursî

---

Dokuzuncu Şuâ ⇐ | Şualar | ⇒ On İkinci Şuâ

---