Yirmi Üçüncü Lem'a/sk

Tabiat Risalesi

[Toto pojednanie usmrcuje naturalistický ateizmus bez nádeje na oživenie a úplne triešti základné kamene neviery (kufru)]

Pripomienka

Táto poznámka vysvetluje pomocou deviatich „Nemožností“ – z ktorých každá obsahuje najmenej deväťdesiat nemožností – ako nerozumná, hrubá a poverčivá je cesta, ktorou sa dali naturalisti, ktorí sú ateistami. Kedže tieto nemožnosti boli čiastočne vysvetlené v iných risale, niektoré kroky v argumentácii boli preskočené a boli tu vysvetlené veľmi krátko. Preto nás môže náhle napadnúť ako mohli takí slávni a údajne brilantní filozofi vôbec prijať takú do očí bijúcu zrejmú poveru a pokračovať po takej ceste.

Áno, nedokázali vidieť realitu svojich ciest. A ja som pripravený podrobne vysvetliť a dokázať jasnými a rozhodujúcimi argumentmi komukoľvek, kto pochybuje, že tieto hrubé, odporné a nerozumné() nemožnosti sú nevyhnutným a neodvratným výsledkom ich cesty a v skutočnosti samotnou podstatou ich vyznania.

بِسْمِ اللّٰهِ الرَّحْمٰنِ الرَّح۪يمِ

قَالَت۟ رُسُلُهُم۟ اَفِى اللّٰهِ شَكٌّ فَاطِرِ السَّمٰوَاتِ وَال۟اَر۟ضِ

Vyhlásením pomocou rečníckej otázky, že „nemôžu a nemali by byť žiadne pochybnosti o Všemohúcom Bohu,“ tento aját ukazuje, že Božia existencia a jednota je na úrovni jasnosti, ktorá je samozrejmá.

Bod, ktorý je potrebné pred našou diskusiou spomenúť

Keď som v roku 1922 išiel do Ankary morálka ľudí imánu bola mimoriadne vysoká ako výsledok víťazstva armády Islamu nad Grékmi. Ale videl som, ako sa ohavný prúd ateizmu zradne snažil podvracať, otráviť a zničiť ich mysle. „Ach nie!“ zvolal som. „Toto monštrum ublíži pilierom imánu.“ Vtedy, keďže vyššie spomenutý aját robí Božiu existenciu a jednotu samozrejme jasnou, hľadal som uňho pomoc a napísal som v arabčine pojednanie skladajúce sa z dôkazu z Najmúdrejšieho Koránu, ktorý bol dostatočne silný na to, aby rozptýlil a zničil ten ateistický prúd. Nechal som ju vytlačiť v Ankare v Yeni Gün Press. Ale nanešťastie tých, ktorí vedeli po arabsky bolo málo a tí, ktorí o tom vážne uvažovali, boli vzácni. Taktiež jeho argument bol v mimoriadne stručnej a skrátenej forme, a pojednanie neprinieslo svoj efekt. Bohužiaľ ten prúd ateizmu narástol a nabral silu. Teraz cítim nutkanie vysvetliť časť toho dôkazu v turečtine. Keďže niektoré jeho časti boli úplne vysvetlené v iných odsekoch Risale-i Nur, bude napísaný vo forme zhrnutia. Tie početné dôkazy rozšírené v ostatných risale sa čiastočne v tomto dôkaze stretli a tak každý z tých dôkazov môže byť považovaný za článok tohoto dôkazu.

ÚVOD

Ó ľudská bytosť! Daj si pozor na to, že jestvujú určité frázy, ktoré sa bežne používajú a naznačujú kufr (nevieru). Ľudia imánu ich tiež používajú, ale bez toho, že by si uvedomili, čo naznačujú. Vysvetlíme z nich tri, ktoré sú najdôležitejšie.

Fráza prvá:

اَوْجَدَتْهُ الْاَسْبَابُ teda „Toto vytvárajú príčiny“.

Fráza druhá:

تَشَكَّلَ بِنَفْسِهٖ teda „Formuje sa to, prichádza to do existencie a neskôr prestáva existovať.“

Fráza tretia:

اِقْتَظَتْهُ الطَّبٖيعَةُ teda „Je to prirodzené, príroda si to vyžaduje a vytvára.“

Naozaj, keďže bytosti existujú a toto nemôže byť popreté a keďže každá bytosť prichádza do existencie múdrym a umeleckým spôsobom a keďže každá nie je mimo čas ale je neustále obnovovaná, tak, Ó falzifikátor pravdy! Musíš zistiť, že táto stvorená bytosť – napríklad toto zviera

• „došlo k nemu príčinami na tomto svete“, teda prišlo k jeho existencii súbehom príčin

• alebo že „sa formuje“

• alebo že „prichádza k existencii ako požiadavok a potrebný efekt prírody“

• alebo že je vytvorené mocou Najmocnejšieho a Najslávnejšieho (Qadír’i Zuldžalál).

Keďže rozum nenachádza východisko z týchto štyroch ciest, ak sa definitívne preukáže, že prvé tri sú nemožné, neplatné a absurdné, nevyhnutne a samozrejme to preukáže bez akejkoľvek pochybnosti alebo podozrenia štvrtú cestu, ktorá je cestou božej jednoty (wahdanijjah).

ČO SA TÝKA PRVEJ CESTY

Toto je formovanie vecí a existencia stvorení nastávajúca pomocou súbehu príčin vo vesmíre.

Spomenieme iba tri z jej početných nemožností.

PRVÁ NEMOŽNOSŤ: Predstavme si lekáreň, v ktorej sú stovky nádob a ampuliek naplnených mimoriadne rozdielnymi látkami. Nastala potreba z tých medikamentov vytvoriť elixír života a živý úžasný liek. Išli sme teda do lekárne a videli sme, že ich je tam hojnosť a veľká rozmanitosť. Ďalej sme živý prostriedok študovali. A znovu – ingrediencie boli vzaté z nádob v špecifickom množstve tak, že i najmenšie množstvo naviac alebo menej by spôsobilo stratu jeho špeciálnej vlastnosti. A teraz hoci je tých nádob viac ako päťdesiat, ingrediencie boli z každej vzaté podľa merítok a množstiev, ktoré sú všetky rozdielne.

Je vôbec nejakým spôsobom možné, aby tie ampulky a nádoby boli čudnou náhodou alebo závanom vetra prevrhnuté a aby iba presné, rozdielne množstvo vzaté z každej z nich, bolo vyliate a potom sa usporiadalo a zhromaždilo tak, že vytvorí elixír? Je niečo poverčivejšie, nemožnejšie a absurdnejšie ako toto? Ak by somár dokázal hovoriť, povedal by: „Túto myšlienku nemôžem prijať!“ a utiekol by preč!

A teraz tak, ako v tomto príklade, každá žijúca bytosť môže byť prirovnaná k tomu živému elixíru v porovnaní a každá rastlina k živému prostriedku, pretože sú zložené z materiálu, ktorý bol vzatý v najpresnejšom merítku zo skutočne početných a skutočne rozdielnych látok. Ak sa tieto pripíšu príčinám a živlom, a budeme tvrdiť, že „Toto vytvorili príčiny“, bude to nerozumné, nemožné a absurdné na stokrát – ako bolo tvrdenie, že ten elixír v lekárni vznikol náhodným prevrhnutím ampuliek.

V krátkosti: vitálne substancie v tejto nesmiernej lekárni vesmíru, ktoré sú odmeriavané na váhach Božieho Qadaru (Určovania) a Qadhy (Rozhodovania) Najmúdrejšieho Pred-večného (Hakím’i Ezeli) môžu prísť k existencii pomocou bezhraničnej múdrosti, nekonečného poznania a všetko objímajúcej vôle. Nešťastný človek, ktorý vyhlási, že sú dielom slepých, hluchých a nespočetných čintieľov, príčin a prírod, ktoré prúdia ako povodne a bláznivý blúzniaci človek, ktorý tvrdí, že tento zázračný elixír sa vylial a sformoval, keď boli ampulky prevrhnuté, sú istotne viac blázniví, než opitý blázon. Naozaj, taká kufr (odmietanie a neviera) je bláznivým, nezmyselným a smiešnym klamom.

DRUHÁ NEMOŽNOSŤ: Ak všetko nie je pripisované Najmocnejšiemu a Najslávnejšiemu (Qadír’i Zuldžalál) Ktorý Jediný je Jednotný (Wahíd’i Ehád), ale príčinám, vyžaduje si to aby množstvo činiteľov a príčin prítomných vo vesmíre zasahovalo do bytia každého živého stvorenia. Zatiaľ čo priviesť dohromady také rozdielne a navzájom si odporujúce a konfliktné príčiny s ich súhlasom k úplnému poriadku so zachovaním najjemnejšej rovnováhy a dokonalej harmónie v maličkej bytosti ako je mucha je tak zjavná nemožnosť, že ktokoľvek s trochou vedomia by povedal: „Toto je nemožné, to sa nedá!“

Maličké telo muchy je spojené s väčšinou činiteľov a príčin vo vesmíre a v skutočnosti je ich súčtom. Ak sa nepripisuje pred-večnej (ezeli) moci, je potrebné aby tie materiálne príčiny boli samotné prítomné v bezprostrednej blízkosti muchy alebo skôr aby všetky vstúpili do jej maličkého tela. V skutočnosti by bolo potrebné aby vstúpili do každej z buniek jej oka, ktoré sú miniatúrnymi príkladmi jej tela. Pretože ak je príčina materiálneho charakteru, je potrebné, aby bola prítomná v bezprostrednej blízkosti a vovnútri svojho efektu. A to si vyžaduje prijať, že zložky a činitele charakteristík vesmíru sú fyzicky prítomné vovnútri tej malej bunky, na mieste tak malom i pre špičku jej tykadla, a že tam pracujú ako pán v úplnej harmónii.

Takýto spôsob potom zahanbuje i tých najbláznivejších sofistov.

TRETIA NEMOŽNOSŤ: Je zavedeným pravidlom, že:

اَلْوَاحِدُ لَا يَصْدُرُ اِلَّا عَنِ الْوَاحِدِ

„Ak má bytosť jednotu, môže pochádzať iba od jedinej bytosti, od jednej ruky.“ Najmä ak tá bytosť vykazuje obsiahly život v dokonalom poriadku a citlivej rovnováhe, samozrejme demonštruje, že nepochádza od početných, ktoré spôsobujú konflikt a zmätok, ale že pochádza od jedinej ruky, ktorá je Najmocnejšia a Najmúdrejšia. Preto pripisovať dobre usporiadanú a dobre vyváženú bytosť, ktorá má takú jednotu zmäteným rukám nespočetných, neživých, ignorantských, agresívnych, nevedomých, chaotických, slepých a hluchých naturálnych príčin, ktoré zvyšujú stupeň slepoty a hluchoty ich nahromadením a zasahovaním do ciest nespočetných možností, je tak ďaleko od rozumu ako prijatie nespočetných možností naraz.

Dokonca i keď ponecháme túto nemožnosť stranou a predpokladáme, že materiálne príčiny majú efekty, tieto efekty môžu nastať iba pomocou priameho kontaktu a dotyku. V skutočnosti sa kontakt naturálnych príčin odohráva v exteriéri živých bytostí. A predsa vidíme, že interiéry tých bytostí, kam ruky materiálnych príčin nemôžu dosiahnuť ani sa ničoho dotknúť, sú desaťkrát viac delikátne, dobre usporiadané a dokonalé s ohľadom na umenie než ich exteriéry.

Tieto maličké živé stvorenia, na ktorých materiálne príčiny so svojimi nástrojmi a rukami nemôžu byť žiadnym spôsobom situované a dokonca ani nemôžu úplne prísť do kontaktu s ich exteriérom, sú viac úžasné a jedinečné z hľadiska ich umenia a stvorenia než tie najväčšie stvorenia. Pripisovať ich potom tým neživým, ignorantským, hrubým, vzdialeným, nesmiernym, konfliktným príčinám, ktoré sú hluché a slepé, môže vyústiť iba do bytia nastokrát slepým a na tisíckrát hluchým.

ČO SA TÝKA DRUHEJ CESTY

Je to تَشَكَّلَ بِنَفْسِهٖ. Teda, „Formuje sa to.“

A teraz, toto tiež zapája mnohé nemožnosti a je absurdné a nemožné v mnohých ohľadoch. Vysvetlíme tri príklady týchto nemožností.

PRVÁ NEMOŽNOSŤ: Ó ty tvrdohlavý popierač! Tvoj egoizmus ťa spravil tak hlúpym, že si sa nejakým spôsobom rozhodol prijať sto nemožností naraz. Keďže ty sám si bytosť, a nie si nejakou jednoduchou substanciou, ktorá je neživá a nemenná, si ako mimoriadne dobre usporiadaný stroj, ktorý je neustále obnovovaný, a úžasný palác, ktorý podlieha neustálej zmene. V tvojom tele neustále pracujú častice. Tvoje telo má spojenia a vzájomné vzťahy s vesmírom, menovite s ohľadom na výživu a pokračovanie druhov a tie častice, ktoré v tvojom tele pracujú, si dávajú pozor na to, aby nenarušili ten vzťah ani neprerušili to spojenie. Púšťajú sa do svojej práce týmto obozretným spôsobom, ako by brali do úvahy celý vesmír. Vidiac tvoje vzťahy vo vesmíre zaujímajú príslušným spôsobom svoje pozície. A ty so svojimi vonkajšími a vnútornými zmyslami máš z ich úžasných pozícií, ktoré zaujímajú, prospech.

Ak neprijmeš, že častice v tvojom tele sú pohybujúcimi sa maličkými úradníkmi v súlade so zákonom Pred-večného a Najmocnejšieho (Qadír’i Ezeli) alebo že sú armádou alebo špičkami pera Božieho Qadaru s každou časticou ako bodom, potom v každej častici pracujúcej v tvojom oku by muselo byť oko, ktoré by mohlo vidieť každú končatinu a časť tvojho tela, ako i celý vesmír, s ktorým si prepojený. Takisto by si každej častici musel pripísať inteligenciu ekvivalentnú stovke géniov, ktorá by bola postačujúca na poznanie a spoznanie celej tvojej minulosti a budúcnosti a tvojich predchodcov a potomkov, pôvod všetkých prvkov v tvojej bytosti a zdroje všetkej tvojej výživy. Pripísať poznanie a vedomie tisícov Platónov jedinej častici niekoho ako ty, ktorý nemá hodnotu ani len za časticu inteligencie v záležitostiach tohoto druhu, je na tisíckrát bláznivou poverou!

DRUHÁ NEMOŽNOSŤ: Tvoja bytosť pripomína úžasný palác s tisícom dómov, v ktorom kamene držia pri sebe v závese a bez podpory. V skutočnosti je tvoja bytosť tisíckrát viac úžasná než taký palác. Pretože palác tvojej bytosti je neustále obnovovaný v dokonalom poriadku. Ponechajúc stranou tvoju skutočne úžasnú dušu, srdce a ostatné jemné schopnosti, každý úd tvojho tela pripomína jediný dóm toho paláca. Ako kamene dómu častice stoja pri sebe v dokonalej rovnováhe a poriadku a zobrazujú úžasnú budovu, mimoriadne umelecké dielo a zázrak moci ako je oko či jazyk.

Ak by každá z týchto častíc nebola úradníkom závislým na príkaze majstra architekta vesmíru, tak by každá musela byť

• aj absolútne dominantná nad všetkými ostatnými časticami v tele a absolútne podriadená každej z nich

• aj rovná aj v protiklade ku každej z nich vzhľadom na svoju dominantnú pozíciu

• a pôvodom a zdrojom väčšiny atribútov, ktoré sa týkajú iba Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd) a zároveň byť mimoriadne obmedzenou

• a mať absolútnu formu ako aj nadobudnúť formu dokonale usporiadaného jednotlivého artefaktu, ktorý by mohol iba – pomocou tajomstva jednoty – byť dielom Jediného Jednotného.

Každý, kto má čo i len za časticu vedomia, by pochopil, čo za zjavnú nemožnosť toto je – pripisovať taký artefakt tým časticiam.

TRETIA NEMOŽNOSŤ: Ak tvoja bytosť nie je „zapísaná“ perom Pred-večného a Najmocnejšieho (Qadír’i Ezeli), Ktorý je Jediným Jednotným (Wahíd’i Ehád) a je namiesto toho „vytlačená“ prírodou a príčinami, v prírode by museli byť tlačiarenské bloky nielen do počtu buniek v tvojom tele, ale i do počtu ich tisícok kombinácií usporiadaných do sústredných kružníc.

Pretože napríklad keď je písaná táto kniha, ktorú držíme v naších rukách, môže ju napísať jediné pero na základe poznania jej pisateľa. Ak, na druhej strane, nie je písaná a nie je pripisovaná pisateľovmu peru a ak hovoríme, že existuje sama o sebe alebo že je pripisovaná prírode, potom, ako pri tlačenej knihe, by bolo potrebné aby existovalo železné pero pre každé písmeno, aby mohla byť vytlačená. V tlačiarenskom stroji musia byť písmená určitého typu do počtu písmen abecedy aby písmená v knihe mohli prísť do existencie ich pomocou a perá do počtu tých písmen potrebných namiesto jediného pera. Ako môžeme vidieť, niekedy je v jedinom veľkom písmene spomedzi tých písmen napísaná celá strana malým perom v jemnom písme a v tom prípade by pre jedno písmeno bolo potrebných tisíc pier. A ak by nadobudla podobu tvojho tela so všetkými jeho súčasťami jednou v druhej v sústredných kružniciach, v každej kružnici by museli byť tlačiarenské bloky pre každý komponent do počtu kombinácií, ktoré môžu vytvoriť.

A teraz sa pozri, ak tvrdíš, že toto, čo zapája stovku nemožností, je možné, tak znovu ak nie sú pripisované jedinému peru, tak aby boli vytvorené tie dobre usporiadané umelecké typy písma, bezchybné tlačiarenské bloky a železné perá, by boli potrebné ďalšie perá, tlačiarenské bloky a písmená do toho istého počtu ako sú ony. A tie by tiež bolo potrebné vytvoriť a museli by byť tiež dobre usporiadané a umelecky tvarované. A tak ďalej. Pokračovalo by to do nekonečna.

Aha, ty tiež chápeš! Tento spôsob myslenia zapája nemožnosti a povery do počtu častíc v tvojom tele. Ó tvrdohlavý popierač! Hanbi sa a zanechaj cesty poblúdenia!

TRETIA CESTA

اِقْتَظَتْهُ الطَّبٖيعَةُ teda „Príroda si to vyžaduje, príroda to tvorí.“

Toto tvrdenie obsahuje veľa nemožností. Pomocou príkladov spomenieme tri z nich.

PRVÁ NEMOŽNOSŤ: Ak náročné a múdre umenie a kreativita pozorovaná v bytostiach, najmä v živých bytostiach, nie sú pripisované peru Božieho Qadaru a moci Pred-večného Slnka, a namiesto toho sú pripisované prírode a sile, ktoré sú slepé, hluché a nemysliace, stáva sa potrebným aby príroda bola prítomná vo všetkom, nespočetných nemateriálnych strojoch a tlačiarenských strojoch pre ich stvorenie, alebo aby do všetkého bola zahrnutá moc a múdrosť dostatočná na vytvorenie a spravovanie vesmíru.

Tak ako sa prejavy a odrazy slnka zjavujú vo všetkých malých úlomkoch skla a kvapkách na tvári zeme, ak odrazy a zrkadlové obrazy tých miniatúrnych sĺnk nie sú pripisované slnku na oblohe, je potrebné prijať externú existenciu skutočného slnka v každom malom úlomku skla menšom ako je hlavička zápalky, ktorý má prirodzené a vrodené kvality slnka, ktoré hoci je menšie vo veľkosti skrýva hlboký význam a prijať skutočné slnká do počtu úlomkov skla.

Presne rovnakým spôsobom ak bytosti, ktoré sú živými stvoreniami, nie sú pripisované priamo manifestácii Mien Pred-večného Slnka, stáva sa potrebným prijať, že v každej bytosti – najmä v živých bytostiach – je príroda, sila alebo jednoducho boh, ktorý bude vyživovať bezhraničnú moc a vôľu a nekonečné poznanie a múdrosť. Taká myšlienka je tá najabsurdnejšia a najpoverčivejšia zo všetkých nemožností vo vesmíre. Ukazuje, že človek, ktorý pripisuje umenie Stvoriteľa vesmíru pomyselnej, nevýznamnej a nevedomej prírode je bezpochyby na stokrát menej vedomý pravdy než zviera.

DRUHÁ NEMOŽNOSŤ: Ak bytosti, ktoré sú najlepšie usporiadané a dobre vymerané, múdro a umelecky tvarované, nie sú pripisované Tomu, Ktorý je nekonečne mocný a múdry, a namiesto toho sú pripisované prírode, stáva sa potrebným, aby v každom kúsku pôdy bolo toľko tovární a tlačiarenských strojov ako ich v Európe je. Iba vtedy sa každý kúsok pôdy môže stať prostriedkom na rast a formovanie nespočetných kvetov a plodov ako miesto pôvodu a dielňa.

Preto je jasne zrejmé, že všetky semená sa striedajú v zasadení do misky pôdy, ktorá funguje ako kvetináč pre všetky kvety, ukazujú schopnosť naberať rôzne tvary a formy, ktoré sa navzájom veľmi líšia.

Ak táto schopnosť nie je pripisovaná Najslávnejšiemu a Najmocnejšiemu (Qadír’i Zuldžalál), taká situácia by nemohla nastať ak by v miske pôdy neboli prirodzené stroje, ktoré sú nemateriálne a rozdielne pre každý kvet. Pretože tak, ako pri spermiách a vajciach tak i materiál, ktorý vytvára semená, je ten istý. Teda, skladajú sa z hmoty, ktorá je bez poriadku, neforemná a paste podobná zmes kyslíka, vodíka, uhlíka a dusíka. Spolu s týmto keďže vzduch, voda, teplo a svetlo sú tiež jednoduché, nevedomé a plynú proti všetkému ako povodeň, skutočnosť, že všetky tie rôzne formy tých nespočetných kvetov vznikajú z pôdy najlepšie usporiadaným a umeleckým spôsobom si samozrejme a nevyhnutne vyžaduje aby v tej miske pôdy boli prítomné nehmotné miniatúrne tlačiarenské stroje a továrne do počtu strojov a tovární v Európe, aby mohli utkať tak veľký počet živých látok a tisíce rôznych vyšívaných textílií.

A tak si môžeme porovnať ako ďaleko sa naturalisti odchýlili od hraníc rozumu vo svojich neveriacich myšlienkach. A pozrite ako sa tí opití blázni, ktorí sa zdajú byť ľudskými bytosťami a predstavujú si, že príroda je stvoriteľ a tvrdia, že sú „ľuďmi vedy a rozumu“, pozrite len ako ďaleko od rozumu a vedy ich myšlienky sú, a ako si pre seba vybrali cestu povier, ktorá v žiadnom prípade nie je možná a je nemožná. Pozrite sa, zasmejte a opľujte ich!

Ak poviete: Ak pripisovanie bytostí prírode predstavuje také mimoriadne nemožnosti a neprekonateľné ťažkosti, ako sa tie ťažkosti odstraňujú, keď sa bytosti pripisujú Tomu, Ktorý je Jediný (Ehad) a Večne Prosený (Samed)? A ako sa tá ťažká nemožnosť premieňa na takú ľahkú potrebnosť?

Odpoveď: V Prvej nemožnosti sme videli, že prejav odrazu slnka zobrazuje jeho žiarenie a spôsobuje miniatúrne pomyselné slnká úplne ľahko a bez ťažkostí vo všetkom od najmenšieho neživého sklíčka až po povrch najrozsiahlejšieho oceánu. Ak je vzťah každého fragmentu so slnkom prerušený, stáva sa potom potrebným prijať, že externá existencia prirodzeného a skutočného slnka by mohla prežiť v každej z tých miniatúrnych častíc, čo je ťažkosťou na úrovni nemožnosti.

Podobne ak sa každá bytosť pripisuje priamo Tomu, Ktorý Je Jediný (Ehad) a Večne Prosený (Samed), všetko potrebné pre každú bytosť môže byť zprostredkované pomocou spojenia a prejavu s ľahkosťou, ktorá je na úrovni nevyhnutnosti.

Ak je spojenie prerušené a každá bytosť prechádza späť zo svojej pozície úradníka na bytosť bez povinností a je ponechaná sama na seba a prírodu, stáva sa potrebným predpokladať, že slepá príroda v nej má moc a múdrosť pomocou ktorých je možné stvoriť a spravovať vesmír, takže by k existencii mohla priviesť úžasný stroj bytosti a živého stvorenia ako je mucha, ktorá je maličkým indexom vesmíru – a toto má stotisíc ťažkostí a prekážok, ktoré dosahujú stupňa nemožnosti. A toto je nemožné nie iba raz, ale tisíckrát viac.

V krátkosti: tak ako je nemožné a vylúčené aby Nevyhnutne Existujúci mal nejakých spoločníkov alebo podobných, tak i zasahovanie iných do Jeho panstva a Jeho stvorenia bytostí je nemožné a vylúčené.

Pokiaľ ide o ťažkosti zahrnuté do Druhej nemožnosti, ako je dokázané v mnohých častiach Risale-i Nur, ak sa všetky veci pripisujú Jednotnému Jedinému (Wahíd’i Ehád), všetky veci sa stávajú tak ľahkými a bezproblémovými ako jediná vec. Ale ak sú pripisované príčinám a prírode, jediná vec sa stáva tak ťažkou ako všetky veci. Toto bolo demonštrované početnými rozhodujúcimi dôkazmi a zhrnutím jedného z nich nasledovne:

Ak je niekto v spojení so sultánom ako vojak alebo úradník, vzhľadom na silu toho spojenia môže vykonávať povinnosti stotisíckrát väčšie než je jeho vlastná individuálna sila. Môže príležitostne zajať iného kráľa v mene svojho sultána. Je to preto, že nemá vybavenie a zdroje sily potrebné na vykonávanie povinností a práce, ktorú vykonáva a ani k tomu nie je nútený. Je to kvôli príčine tohoto spojenia, že sultánove pokladnice a armáda, ktorá stojí za ním ako jeho oporný bod môže niesť jeho vybavenie a zdroje moci. To znamená, že povinnosti, ktoré plní, môžu byť tak veľké ako záležitosti sultána a práca, ktorú odvádza, môže byť tak ohromná ako činy armády.

Naozaj keďže bol úradníkom, mravec zničil faraónov palác a mucha vďaka tomu spojeniu zabila Nimroda; a semeno borovice veľké ako zrnko pšenice tým spojením vyprodukovalo všetky časti vysokej borovice. ()

Ak je to spojenie prerušené a človek je ako úradník uvoľnený zo svojich povinností, bol by nútený niesť vybavenie a zdroje sily potrebné pre jeho prácu okolo svojich pästí a pásu. V tom prípade by bol schopný vykonávať iba povinnosti založené na sile jeho štíhlych rúk a munície, ktorú by uniesol na svojom chrbte. Ak by sa od neho očakávalo, že bude plniť tie isté povinnosti, ktoré vykonával s mimoriadnou ľahkosťou počas prvej situácie, bolo by potrebné naložiť na jeho ramená zdroje o sile armády a arzenály zbraní sultánových tovární. Dokonca i klauni vymýšľajúci príbehy a povery aby ľudí rozosmiali by sa hanbili nad touto fantastickou myšlienkou.

V krátkosti: Pripisovať všetky bytosti Nevyhnutne Existujúcemu (Wadžíb’ul Wudžúd) je tak ľahké, až je to potrebné. Ale pripisovať ich stvorenie prírode je tak ťažké, až je to nemožné a mimo ríšu rozumu.

TRETIA NEMOŽNOSŤ: Nasledujúce dve porovnania, ktoré sú zahrnuté do iných častí Risale-i Nur vysvetlujú túto nemožnosť.

Prvý príklad: neskrotný divoch vošiel do paláca, ktorý bol postavený na pustej púšti a vytvorený a ozdobený všetkými plodmi civilizácie. Pozrel sa na jeho interiér a videl tisíce dobre usporiadaných a umelecky tvarovaných objektov. Vďaka jeho divokosti a bláznovstvu sa začal zaoberať myšlienkou, že „Nikto zvonku v tom nemal prsty a jeden z objektov vovnútri musel vytvoriť tento palác spolu so všetkým jeho obsahom.“ Ale kamkoľvek sa pozrel, ani jeho divoký intelekt nedokázal pochopiť, že taký objekt by dokázal vytvoriť tie veci.

Neskôr uvidel zápisník, v ktorom bol zapísaný plán a program konštrukcie paláca a zoznam jeho obsahu a pravidlá jeho spravovania. Naozaj, tak, ako zvyšok objektov v paláci i ten zápisník bol bez rúk, očí alebo nástrojov a úplne mu chýbala schopnosť stavať a zdobiť palác. Ale videl, že v porovnaní s ostatnými vecami zápisník bol vo vzťahu s celým palácom vzhľadom na to, že bol nadpisom pre všetky jeho teoretické zákony. A tak bol zúfalo povinný povedať: „Aha, je to tento zápisník, kto naplánoval, usporiadal a ozdobil tento palác a sformoval všetky tieto objekty a dal im miesto.“ Premenil svoju divokosť na bláznovské opilecké džavotanie.

A tak, rovnako ako v tomto porovnaní, divoký človek, ktorý sa upísal naturalistickému zmýšľaniu, ktoré vedie k odmietnutiu Stvoriteľa, vošiel do paláca vesmíru, ktorý je nekonečne lepšie usporiadaný, dokonalejší ako ten palác v prirovnaní a je všade plný zázračných príkladov múdrosti. Bez toho, že by uvažoval o tom, že tie umelecké diela pochádzajú od Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd), ktorý je mimo sféru nepredvídaných okolností, sa tej myšlienke vyhol. A uvidel zbierku zákonov Božej praxe a zoznam božského umenia, ktoré sú ako tabuľka pre zapisovanie a vymazávanie Božieho Qadaru vo sfére nepredvídaných okolností a ako neustále sa meniaci zápisník zákonov pôsobenia Božej moci a ktorým je mimoriadne omylom a chybne dávané meno „príroda“. A povedal:

„Tieto veci potrebujú príčinu a nezdá sa, že by niečo iné malo vzťah so všetkým ako má tento zápisník. Je pravda, že rozum nijakým spôsobom neprijme, že tento nevidiaci, nevedomý a bezmocný zápisník by mohol vykonať toto stvorenie, ktoré je dielom absolútneho panstva a vyžaduje nekonečnú moc. Ale keďže nespoznávam Večného Tvorcu (Sáni’i Qadím), najhodnovernejším vysvetlením bude povedať, že ho vykonal a že ho vykonáva zápisník. A tak to bude to, čo poviem.“ Na to my odpovedáme:

Ó ty pomýlený nešťastník! Tvoje bláznovstvo prekračuje čokoľvek predstaviteľné! Ó ty opitý idiot, ktorého hlúposť je hlúposťou najbláznivejších bláznov. Pozdvihni hlavu z močiara prírody a pozri sa za seba! Pozri sa na Najslávnejšieho Tvorcu (Sán’i Zuldžalál), Ktorého existenciu všetky bytosti – od častíc až po planéty – dosvedčujú svojimi rozdielnymi jazykmi, a Ktorého naznačujú svojimi prstami! Pozri sa na manifestáciu Pred-večného Zapisovateľa (Naqqaš’i Ezeli), Ktorý tvaruje palác a Ktorý zapisuje jeho program do zápisníka! Študuj jeho dekrét, počúvaj Korán! Buď zachránený pred svojím šialeným blúznením!

Druhé porovnanie: mimoriadne divoký muž prekročil hranice ohromného vojenského stanovišťa. Videl tam jednotvárne činnosti mimoriadne disciplinovanej armády vykonávajúcej spoločne kolektívne cvičenia. Pozoroval, že gestom jedného vojaka, práporu, pluku a divízie – pozor, pohov, pochodom vchod, spúšťajú paľbu keď dostanú rozkaz. Ale keďže jeho hrubá a divoká mysel (aql) nemohla pochopiť rozkazy veliteľa dané zákonmi krajiny a kráľovským dekrétom, odmietol jej existenciu. A tak si predstavil, že vojaci sú spojení jeden s druhým pomocou reťazí a zostal v úžase ako úžasná musí táto pomyselná reťaz byť.

Neskôr pokračoval v ceste až prišiel k veľkolepej mešite akou je Aja Sofia. Vošiel do nej počas piatočnej modlitby a pozoroval zhromaždenie Moslimov stojace, klaňajúce sa, ľahajúce si tvárami k zemi a sediace na hlas človeka. Keďže nerozumel Šaríi, ktorá pozostáva zo zbierky nemateriálnych, zjavených zákonov, ani nemateriálnym pravidlám pochádzajúcim z príkazu Zákonodarcu, predstavoval si, že zhromaždenie je navzájom viazané inou fyzickou reťazou a že tá úžasná reťaz si ich podrobila a nútila ich pohybovať sa ako bábky. S touto myšlienkou, ktorá je tak smiešna ako prinútiť najdivokejšie zviera vo forme ľudskej bytosti revať od smiechu pokračoval v ceste.

Podobne ako v tomto porovnaní ateista, ktorý sa upísal materialistickej myšlienke, ktorá je popieraním a čistým divošstvom, vstúpil do vesmíru, ktorý je ohromnými kasárňami nespočetných síl Vládcu Pred-Večnosti (Ezel) a Po-Večnosti (Ebed) a dobre usporiadaným masdžídom toho Pred-Večného Všetkými Uctievaného (Mabúd’u Ezeli). Predstavil si, že duchovné zákony poriadku vesmíru, ktoré pochádzajú z múdrosti Pred-Večného Vládcu (Sultán’i Ezeli), majú každý hmotu a fyzickú existenciu a predpokladal, že teoretické zákony suverenity panstva a pravidlá a vyhlášky Väčšej Šaríe – Šaríe stvorenia Pred-Večného Všetkými Uctievaného (Mabúd’u Ezeli), ktoré sú nemateriálne a existujú iba ako poznanie – že každý má externú materiálnu a fyzickú existenciu. Ale postaviť tie zákony namiesto Božej moci Boha, ktorá pochádza z Božích atribútov poznania a reči a existuje iba ako poznanie a pripísať im stvorenie a potom k nim pripojiť meno „príroda“ a považovať silu, ktorá je iba prejavom božskej moci, za zdroj moci a nezávislého všemocného vlastníka moci, je divokosť tisíckrát väčšia než tá v prirovnaní.

V krátkosti: Ak by tá pomyselná a nepodložená vec, ktorú naturalisti volajú príroda mala externú realitu, hoci by mohla byť nanajvýš umeleckým dielom, nemôže byť umelcom. Je výšivkou, ale nemôže byť vyšívateľom. Je zbierkou dekrétov, ale nemôže byť vydavateľom dekrétov. Je telom zákonov stvorenia, ale nemôže byť zákonodarcom. Je stvorenou obrazovkou dôstojnosti Boha, ale nemôže byť Stvoriteľom. Je pasívnou a stvorenou, ale nemôže byť tvorivým tvorcom. Je zákonitosťou, nie mocou, ale nemôže mať moc. Je príjemcom, ale nemôže byť zdrojom.

Na záver: Keďže bytosti existujú, a ako bolo uvedené na začiatku Šestnástej poznámky, rozum si nemôže predstaviť vysvetlenie existencie bytostí okrem štyroch spomínaných spôsobov a keďže o troch z tých štyroch spôsobov bolo presvedčivo dokázané, že sú neplatné a absurdné s troma jasnými nemožnosťami, potom nevyhnutne a samozrejme cesta jednoty, ktorá je štvrtou z ciest, je dokázaná presvedčivým spôsobom. Pokiaľ ide o štvrtú cestu, v súlade s ajátom citovaným na začiatku,

اَفىٖ اللّٰهِ شَكٌ فَاطِرِ الَّمٰوَاتِ وَالْاَرْضِ

demonštruje jasne Božstvo Nevyhnutne Existujúceho (Zát’i Wadžíb’ul Wudžúd), takže nemôže byť pochybností ani váhania, že všetky veci vychádzajú priamo z ruky Jeho moci, a že nebesia a zem sú pod Jeho vládou.

Ó ty nešťastný uctievač príčin a prírody! Keďže tak, ako všetky veci, podstata každej veci je stvorená – pretože je plná umenia a je neustále obnovovaná, a ako každý efekt zjavná príčina každej veci je tiež stvorená a keďže aby každá vec mohla existovať potrebuje veľa vybavenia a mnohé nástroje, musí existovať Vlastník Absolútnej Moci (Qadír’i Mutlaq), Ktorý tvorí tú podstatu a privádza príčinu k existencii. A ten Absolútne Mocný (Qadír’i Mutlaq) vôbec nepotrebuje nemohúcich prostredníkov aby sa podieľali na Jeho panstve a stvorení. Hášá! Boh chráň! Priamo tvorí príčinu spolu s efektom. Aby demonštroval Svoju múdrosť a prejavil Svoje Mená urobením zjavného kauzálneho vzťahu a spojenia príkazom a postupnosťou, robí z príčin a prírody závoj ruky Jeho moci, takže zjavné chyby, ťažkosti a defekty vo veciach sú pripisovené im a týmto spôsobom Jeho dôstojnosť ostáva zachovaná.

Je pre hodinára ľahšie vyrábať ozubené kolieska hodiniek a potom ich usporadúvať do formy hodiniek? Alebo je preňho ľahšie vytvoriť úžasný stroj v každom z ozubených koliesok a ponechať vytvorenie hodiniek na neživé ruky tých strojov? Nie je to mimo hraníc možného? No tak, posúď to svojím neobjektívnym rozumom a povedz!

A je pre pisára jednoduchšie zhromažďovať ingust, pero a papier a potom ich použiť na napísanie knihy? Alebo je preňho jednoduchšie vytvoriť v papieri, pere a inguste písací stroj, ktorý si vyžaduje viac umenia a ťažkostí ako tá kniha, aby bol použitý špecificky pre tú knihu, a potom povedať tomu nevedomému stroju: „No tak, napíš to!“ a sám aby nezasahoval? Nie je to na stokrát ťažšie než aby ju napísal sám?

Ak povieš: áno, vytvoriť stroj, ktorý píše knihu je na stokrát ťažšie ako tú knihu napísať. Ale nie je to istým spôsobom ľahšie, pretože stroj je prostriedkom pre produkciu početných kópií tej istej knihy?

Odpoveď: Svojou neobmedzenou mocou Pred-Večný Zapisovateľ (Naqqaš’i Ezeli) neustále obnovuje nekonečné manifestácie Svojich Mien aby ich zobrazoval stále sa líšiacimi spôsobmi. A pomocou tohoto neustáleho obnovovania tvorí identity a špecifické vlastnosti vo veciach takým spôsobom, že žiaden list Večne Proseného (Samed) a božia kniha môžu byť tie isté ako akákoľvek iná kniha. V každom prípade každá bude mať inú tvár aby vyjadrovala rozdielny význam.

Ak máš oči, pozri sa na ľudskú tvár a pozeraj, že od čias Adama až po dnešok – a v skutočnosti až po po-večnosť – je jasným zavedeným faktom, že každá z tých malých tvárí má rozlišovaciu značku vo vzťahu k ostatným tváram, ako aj jednotu v jej podstatných orgánoch.

Preto na každú tvár môžeme hľadieť ako na inú knihu. Avšak aby to umelecké dielo bolo uvedené v poriadku, sú potrebné rozdielne písacie sady, usporiadania a kompozície. A aby bolo možné zároveň zhromažďovať a situovať materiál a zahrnúť všetko potrebné do tiel každej bytosti, je potrebná úplne rozdielna dielňa.

A teraz – vediac, že je to nemožné, predstavili sme si prírodu ako tlačiarenský stroj. Ale okrem kompozície a tlače, ktoré sa týkajú tlačiarenského stroja, teda nastavenie štýlu špecifickým spôsobom, substancie, ktoré formujú telo živej bytosti – ktoré je na stokrát ťažšie vytvoriť ako kompozíciu a usporiadanie – je treba vytvoriť v špecifických proporciách a poriadku prinesených z najvzdialenejších kútov kozmu, a vložiť ich do rú tlačiarenského stroja. A tak, aby bolo možné spraviť tieto veci, je tu stále potreba moci a vôle Absolútne Mocného (Qadír’i Mutlaq), Ktorý tvorí tlačiarenský stroj. A teda táto hypotéza tlačiarenského stroja je úplne bezvýznamná povera.

A tak podobne ako tieto prirovnania o hodinkách a knihe Najslávnejší Tvorca (Sán’i Zuldžalál) Ktorý Má Moc Nad Všetkými Vecami (Qadír’i Kulli Šej) tvorí príčiny ako i efekty. Svojou múdrosťou púta efekty k príčinám. Svojou vôľou určuje záblesk „Väčšej Božej Šaríe stvorenia“, ktorá sa skladá z božích zákonov (adatulláh) usporadúvania pohybu vo vesmíre a podstaty vecí, ktoré sú iba púhymi zrkadlami a odrazmi toho záblesku. A Svojou mocou tvorí tvár tej veci, ktorej je daná vonkajšia existencia a tvorí veci založené na tej podstate, a navzájom ich spolu mieša. Je ľahšie prijať túto pravdu, ktorá je záverom nespočetných najracionálnejších dôkazov? V skutočnosti – nie je človek nútený ju prijať? Alebo je ľahšie aby fyzické bytosti, ktoré nazývaš príčinami a prírodou, ktoré sú neživé, nevedomé, stvorené, formované a jednoduché poskytovali nespočetné nástroje a vybavenie potrebné pre existenciu každej veci a vykonávali tie záležitosti, ktoré sa vykonávajú múdro a náročne? Nie je to úplne mimo hraníc možného? Ponechávame na tebe s tvojím nerozumným vedomím, aby si rozhodol!

Münkir ve tabiat-perest diyor ki:

Madem beni insafa davet ediyorsun. Ben de diyorum ki şimdiye kadar yanlış gittiğimiz yol hem yüz derece muhal hem gayet zararlı ve nihayet derecede çirkin bir meslek olduğunu itiraf ediyorum. Sâbık tahkikatınızdan zerre miktar şuuru bulunan anlayacak ki esbaba, tabiata icad vermek mümtenidir, muhaldir. Ve her şeyi doğrudan doğruya Vâcibü’l-vücud’a vermek vâcibdir, zarurîdir. Elhamdülillahi ale’l-iman deyip iman ediyorum.

Yalnız bir şüphem var: Cenab-ı Hakk’ın Hâlık olduğunu kabul ediyorum fakat bazı cüz’î esbabın ehemmiyetsiz şeylerde icada müdahaleleri ve bir parça medh ü sena kazanmaları, saltanat-ı rububiyetine ne zarar verir? Saltanatına noksaniyet gelir mi?

Elcevap: Bazı risalelerde gayet kat’î ispat ettiğimiz gibi; hâkimiyetin şe’ni, müdahaleyi reddetmektir. Hattâ en edna bir hâkim, bir memur; daire-i hâkimiyetinde oğlunun müdahalesini kabul etmiyor. Hattâ hâkimiyetine müdahale tevehhümüyle, bazı dindar padişahlar –halife oldukları halde– masum evlatlarını katletmeleri, bu “redd-i müdahale kanunu”nun hâkimiyette ne kadar esaslı hükmettiğini gösteriyor. Bir nahiyede iki müdürden tut tâ bir memlekette iki padişaha kadar, hâkimiyetteki istiklaliyetin iktiza ettiği “men’-i iştirak kanunu” tarih-i beşerde çok acib herc ü merc ile kuvvetini göstermiş.

Acaba âciz ve muavenete muhtaç insanlardaki âmiriyet ve hâkimiyetin bir gölgesi, bu derece müdahaleyi reddetmeyi ve başkasının müdahalesini men’etmeyi ve hâkimiyetinde iştirak kabul etmemeyi ve makamında istiklaliyetini nihayet taassupla muhafazaya çalışmayı gör, sonra hâkimiyet-i mutlaka rububiyet derecesinde ve âmiriyet-i mutlaka uluhiyet derecesinde ve istiklaliyet-i mutlaka ehadiyet derecesinde ve istiğna-yı mutlak kādiriyet-i mutlaka derecesinde bir Zat-ı Zülcelal’de, bu redd-i müdahale ve men’-i iştirak ve tard-ı şerik, ne derece o hâkimiyetin zarurî bir lâzımı ve vâcib bir muktezası olduğunu kıyas edebilirsen et.

Amma ikinci şık şüphen ki: Bazı esbab, bazı cüz’iyatın bazı ubudiyetlerine merci olsa, o Mabud-u Mutlak olan Zat-ı Vâcibü’l-vücud’a müteveccih zerrattan seyyarata kadar mahlukatın ubudiyetlerinden ne noksan gelir?

Elcevap: Şu kâinatın Hâlık-ı Hakîm’i, kâinatı bir ağaç hükmünde halk edip en mükemmel meyvesini zîşuur ve zîşuurun içinde en câmi’ meyvesini insan yapmıştır. Ve insanın en ehemmiyetli, belki insanın netice-i hilkati ve gaye-i fıtratı ve semere-i hayatı olan şükür ve ibadeti; o Hâkim-i Mutlak ve Âmir-i Müstakil, kendini sevdirmek ve tanıttırmak için kâinatı halk eden o Vâhid-i Ehad, bütün kâinatın meyvesi olan insanı ve insanın en yüksek meyvesi olan şükür ve ibadetini başka ellere verir mi? Bütün bütün hikmetine zıt olarak, netice-i hilkati ve semere-i kâinatı abes eder mi? Hâşâ ve kellâ… Hem hikmetini ve rububiyetini inkâr ettirecek bir tarzda mahlukatın ibadetlerini başkalara vermeye rıza gösterir mi, hiç müsaade eder mi? Ve hem hadsiz bir derecede kendini sevdirmeyi ve tanıttırmayı ef’aliyle gösterdiği halde, en mükemmel mahlukatının şükür ve minnettarlıklarını, tahabbüb ve ubudiyetlerini başka esbaba vermekle kendini unutturup kâinattaki makasıd-ı âliyesini inkâr ettirir mi? Ey tabiat-perestlikten vazgeçen arkadaş! Haydi sen söyle!

O diyor: Elhamdülillah, bu iki şüphem hallolmakla beraber, vahdaniyet-i İlahiyeye dair ve Mabud-u Bi’l-hak o olduğuna ve ondan başkaları ibadete lâyık olmadığına o kadar parlak ve kuvvetli iki delil gösterdin ki onları inkâr etmek, güneşi ve gündüzü inkâr etmek gibi bir mükâberedir.

Hâtime

Tabiat fikr-i küfrîsini terk eden ve imana gelen zat diyor ki: Elhamdülillah, benim şüphelerim kalmadı; yalnız merakımı mûcib olan birkaç sualim var.

Birinci Sual: Çok tembellerden ve târikü’s-salâtlardan işitiyoruz, diyorlar ki: Cenab-ı Hakk’ın bizim ibadetimize ne ihtiyacı var ki Kur’an’da çok şiddet ve ısrar ile ibadeti terk edeni zecredip cehennem gibi dehşetli bir ceza ile tehdit ediyor. İtidalli ve istikametli ve adaletli olan ifade-i Kur’aniyeye nasıl yakışıyor ki ehemmiyetsiz bir cüz’î hataya karşı, nihayet şiddeti gösteriyor?

Elcevap: Evet, Cenab-ı Hak senin ibadetine, belki hiçbir şeye muhtaç değil. Fakat sen ibadete muhtaçsın, manen hastasın. İbadet ise manevî yaralarına tiryaklar hükmünde olduğunu çok risalelerde ispat etmişiz. Acaba bir hasta, o hastalık hakkında, şefkatli bir hekimin ona nâfi’ ilaçları içirmek hususunda ettiği ısrara mukabil, hekime dese: “Senin ne ihtiyacın var, bana böyle ısrar ediyorsun?” Ne kadar manasız olduğunu anlarsın.

Amma Kur’an’ın terk-i ibadet hakkında şiddetli tehdidatı ve dehşetli cezaları ise nasıl ki bir padişah, raiyetinin hukukunu muhafaza etmek için âdi bir adamın, raiyetinin hukukuna zarar veren bir hatasına göre, şiddetli cezaya çarpar.

Öyle de ibadeti ve namazı terk eden adam, Sultan-ı ezel ve ebed’in raiyeti hükmünde olan mevcudatın hukukuna ehemmiyetli bir tecavüz ve manevî bir zulmeder. Çünkü mevcudatın kemalleri, Sâni’e müteveccih yüzlerinde tesbih ve ibadet ile tezahür eder. İbadeti terk eden, mevcudatın ibadetini görmez ve göremez, belki de inkâr eder. O vakit ibadet ve tesbih noktasında yüksek makamda bulunan ve her biri birer mektub-u Samedanî ve birer âyine-i esma-i Rabbaniye olan mevcudatı; âlî makamlarından tenzil ettiğinden ve ehemmiyetsiz, vazifesiz, camid, perişan bir vaziyette telakki ettiğinden mevcudatı tahkir eder; kemalâtını inkâr ve tecavüz eder.

Evet herkes, kâinatı kendi âyinesiyle görür. Cenab-ı Hak insanı kâinat için bir mikyas, bir mizan suretinde yaratmıştır. Her insan için bu âlemden hususi bir âlem vermiş. O âlemin rengini, o insanın itikad-ı kalbîsine göre gösteriyor.

Mesela, gayet meyus ve matemli olarak ağlayan bir insan, mevcudatı ağlar ve meyus suretinde görür; gayet sürurlu ve neşeli, müjdeli ve kemal-i neşesinden gülen bir adam, kâinatı neşeli, güler gördüğü gibi; mütefekkirane ve ciddi bir surette ibadet ve tesbih eden adam, mevcudatın hakikaten mevcud ve muhakkak olan ibadet ve tesbihatlarını bir derece keşfeder ve görür. Gafletle veya inkârla ibadeti terk eden adam; mevcudatı, hakikat-i kemalâtına tamamıyla zıt ve muhalif ve hata bir surette tevehhüm eder ve manen onların hukukuna tecavüz eder.

Hem o târikü’s-salât, kendi kendine mâlik olmadığı için kendi mâlikinin bir abdi olan kendi nefsine zulmeder. Onun mâliki, o abdinin hakkını, onun nefs-i emmaresinden almak için dehşetli tehdit eder. Hem netice-i hilkati ve gaye-i fıtratı olan ibadeti terk ettiğinden, hikmet-i İlahiye ve meşiet-i Rabbaniyeye karşı bir tecavüz hükmüne geçer. Onun için cezaya çarpılır.

Elhasıl: İbadeti terk eden hem kendi nefsine zulmeder –nefsi ise Cenab-ı Hakk’ın abdi ve memlûküdür– hem kâinatın hukuk-u kemalâtına karşı bir tecavüz, bir zulümdür. Evet nasıl ki küfür, mevcudata karşı bir tahkirdir; terk-i ibadet dahi kâinatın kemalâtını bir inkârdır. Hem hikmet-i İlahiyeye karşı bir tecavüz olduğundan, dehşetli tehdide, şiddetli cezaya müstahak olur.

İşte bu istihkakı ve mezkûr hakikati ifade etmek için Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan, mu’cizane bir surette o şiddetli tarz-ı ifadeyi ihtiyar ederek, tam tamına hakikat-i belâgat olan mutabık-ı mukteza-yı hale mutabakat ediyor.

İkinci Sual: Tabiattan vazgeçen ve imana gelen zat diyor ki:

Her mevcud, her cihette, her işinde ve her şeyinde ve her şe’ninde meşiet-i İlahiyeye ve kudret-i Rabbaniyeye tabi olması, çok azîm bir hakikattir. Azameti cihetinde dar zihinlerimize sıkışmıyor. Halbuki gözümüzle gördüğümüz bu nihayet derecede mebzuliyet hem hilkat ve icad-ı eşyadaki hadsiz suhulet hem sâbık bürhanlarınızla tahakkuk eden vahdet yolundaki icad-ı eşyada nihayet derecede kolaylık ve suhulet hem nass-ı Kur’an ile beyan edilen مَا خَل۟قُكُم۟ وَلَا بَع۟ثُكُم۟ اِلَّا كَنَف۟سٍ وَاحِدَةٍ ۝ وَمَٓا اَم۟رُ السَّاعَةِ اِلَّا كَلَم۟حِ ال۟بَصَرِ اَو۟ هُوَ اَق۟رَبُ gibi âyetlerin sarahaten gösterdikleri nihayet derecede kolaylık, o hakikat-i azîmeyi, en makbul ve en makul bir mesele olduğunu gösteriyorlar. Bu kolaylığın sırrı ve hikmeti nedir?

Elcevap: Yirminci Mektup’un Onuncu Kelimesi olan وَهُوَ عَلٰى كُلِّ شَى۟ءٍ قَدٖيرٌ beyanında, o sır gayet vâzıh ve kat’î ve mukni bir tarzda beyan edilmiş. Hususan o mektubun zeylinde daha ziyade vuzuh ile ispat edilmiş ki bütün mevcudat, Sâni’-i Vâhid’e isnad edildiği vakit, bir tek mevcud hükmünde kolaylaşır. Eğer Vâhid-i Ehad’e verilmezse bir tek mahlukun icadı, bütün mevcudat kadar müşkülleşir ve bir çekirdek, bir ağaç kadar suubetli olur.

Eğer Sâni’-i Hakiki’sine verilse kâinat bir ağaç gibi ve ağaç bir çekirdek gibi ve cennet bir bahar gibi ve bahar bir çiçek gibi kolaylaşır, suhulet peyda eder. Ve bilmüşahede görünen hadsiz mebzuliyet ve ucuzluğun ve her nev’in suhuletle kesret-i efradı bulunmasının ve kesret-i suhulet ve süratle muntazam, sanatlı, kıymetli mevcudatın kolayca vücuda gelmesinin sırlarına medar olan ve hikmetlerini gösteren yüzer delillerinden ve başka risalelerde tafsilen beyan edilen bir ikisine muhtasar bir işaret ederiz.

Mesela, nasıl ki yüz nefer, bir zabitin idaresine verilse; bir neferin, yüz zabitin idarelerine verilmesinden yüz derece daha kolay olduğu gibi; bir ordunun teçhizat-ı askeriyesi bir merkez, bir kanun, bir fabrika ve bir padişahın emrine verildiği vakit, âdeta kemiyeten bir neferin teçhizatı kadar kolaylaştığı gibi; bir neferin teçhizat-ı askeriyesi müteaddid merkezlere, müteaddid fabrikalara, müteaddid kumandanlara havalesi de âdeta bir ordunun teçhizatı kadar kemiyeten müşkülatlı oluyor. Çünkü bir tek neferin teçhizatı için bütün orduya lâzım olan fabrikaların bulunması gerektir.

Hem bir ağacın sırr-ı vahdet cihetiyle, bir kökte, bir merkezde, bir kanun ile mevadd-ı hayatiyesi verildiğinden binler meyve veren o ağaç, bir meyve kadar suhuletli olduğu bilmüşahede görünür. Eğer vahdetten kesrete gidilse, her bir meyveye lâzım mevadd-ı hayatiye başka yerden verilse her bir meyve, bir ağaç kadar müşkülat peyda eder. Belki ağacın bir enmuzeci ve fihristesi olan bir tek çekirdek dahi o ağaç kadar suubetli olur. Çünkü bir ağacın hayatına lâzım olan bütün mevadd-ı hayatiye, bir tek çekirdek için de lâzım oluyor.

İşte bu misaller gibi yüzler misaller var gösteriyorlar ki vahdette, nihayet derecede suhuletle vücuda gelen binler mevcud, şirkte ve kesrette, bir tek mevcuddan daha ziyade kolay olur.

Sair risalelerde bu hakikat iki kere iki dört eder derecede ispat edildiğinden, onlara havale edip, burada yalnız bu suhulet ve kolaylığın ilim ve kader-i İlahî ve kudret-i Rabbaniye nokta-i nazarında gayet mühim bir sırrını beyan edeceğiz. Şöyle ki:

Sen bir mevcudsun. Eğer Kadîr-i Ezelî’ye kendini versen; bir kibrit çakar gibi hiçten, yoktan, bir emirle, hadsiz kudretiyle, seni bir anda halk eder. Eğer sen kendini ona vermezsen, belki esbab-ı maddiyeye ve tabiata isnad etsen o vakit sen, kâinatın muntazam bir hülâsası, meyvesi ve küçük bir fihristesi ve listesi olduğundan; seni yapmak için kâinatı ve anâsırı ince elek ile eleyip hassas ölçülerle aktar-ı âlemden senin vücudundaki maddeleri toplamak lâzım gelir.

Çünkü esbab-ı maddiye yalnız terkip eder, toplar. Kendilerinde bulunmayanı; hiçten, yoktan yapamadıkları, bütün ehl-i akıl yanında musaddaktır. Öyle ise küçük bir zîhayatın cismini aktar-ı âlemden toplamaya mecbur olurlar.

İşte vahdette ve tevhidde ne kadar kolaylık ve şirkte ve dalalette ne kadar müşkülat var olduğunu anla!

İkincisi, ilim noktasında hadsiz bir suhulet vardır. Şöyle ki:

Kader, ilmin bir nev’idir ki her şeyin manevî ve mahsus kalıbı hükmünde bir miktar tayin eder. Ve o miktar-ı kaderî, o şeyin vücuduna bir plan, bir model hükmüne geçer. Kudret icad ettiği vakit, gayet suhuletle o kaderî miktar üstünde icad eder.

Eğer o şey muhit ve hadsiz ve ezelî bir ilmin sahibi olan Kadîr-i Zülcelal’e verilmezse –sâbıkan geçtiği gibi– binler müşkülat değil belki yüz muhalat ortaya düşer. Çünkü o miktar-ı kaderî ve miktar-ı ilmî olmazsa binler haricî ve maddî kalıplar, küçücük bir hayvanın cesedinde istimal edilmek lâzım gelir.

İşte vahdette nihayetsiz kolaylık ve dalalette ve şirkte hadsiz müşkülatın bir sırrını anla وَمَٓا اَم۟رُ السَّاعَةِ اِلَّا كَلَم۟حِ ال۟بَصَرِ اَو۟ هُوَ اَق۟رَبُ âyeti, ne kadar hakikatli ve doğru ve yüksek bir hakikati ifade ettiğini bil!

Üçüncü Sual: Eskiden düşman, şimdi dost olan mühtedi diyor ki: Şu zamanda çok ileri giden feylesoflar diyorlar ki: “Hiçten hiçbir şey icad edilmiyor ve hiçbir şey idam edilmiyor yalnız bir terkip bir tahlildir ki kâinat fabrikasını işlettiriyor.”

Elcevap: Nur-u Kur’an ile mevcudata bakmayan feylesofların en ileri gidenleri bakmışlar ki tabiat ve esbab vasıtasıyla bu mevcudatın teşekkülat ve vücudlarını –sâbıkan ispat ettiğimiz tarzda– imtina derecesinde müşkülatlı gördüklerinden, iki kısma ayrıldılar.

Bir kısmı sofestaî olup, insanın hâssası olan akıldan istifa ederek, ahmak hayvanlardan daha aşağı düşerek, kâinatın vücudunu inkâr etmeyi; hattâ kendilerinin vücudlarını dahi inkâr etmesini; dalalet mesleğinde esbab ve tabiatın icad sahibi olmalarından daha ziyade kolay gördüklerinden hem kendilerini hem kâinatı inkâr edip, cehl-i mutlaka düşmüşler.

İkinci güruh bakmışlar ki dalalette, esbab ve tabiat mûcid olmak noktasında, bir sinek ve bir çekirdeğin icadı, hadsiz müşkülatı var ve tavr-ı aklın haricinde bir iktidar iktiza ediyor. Onun için bilmecburiye icadı inkâr ediyorlar “Yoktan var olmaz.” diyorlar ve idamı da muhal görüyorlar “Var yok olmaz.” hükmediyorlar. Yalnız harekât-ı zerrat ile tesadüf rüzgârlarıyla bir terkip ve tahlil ve dağılmak ve toplanmak suretinde bir vaziyet-i itibariye tahayyül ediyorlar.

İşte sen gel, ahmaklığın ve cehaletin en aşağı derecesinde, en yüksek akıllı kendini zanneden adamları gör ve dalalet, insanı ne kadar maskara ve süflî ve echel yaptığını bil, ibret al!

Acaba her senede, dört yüz bin envaı birden zemin yüzünde icad eden ve semavat ve arzı altı günde halk eden ve altı haftada, her baharda, kâinattan daha sanatlı, hikmetli zîhayat bir kâinatı inşa eden bir kudret-i ezeliye, bir ilm-i ezelînin dairesinde, planları ve miktarları taayyün eden mevcudat-ı ilmiyeyi göze göstermeyen bir ecza ile yazılan ve görünmeyen bir yazıyı göstermek için sürülen bir ecza misillü, gayet kolay o ma’dumat-ı hariciye olan mevcudat-ı ilmiyeye vücud-u haricî vermeyi o kudret-i ezeliyeden uzak görmek ve icadı inkâr etmek; evvelki güruh olan sofestaîlerden daha ziyade ahmakane ve cahilanedir.

Bu bedbahtlar, âciz-i mutlak ve yalnız bir cüz-i ihtiyarîden başka ellerinde olmayan firavunlaşmış kendi nefisleri, hiçbir şeyi idam ve yok edemediklerinden ve hiçbir zerreyi, bir maddeyi, hiçten, yoktan icad edemediklerinden ve güvendikleri esbab ve tabiatın ellerinde hiçten icad gelmediği cihetle, ahmaklıklarından diyorlar: “Yoktan var olmaz, var da yok olmaz.” deyip bu bâtıl ve hata düsturu, Kadîr-i Mutlak’a teşmil etmek istiyorlar.

Evet, Kadîr-i Zülcelal’in iki tarzda icadı var. Biri, ihtira ve ibda iledir. Yani hiçten, yoktan vücud veriyor ve ona lâzım her şeyi de hiçten icad edip eline veriyor. Diğeri, inşa ile sanat iledir. Yani kemal-i hikmetini ve çok esmasının cilvelerini göstermek gibi çok dakik hikmetler için kâinatın anâsırından bir kısım mevcudatı inşa ediyor. Her emrine tabi olan zerratları ve maddeleri, rezzakıyet kanunuyla onlara gönderir ve onlarda çalıştırır.

Evet, Kādir-i Mutlak’ın iki tarzda hem ibda hem inşa suretinde icadı var. Varı yok etmek ve yoğu var etmek; en kolay en suhuletli, belki daimî, umumî bir kanunudur. Bir baharda, üç yüz bin enva-ı zîhayat mahlukatın şekillerini, sıfatlarını, belki zerratlarından başka bütün keyfiyat ve ahvallerini hiçten var eden bir kudrete karşı “Yoğu var edemez!” diyen adam, yok olmalı!

Tabiatı bırakan ve hakikate geçen zat diyor ki: Cenab-ı Hakk’a zerrat adedince şükür ve hamd ü sena ediyorum ki kemal-i imanı kazandım, evham ve dalaletlerden kurtuldum ve hiçbir şüphem de kalmadı.

اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ عَلٰى دٖينِ ال۟اِس۟لَامِ وَ كَمَالِ ال۟اٖيمَانِ

سُب۟حَانَكَ لَا عِل۟مَ لَنَٓا اِلَّا مَا عَلَّم۟تَنَٓا اِنَّكَ اَن۟تَ ال۟عَلٖيمُ ال۟حَكٖيمُ

---

Yirmi İkinci Lem'a ⇐ Lem'alar | ⇒ Yirmi Dördüncü Lem'a

---