Yedinci Şuâ/sk

Ajet’ul Kubra

Mühim bir ihtar ve bir ifade-i meram

Bu ehemmiyetli risalenin herkes her bir meselesini anlamaz. Fakat hissesiz de kalmaz. Büyük bir bahçeye giren bir kimsenin, o bahçenin bütün meyvelerine elleri yetişmez. Fakat eline girdiği miktar yeter. O bahçe yalnız onun için değil belki elleri uzun olanların hisseleri de var.

Bu risalenin fehmini işkâl eden beş sebep var:

Birincisi: Ben kendi müşahedatımı kendi fehmime göre ve kendim için yazdım. Sair kitaplar gibi başkalarının fehmine ve telakkisine göre yazmadım.

İkincisi: İsm-i a’zam cilvesiyle tevhid-i hakiki a’zamî bir surette yazıldığından, meseleleri hem gayet geniş hem gayet derin ve bazen çok uzun olduğundan herkes birden ihata edemez.

Üçüncüsü: Her bir mesele büyük ve uzun bir hakikat olması sebebiyle, hakikati parçalamamak için bazen bir sahife veya bir yaprak bir tek cümle olur. Bir tek delil hükmünde çok mukaddimat bulunur.

Dördüncüsü: Ekser meselelerinin her birisinin pek çok delilleri ve hüccetleri bulunduğundan bazen on, bazen yirmi delili bir tek bürhan yapmak cihetiyle mesele uzunlaşır; kısa fehimler kavramaz.

Beşincisi: Ben ramazanın feyziyle bu risalenin nurlarına mazhar olmaklığımla beraber, birkaç cihette halim perişan ve birkaç hastalıkla vücudum sarsıldığı bir zamanda acele yazılıp birinci müsvedde ile iktifa edildi. Hem yazdığım vakit, irade ve ihtiyarım ile olmadığını hissettiğimden, kendi fikrimle tanzim veya ıslah etmeyi muvafık görmediğim için bir parça fehmi işkâl edecek bir vaziyet aldı. Hem Arabî fıkralar içine çok girdi. Hattâ Birinci Makam baştan başa Arabî olduğundan içinden çıkarıldı, müstakil yazıldı.

Medar-ı kusur ve işkâl olan bu beş sebeple beraber, bu risalenin öyle bir ehemmiyeti var ki İmam-ı Ali (ra) keramat-ı gaybiyesinde bu risaleye “Âyet-i Kübra” ve “Asâ-yı Musa” namlarını vermiş. Risale-i Nur’un risaleleri içinde buna hususi bakıp nazar-ı dikkati celbetmiş. (*)

“El-Âyetü’l-Kübra”nın bir hakiki tefsiri olan bu Âyetü’l-Kübra Risalesi, Hazret-i İmam’ın (ra) tabirince “Asâ-yı Musa” namında “Yedinci Şuâ” kitabıdır.

Bu “Yedinci Şuâ” bir mukaddime ve iki makamdır. Mukaddimesi dört mesele-i mühimmeyi, Birinci Makamı Âyet-i Kübra’nın tefsirinden Arabî kısmını, İkinci Makamı onun bürhanlarını ve tercümesini ve mealini beyan ederler.

Bu gelen mukaddime lüzumundan fazla izah edilmekle beraber, bir derece uzun olması ihtiyarsız olmuştur. Demek, ihtiyaç var ki öyle yazdırıldı. Belki de bir kısım insanlar bu uzunu kısa görürler.

Said Nursî

MUKADDİME

بِسْمِ اللّٰهِ الرَّحْمٰنِ الرَّحِيمِ

وَمَا خَلَق۟تُ ال۟جِنَّ وَال۟اِن۟سَ اِلَّا لِيَع۟بُدُونِ

Bu âyet-i uzmanın sırrıyla, insanın bu dünyaya gönderilmesinin hikmeti ve gayesi; Hâlık-ı kâinat’ı tanımak ve ona iman edip ibadet etmektir. Ve o insanın vazife-i fıtratı ve farîza-i zimmeti, marifetullah ve iman-ı billahtır ve iz’an ve yakîn ile vücudunu ve vahdetini tasdik etmektir.

Evet, fıtraten daimî bir hayat ve ebedî yaşamak isteyen ve hadsiz emelleri ve nihayetsiz elemleri bulunan bîçare insana, elbette o hayat-ı ebediyenin üssü’l-esası ve anahtarı olan iman-ı billah ve marifetullah ve vesilelerinden başka olan şeyler ve kemalâtlar, o insana nisbeten aşağıdır. Belki çoğunun kıymetleri yoktur.

Risale-i Nur’da bu hakikat kuvvetli bürhanlarla ispat edildiğinden, bu hakikati Risale-i Nur’a havale ederek yalnız o yakîn-i imanîyi bu asırda sarsan ve tereddüt veren iki vartayı dört mesele içinde beyan ederiz.

Birinci vartadan çare-i necat

İki meseledir:

Birinci Mesele: Otuz Birinci Mektup’un On Üçüncü Lem’a’sında tafsilen ispat edildiği gibi umumî meselelerde ispata karşı nefyin kıymeti yoktur ve kuvveti pek azdır.

Mesela, ramazan-ı şerifin başında hilâli görmek hususunda, iki âmî şahit hilâli ispat etseler ve binlerle eşraf ve âlimler “Görmedik.” deyip nefyetseler onların nefiyleri kıymetsiz ve kuvvetsizdir. Çünkü ispatta birbirine kuvvet verir, birbirine tesanüd ve icma var. Nefiyde ise bir olsa bin olsa farkları yoktur; herkes kendi başına kalır, infiradî olur.

Çünkü ispat eden harice bakar ve nefsü’l-emre göre hükmeder. Mesela, misalimizde olduğu gibi biri dese: “Gökte ay vardır.” Diğer arkadaşı parmağını oraya basar, ikisi birleşip kuvvetleşirler.

Nefiy ve inkârda ise nefsü’l-emre bakmaz ve bakamaz. Çünkü “Hususi olmayan ve has bir yere bakmayan bir nefiy ispat edilmez.” meşhur bir düsturdur. Mesela, bir şeyi dünyada var diye ben ispat etsem, sen de “Dünyada yok.” desen; benim bir işaretimle kolayca ispat edilebilen o şeyin sen nefyini yani ademini ispat etmek için bütün dünyayı aramak ve taramak ve göstermek, belki geçmiş zamanların her tarafını dahi görmek lâzım geliyor. Sonra “Yoktur, vuku bulmamıştır.” diyebilirsin.

Madem nefiy ve inkâr edenler nefsü’l-emre bakmazlar, belki kendi nefislerine ve akıllarına ve gözlerine bakıp hükmediyorlar. Elbette birbirine kuvvet veremezler ve zahîr olmazlar. Çünkü görmeye ve bilmeye mani olan perdeler, sebepler ayrı ayrıdırlar. Herkes “Ben görmüyorum, benim yanımda ve itikadımda yoktur.” diyebilir. Yoksa “Vakide yoktur.” diyemez. Eğer dese hususan umum kâinata bakan iman meselelerinde dünya kadar büyük bir yalan olur ki doğru diyemez ve doğrultulmaz.

Elhasıl, ispatta netice birdir, vâhiddir, tesanüd olur. Nefiyde ise bir değildir, müteaddiddir. Ya “yanımda ve nazarımda” veya “itikadımda” gibi kayıtların herkese göre taaddüdü ile neticeler dahi taaddüd eder, daha tesanüd olmaz.

İşte bu hakikat noktasında imana karşı gelen kâfirlerin ve münkirlerin kesretinin ve zâhiren çokluğunun kıymeti yoktur. Ve mü’minin yakînine ve imanına hiç tereddüt vermemek lâzım iken bu asırda Avrupa feylesoflarının nefiy ve inkârları, bir kısım bedbaht meftunlarına tereddüt verip yakînlerini izale ve saadet-i ebediyelerini mahvetmiş. Ve insandan her günde otuz bin adama isabet eden ölümü, mevt ve eceli bir terhis manasından çıkarıp idam-ı ebedî suretine çevirmiş. Kapısı kapanmayan kabir, daima idamını o münkire ihtar etmekle, lezzetli hayatını elîm elemlerle zehirliyor. İşte, iman ne kadar büyük bir nimet ve hayatın hayatı olduğunu anla!

İkinci Mesele: Bir fennin veya bir sanatın medar-ı münakaşa olmuş bir meselesinde, o fennin ve o sanatın haricindeki adamlar ne kadar büyük ve âlim ve sanatkâr da olsalar sözleri onda geçmez, hükümleri hüccet olmaz; o fennin icma-ı ulemasına dâhil sayılmazlar.

Mesela büyük bir mühendisin, bir hastalığın keşfinde ve tedavisinde bir küçük tabip kadar hükmü geçmez. Ve bilhassa maddiyatta çok tevaggul eden ve gittikçe maneviyattan tebâud eden ve nura karşı gabileşen ve kabalaşan ve aklı gözüne inen en büyük bir feylesofun münkirane sözü, maneviyatta nazara alınmaz ve kıymetsizdir.

Acaba yerde iken arş-ı a’zamı temaşa eden, hârika bir deha-yı kudsî sahibi olan ve doksan sene maneviyatta terakki edip çalışan ve hakaik-i imaniyeyi ilmelyakîn, aynelyakîn hattâ hakkalyakîn suretinde keşfeden Şeyh-i Geylanî (ks) gibi yüz binler ehl-i hakikatin ittifak ettikleri tevhidî ve kudsî ve manevî meselelerde, maddiyatın en dağınık ve kesretin en cüz’î teferruatına dalan ve sersemleşen ve boğulan feylesofların sözleri kaç para eder ve inkârları ve itirazları, gök gürültüsüne karşı sivrisineğin sesi gibi sönük olmaz mı?

Hakaik-i İslâmiyeye zıddiyet gösterip mübareze eden küfrün mahiyeti bir inkârdır, bir cehildir, bir nefiydir. Sureten ispat ve vücudî görülse de manası ademdir, nefiydir.

İman ise ilimdir, vücudîdir, ispattır, hükümdür. Her bir menfî meselesi dahi bir müsbet hakikatin unvanı ve perdesidir.

Eğer imana karşı mübareze eden ehl-i küfür, gayet müşkülat ile menfî itikadlarını kabul-ü adem ve tasdik-i adem suretinde ispat ve kabul etmeye çalışsalar o küfür, bir cihette yanlış bir ilim ve hata bir hüküm sayılabilir. Yoksa irtikâbı çok kolay olan yalnız adem-i kabul ve inkâr ve adem-i tasdik ise cehl-i mutlaktır, hükümsüzlüktür.

Elhasıl, itikad-ı küfriye iki kısımdır:

Birisi: Hakaik-i İslâmiyeye bakmıyor. Kendine mahsus yanlış bir tasdik ve bâtıl bir itikad ve hata bir kabuldür ve zalim bir hükümdür. Bu kısım bahsimizden hariçtir. O bize karışmaz, biz de ona karışmayız.

İkincisi: Hakaik-i imaniyeye karşı çıkar, muaraza eder. Bu dahi iki kısımdır:

Birisi: Adem-i kabuldür. Yalnız ispatı tasdik etmemektir. Bu ise bir cehildir, bir hükümsüzlüktür ve kolaydır. Bu da bahsimizden hariçtir.

İkincisi: Kabul-ü ademdir. Kalben, ademini tasdik etmektir. Bu kısım ise bir hükümdür, bir itikaddır, bir iltizamdır. Hem iltizamı için nefyini ispat etmeye mecburdur.

Nefiy dahi iki kısımdır:

Birisi: “Has bir mevkide ve hususi bir cihette yoktur.” der. Bu kısım ise ispat edilebilir. Bu kısım da bahsimizden hariçtir.

İkinci kısım ise: Dünyaya ve kâinata ve âhirete ve asırlara bakan imanî ve kudsî ve âmm ve muhit olan meseleleri nefiy ve inkâr etmektir. Bu nefiy ise –birinci meselede beyan ettiğimiz gibi– hiçbir cihetle ispat edilmez. Belki kâinatı ihata edecek ve âhireti görecek ve hadsiz zamanın her tarafını temaşa edecek bir nazar lâzımdır, tâ o gibi nefiyler ispat edilebilsin.

İkinci varta ve çare-i necat

Bu dahi iki meseledir:

Birincisi: Azamet ve kibriya ve nihayetsizlik noktasında, ya gaflete veya masiyete veya maddiyata dalmak sebebiyle darlaşan akıllar, azametli meseleleri ihata edemediklerinden bir gurur-u ilmî ile inkâra saparlar ve nefyederler. Evet, o manen sıkışmış ve kurumuş akıllarına ve bozulmuş ve maneviyatta ölmüş olan kalplerine, çok geniş ve derin ve ihatalı olan imanî meseleleri sığıştıramadıklarından, kendilerini küfre ve dalalete atarlar, boğulurlar.

Eğer dikkatle kendi küfürlerinin içyüzüne ve dalaletlerinin mahiyetine bakabilseler görecekler ki imanda bulunan makul ve lâyık ve lâzım olan azamete karşı, yüz derece muhal ve imkânsızlık ve imtina o küfrün altında ve içindedir.

Risale-i Nur yüzer mizan ve muvazenelerle, bu hakikati iki kere iki dört eder derecesinde kat’î ispat etmiş. Mesela, Cenab-ı Hakk’ın vücub-u vücudunu ve ezeliyetini ve ihatalı sıfatlarını azametleri için kabul edemeyen adam, ya hadsiz mevcudata, belki nihayetsiz zerrelere, o vücub-u vücudu ve ezeliyeti ve uluhiyet sıfatlarını vermekle küfrünü itikad edebilir. Veyahut ahmak sofestaîler gibi hem kendini hem kâinatın vücudunu inkâr ve nefyetmekle akıldan istifa etmelidir.

İşte bunun gibi bütün hakaik-i imaniye ve İslâmiye, kendilerinin şe’nleri ve muktezaları olan azamete istinad ederek, karşılarındaki küfrün dehşetli muhalatından ve vahşetli hurafatından ve zulmetli cehalatından kurtarıp kemal-i iz’an ve teslimiyetle selim kalplerde ve müstakim akıllarda yerleşirler.

Evet, ezan ve namaz gibi ekser şeair-i İslâmiyede kesretle اَللّٰهُ اَك۟بَرُ اَللّٰهُ اَك۟بَرُ ۝ اَللّٰهُ اَك۟بَرُ اَللّٰهُ اَك۟بَرُ azamet ve kibriyasını her vakit ilanı hem اَل۟عَظَمَةُ اِزَارٖى وَ ال۟كِب۟رِيَاءُ رِدَائٖى hadîs-i kudsînin fermanı hem “Cevşenü’l-Kebir” münâcatının seksen altıncı ukdesinde:

يَا مَن۟ لَا مُل۟كَ اِلَّا مُل۟كَهُ ۝ يَا مَن۟ لَا يُح۟صِى ال۟عِبَادُ ثَنَائَهُ ۝

يَا مَن۟ لَا تَصِفُ ال۟خَـلَائِقُ جَلَالَهُ ۝ يَا مَن۟ لَا تَنَالُ ال۟اَو۟هَامُ كُن۟هَهُ ۝

يَا مَن۟ لَا يُد۟رِكُ ال۟اَب۟صَارُ كَمَالَهُ ۝ يَا مَن۟ لَا يَب۟لُغُ ال۟اَف۟هَامُ صِفَاتَهُ ۝

يَا مَن۟ لَا يَنَالُ ال۟اَف۟كَارُ كِب۟رِيَائَهُ ۝ يَا مَن۟ لَا يُح۟سِنُ ال۟اِن۟سَانُ نُعُوتَهُ ۝

يَا مَن۟ لَا يَرُدُّ ال۟عِبَادُ قَضَائَهُ ۝ يَا مَن۟ ظَهَرَ فٖى كُلِّ شَى۟ءٍ اٰيَاتُهُ ۝

سُب۟حَانَكَ يَا لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اَن۟تَ ال۟اَمَانُ ال۟اَمَانُ نَجِّنَا مِنَ النَّارِ

diye olan gayet ârifane münâcat-ı Ahmediyenin (asm) beyanı gösteriyor ki azamet ve kibriya lüzumlu bir perdedir.

Ajet’ul Kubra

(Najvyššie znamenie)

POZOROVANIA POCESTNÉHO PÝTAJÚCEHO SA VESMÍRU NA SVOJHO STVORITEĽA

تُسَبّحُ لَهُ السَّمٰوَاتُ السَّبْعُ وَالْارْضُ وَمَنْ فٖيهِبَّ وَاِنْ مِنْ شَىْءٍ اِلَّا تُسَبّحُ بِحَمْدِهٖ وَلٰكِنْ لاَ تَفْقَهُونَ تَسْبٖيحَهُمْ اِنَّهُ كَانَ حَلٖيماً غَفُوراً

Vo vyslovení Stvoriteľa tohoto kozmu tento vznešený aját tak, ako mnohé ostatné ajáty v Koráne, spomína najprv nebesia, čo je vynikajúcou stranou tawhídu (božej jedinosti), na ktorú s úžasom hľadia a s radosťou ju preskúmavajú všetci ľudia po všetky časy. Takže je vhodné začať najprv nebesiami.

Naozaj, každý cestovateľ, ktorý príde do penziónu a ríše tohoto sveta, otvorí oči a diví sa: „Kto je pánom tohoto skvelého penziónu, ktorý pripomína:

• najveľkorysejšiu hostinu

• najdômyselnejšiu výstavu

• najpôsobivejší tábor a cvičisko

• najúžasnejšie a udivujúce miesto rekreácie

• najučenejšie a múdre miesto vyučovania?“

Taktiež sa sám seba pýta: „Kto je autorom tejto skvelej knihy, a kto je vládcom tejto vznešenej krajiny?“

Najprv sa predstaví krásna tvár nebies popísaná zlatými hviezdami. Tá tvár na neho volá hovoriac:

„Pozeraj sa na mňa, a ja ťa povediem k tomu, čo hľadáš.“ On sa potom pozerá a vidí, že:

Dochádza k prejavu rububijjah (panstva), ktoré plní na nebesiach rôzne úlohy:

• drží hore na nebesiach státisíce nebeských telies bez akýchkoľvek podporných stĺpov, z ktorých niektoré sú i tisíckrát ťažšie ako zem a rotujú sedemdesiatkrát rýchlejšie ako delová guľa

• spôsobuje, že sa pohybujú v harmónii a rýchlo, bez toho, že by do seba narážali

• spôsobuje, že nespočetné lampy neustále horia bez použitia akéhokoľvek oleja

• rozostavuje tieto veľké hmoty bez akéhokoľvek hluku, nepokoja alebo neporiadku

• necháva slnko a mesiac pracovať na ich príslušných úlohách bez toho, že by sa tie veľké telesá kedy búrili

• spravuje všetko, čo existuje, v tom istom čase, tou istou silou, tým istým štýlom, spôsobom a formou bez najmenšieho nedostatku v nekonečnom priestore, veľkosť ktorého nemôže byť zmeraná v číslach ani keby sa tiahli od pólu k pólu

• redukuje všetky agresívne sily vrodené tým telesám na poddajnú poslušnosť jeho zákonu

• čistí a očisťuje tvár nebies odstraňujúc všetky prúdy a odpad toho rozsiahleho zhromaždenia

• spôsobuje, že tie telesá manévrujú ako disciplinovaná armáda

• a potom, nechávajúc zem rotovať, ukazuje nebesia každú noc a každý rok v inej forme, tak ako plátno kina ukazuje skutočné i vymyslené scény obecenstvu stvorenia.

V tejto aktivite rububijjah (panstva) je viditeľná pravda, ktorá sa skladá z:

• podmanenia, správy, revolúcie, prikazovania, očisty a zamestnania.

Táto pravda svojou vznešenosťou a obsiahlosťou viditeľne dosvedčuje potrebnú existenciu a jednotu Stvoriteľa tých Nebies a že Jeho Existencia je viac zjavná ako samotné nebesá.

Preto bolo v Prvom stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهِ فٖى وَحْدَيِهِ السَّمٰوَاتُ بِجَمٖيعِ مَا فٖيهَا بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ التَّسْخٖيرِ وَالتَّدْبٖيرِ وَالتَّدْوٖيرِ وَالتَّنْظٖيمِ وَالتَّنْظٖيفِ وَالتَّوْظٖيفِ الْوَاسِعَةِ الْمُكَمَّلَةِ بِالْمُشاَهَدَةِ

Potom to úžasné miesto zhromaždenia známe ako atmosféra hromovo prehlási tomu cestovateľovi a hosťovi, ktorý prišiel na tento svet:

„Pozri sa na mňa! Skrze mňa môžeš objaviť to, čo hľadáš a nájsť toho, kto ťa sem poslal!“

Cestovateľ sa pozrie na trpkú ale milú tvár atmosféry a počúvajúc úžasné ale radostné hromobitie vníma nasledovné:

Oblaky rozmiestené medzi oblohou a zemou zavlažujú záhradu sveta najmúdrejším a milosrdným spôsobom, poskytujú obyvateľom zeme vodu života, upravujú prirodzené teplo života a ponáhľajú sa poskytnúť pomoc kdekoľvek je potrebná.

Okrem plnenia týchto a iných povinností ako dobre disciplinovaná armáda zjavujúca sa a skrývajúca sa v súlade s náhlymi príkazmi, rozsiahle oblaky schopné zaplniť nebesia sa náhle skryjú a ich časti odchádzajú oddychovať tak, že nie je vidno ani stopu. Potom, akonáhle je daný príkaz liať dolu dážď, oblaky sa behom hodiny zhromažďujú, alebo skôr behom niekoľkých minút, naplnia oblohu a čakajú na ďalšie rozkazy od svojho veliteľa.

Cestovateľ sa ďalej pozrie na vietor v atmosfére a vidí, že vzduch je múdro a veľkoryso zamestnaný pri takých početných úlohách, že je to akoby každá z neživých častíc toho nevedomého vetra počula a zaznamenávala si príkazy prichádzajúce od toho Sultána vesmíru. Bez zanedbania čo i len jediného z nich, vykonáva ich v predpísanej forme mocou Sultána. Zamestnaný skrytou rukou vzduch vykonáva takéto univerzálne povinnosti a služby vedome a úmyselne rotujúc okolo života:

• dáva dych každej bytosti,

• sprostredkúva každej živej veci teplo, svetlo a elektrinu, ktorú potrebujú,

• prenáša zvuk,

• a napomáha pri opeľovaní rastlín.

Cestovateľ sa potom pozrie na dážď a vidí, že tie delikátne lesknúce sa sladké kvapky zoslané odnikadiaľ zo skrytej pokladnice milosrdenstva obsahujú tak veľa súcitných darov a funkcií, že je to akoby milosť sama naberala tvar a prúdila z božej pokladnice vo forme kvapiek. A keďže sprostredkoval tento význam, hovorilo sa o daždi ako o „milosti“.

Ďalej sa cestovateľ pozrie na blesk a počúva hrom a vidí, že i oni sú zamestnaní v úžasných úlohách.

Odvracajúc potom oči od tohoto, obracia sa na svoj vlastný intelekt a hovorí: „Ten neživý oblak bez života, ktorý pripomína mykanú bavlnu, o nás samozrejme nemá žiadne poznanie. Neľutuje nás a neponáhľa sa nám pomáhať sám od seba. Nemôže sa zjavovať a miznúť bez toho, že by dostával príkazy. Skôr koná v súlade s príkazmi najmocnejšieho a súcitného veliteľa, vďaka ktorým najprv mizne bez stopy a potom sa znovu objavuje aby začal svoju prácu. Čas od času napĺňa a potom vyprázdňuje atmosféru na príkaz a mocou Sultána, Ktorý je najaktívnejší a vznešený, najveľkolepejší a skvelý. A z oblohy neustále robí tabuľku, na ktorú s múdrosťou zapisuje a z ktorej vymazáva prepustením, tabuľku vymazania (mahw) a potvrdenia (isbat) a obraz vzkriesenia a zhromaždenia (qijáma). Správou vládcu, ktorý reguluje a rozostavuje, ktorý je najšľachetnejší a štedrý, najveľkorysejší starostlivý udržiavateľ, nasadá na vietor a berúc so sebou pokladnice dažďa – každú tak ťažkú ako hora, sa ponáhľa pomôcť núdznym. Je to akoby nad nimi ľútosťou plakal a svojimi slzami spôsoboval, že sa kvety usmievajú, miernil teplo slnka a ako špongia kropil záhrady vodou a umýval a čistil tvár zeme.

Ten udivený cestovateľ sa potom obracia na svoj intelekt a prichádza k záveru, že tieto stovky tisíc múdrych, milosrdných a vynaliezavých úloh a aktov veľkorysosti a milosrdenstva, ktoré sa zjavujú spoza závoja a vonkajšej formy tohoto nestáleho vzduchu, ktorý je neživý, bez života, nevedomý, nestály, nestabilný, búrlivý, nekľudný a bezcielny, jasne demonštrujú, že tento usilovný vietor, tento neúnavný služobník, nikdy nekoná sám od seba, ale že skôr koná v súlade s príkazmi Najmocnejšieho (Qadír), Vedúceho (Alím), Najmúdrejšieho (Hakím) a Veľkorysého (Kerím) veliteľa.

Je to akoby si každá z jeho častíc bola vedomá každej jednej úlohy a podobne ako vojak rozumie a poslúcha každý rozkaz svojho veliteľa, ona počuje a poslúcha každý božský príkaz, ktorý prúdi vzduchom.

• Pomáha každému zvieraťu dýchať a žiť, každej rastline nechať sa opeliť a rásť a pestuje všetok materiál potrebný pre ich prežitie.

• Usmerňuje a spravuje oblaky,

• spôsobuje, že plavba loďami je možná

• a umožňuje prenos zvukov, menovite pomocou bezdrátového telefónu, telegrafu a rádia.

Okrem svojich ostatných početných univerzálnych funkcií ako sú tieto, vidím, že častice atmosféry, z ktorých je každá zložená z dvoch jednoduchých materiálov ako je vodík a kyslík a každá sa jedna na druhú podobá, existujú nad tvárou zeme v stovkách tisícok rôznych božích umeleckých diel a prichádzam k záveru, že sú rukou múdrosti zamestnané a pripravené pracovať v maximálnom poriadku.

Preto, ako sa jasne tvrdí v ajáte وَتَصْرٖيفِ الرِّيَاحِ وَا لسَّحَابِ الْمُسَخَّرِ بَيْنَ السَّمَۤاءِ وَالْاَرْضِ ten, kto ich zamestnáva v nespočetných božích funkciách, kto prikazovaním oblakom ich používa v nekonečných úlohách milosrdenstva a kto tvorí vzduch takýmto spôsobom – niekto taký môže byť iba Najslávnejší a Veľkorysý Pán (Rabbi-Zuldžalál wal Ikrám), ktorý je Nevyhnutne Existujúci (Wadžíb’ul Wudžúd), Ten, Kto má Moc nad Všetkými Vecami (Qadír’i Kulli Šej) a Pozná Všetky Veci (Alím’i Kulli Šej)“. K takémuto záveru teraz náš cestovateľ prichádza.

Potom sa pozrie na dážď a vidí, že obsahuje vo svojích výhodách početných ako dažďové kvapky a božích zábleskoch do počtu častíc dažďa príklady múdrosti početné tak ako jeho hmla. Tie sladké, delikátne a požehnané kvapky sú navyše vytvárané tak krásnym a usporiadaným spôsobom, že menovite krúpy padajúce v lete sú zosielané a prinútené padať s takou rovnováhou a pravidelnosťou, že ani len búrlivé vetry, ktoré spôsobujú zrážky veľkých objektov, nemôžu narušiť ich rovnováhu a poriadok. Kvapky sa medzi sebou nezrážajú ani sa nespájajú aby sa z nich stali škodlivé masy vody. A podobne neživá a nevedomá voda, ktorá sa skladá z dvoch jednoduchých prvkov ako je vodík a kyslík, je zamestnaná v stovkách tisíc iných druhov múdrych, cieľavedomých úloh a diel, menovite v živých bytostiach. Preto dážď, ktorý je vlastným ztelesnením božieho milosrdenstva, je možné vyrobiť jedine v skrytej (ghajbi) pokladnici milosrdenstva Toho, Ktorý je Najsúcitnejší a Milosrdný (Rahmáni Rahím) a svojím zostúpením ponúka fyzický tafsír ajátu

وَهُوَ الَّذٖى يُنَنِّلُ الْغَيْثَ مِنْ بَعْدِ مَا قَنَطُوا وَيَذْشُرُ رَحْمَتَهُ

Cestovateľ ďalej počúva hrom a pozerá sa na blesk a vídí, že tieto dve úžasné udalosti v atmosfére sú podobné fyzickým demonštráciám ajátu وَيُسَبِّحُ الرَّعْدُ بِحَمدِهِ a يَكَادُ سَنَا بَرْقِهٖ يَذْهَبُ بِالْاَبْصَارِ. Ohlasujú príchod dažďa a tak dávajú dobrú zvesť núdznym.

Naozaj, toto náhle vyjadrenie zázračného zvuku atmosférou, naplnenie temnej oblohy zábleskom a ohňom blesku, zapálenie oblakov, ktoré pripomínajú hory bavlny alebo potrubie praskajúce vodou a snehom – tieto múdre a úžasné a podobné javy sú ako úder do hlavy nedbalých ľudí, ktorých pohľad je upretý dolu k zemi. Hovoria im: „Zdvihnite svoje hlavy, pozrite sa na zázračné činy najaktívnejšej a mocnej bytosti, Ktorá si želá dať sa poznať. Tak ako vy nie ste odkázaní sami na seba, ani tieto udalosti nie sú bez účelu. Každá z nich plní určitú úlohu, a každá je zamestnaná Najmúdrejším Rozmiestňovateľom (Mudabbir’i Hakím).“

Udivený zvedavý cestovateľ potom počuje vznešené a zjavné svedectvo pravdy v atmosfére, skladajúce sa z:

• podrobenia oblakov

• rozmiestenia vetrov

• zostúpenia dažďov

• a správy udalostí atmosféry

a vyhlasuje: „Amentu billáh“ (Verím v Boha).

Nasledujúca pasáž z Druhého stupňa Prvej zastávky vyjadruje pozorovania cestovateľa týkajúce sa atmosféry. ()

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ علٰى وُجُوبِ وُجُودِهِ الْجَوُّ بِجَمٖيعِ مَا فٖيهِ بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ التَّسْخٖيرِ وَالتَّصْرٖيفِ وَالتَّنْزِيلِ وَالتَّدْبٖيرِ الْوَاسِعَةِ الْمُكَمَّلَةِ بِالْمُشَاهَدَةِ

A teraz, keď už si zvyká na svoju reflexívnu cestu, je reflexívny cestovateľ volaný zemou, ktorá hovorí svojím jazykom a vraví: „Prečo putuješ oblohou, priestorom a vzduchom? Poď, ukážem ti, čo hľadáš. Pozri sa na funkcie, ktoré plním ja a prečítaj si moje strany!“ A tak sa pozerá a vidí, že:

Zemeguľa ako extatický Mawlaví derviš so svojím dvojakým pohybom obkresľuje kruh, čo určuje postupnosť dní, rokov a ročných období, okolo poľa Najvyššieho zhromaždenia (Hašri Azám); je najveľkolepejšou a skrotenou božou loďou naloženou státisícmi rôznych druhov jedla a vybavenia potrebného pre všetky živé bytosti, plávajúcou v najvyššej rovnováhe v oceáne priestoru otáčajúc sa okolo slnka.

Potom sa pozerá na strany zeme a vidí, že každá strana každej z jej kapitol vyhlasuje Pána (Rabb) Zeme tisíckami ajátov (znamení). Keďže nie je schopný prečítať ju celú, pozrie sa na jednu stranu týkajúcu sa stvorenia a nasadenia živých bytostí na jar, a pozoruje nasledovné:

Podoby nespočetných členov státisícov druhov vznikajú s absolútnou presnosťou z jednoduchého materiálu a sú vyživované najmilosrdnejším spôsobom.

• A zázračným spôsobom niektorým semenám sú dávané krídla – lietajú a tak sú rozširované a najefektívnejšie distribuované a najpozornejšie kŕmené a vyživované.

• A najmilosrdnejším a nežným spôsobom sú prinášané nespočetné lahodné a vynikajúce druhy obživy (rizq) zo suchej hliny a z kostnatých koreňov, semien a kvapiek tekutiny, ktoré sa navzájom veľmi nelíšia.

• Každú jar je stotisíc druhov jedál a vybavenia akoby nakladaných na vagón zo skrytej (ghajbi) pokladnice a sú posielané živým bytostiam v najväčšom poriadku.

Menovite posielanie kozervovaného mlieka v tých potravinových balíčkoch deťom a pumpy sladeného mlieka vo forme láskyplných pŕs ich matiek je takým príkladom súcitu, milosrdenstva a múdrosti, že sa to zjavne etabluje ako najnežnejší záblesk milosrdenstva a obživy Milosrdného a Súcitného (Rahmáni Rahím).

V krátkosti: táto strana života na jar zobrazuje státisíce príkladov a vzoriek Najvyššieho zhromaždenia (Hašri Azám) a je žiarivou hmatateľnou demonštráciou (tafsir) tohoto ajátu

فَانْظُرْ اِلٰۤى اٰثَارِ رَحْمَتِ اللّٰهِ كَيْفَ يُحْيِ الْاَرْضَ بَعْدَ مَوْتِهَا

اِنَّ ذٰلِكَ لَمُحْيِ الْمَوْتَى وَهُوَ عَلَى كُلِّ شَىْءٍ قَدٖيرٌ

Takže i tento aját vyjadruje významy tejto strany zázračným spôsobom. A tak cestovateľ pochopil, že zem vyhlasuje všetkými svojimi stranami v merítku primeranom svojej veľkosti: لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ.

Vo vyjadrení významu pozorovaného cestovateľom v krátkom svedectve jedného z dvadsiatich aspektov jedinej strany spomedzi viac ako dvadsiatich strán zeme bolo v Treťom stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهِ الْاَرْضُ بِجَمٖيعِ مَا فٖيهَا وَمَا عَلَيْهَا بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ التَّسْخٖيرِ وَالتَّدْبٖيرِ وَالتَّرْبِيَةِ وَالْفَتَّاحِيَّةِ وَتَوْزٖيعِ الْبُذُورِ وَالْمُحَافَظَةِ وَالْاِدَارَةِ وَالْاِعَاشَةِ لِخَمٖيعِ ذَوِى الْحَايَاةِ وَالرَّحْمَانِيَّةِ وَالرَّحٖيمِيَّةِ الْعَامَّةِ الشاَّمِلَةِ الْمُكَمَّلَةِ بِالْمُشاَهَدَةِ

Neskôr ten reflexívny cestovateľ zistil, že ako čítal každú stranu svojho imánu, ktorý je kľúčom ku šťastiu, zosilnel; jeho poznanie (márifa), ktoré je kľúčom k duchovnému pokroku, narástlo; pravda viery v Boha (imáni billáh), ktorá je zdrojom a baňou všetkého zdokonaľovania, sa vyvinula o stupeň ďalej a čím viac sa mu dostávalo hojných duchovných potešení z neho, tým viac to vyvolávalo jeho zvedavosť. A zatiaľ čo počúval dokonalé a rozhodujúce lekcie dávané nebesiami, atmosférou a zemou, opakovane volal o viac, hovoriac: هَلْ مِنْ مَزٖيدٍ.

Potom začul nadšené invokácie (zikr) vykonávané vravou morí a veľkých riek a načúval ich smutným ale príjemným zvukom. Povedali mu svojím jazykom a verbálnou rečou: „Pozri sa na nás dobre, prečítaj si i naše znamenia!“ A tak sa náš cestovateľ pozrel a videl, že:

Moria, ktoré sa neustále vitálne vlnia, spájajú a lejú s úmyslom šíriť sa a premáhať, obkľúčili zem a boli prinútené mimoriadne rýchlo obiehať spolu so zemou po kružnici dvadsiatich piatich tisícov rokov v jedinom roku bez pretečenia alebo preliatia a bez prekročenia susediacej zeme. To znamená, že ich pohyb a zadržiavanie a ochrana je na povel a z moci Toho, ktorý je najmocnejší a veľkolepý.

Potom pozerajúc sa do hlbočín mora cestovateľ videl, že okrem jeho krásnych, dobre ozdobených a symetrických drahokamov tam boli tisíce rôznych druhov zvierat, vyživovaných a usporiadaných, privádzaných k životu i zomierajúcich tak disciplinovaným spôsobom a že boli zásobované potravou z obyčajného piesku a slanej vody, že to dalo základ existencii Slávneho Mocného (Qadír’i Zuldžalál) a Krásneho Milosrdného (Rahím’i Zuldžamál) spravujúceho ich a dávajúceho im život.

Cestovateľ sa potom pozerá na rieky a vidí, že ich vrodené výhody, funkcie, ktoré plnia a ich vstupy a výstupy sú inšpirované takou múdrosťou a milosrdenstvom, že to jasne dokazuje, že všetky rieky, potoky, prúdy a veľké vodné cesty pochádzajú a vylievajú sa z pokladnice milosrdenstva Slávneho Súcitného a Veľkorysého (Rahmáni Zuldžalál wal Ikrám). V skutočnosti sú zachovávané a rozmiesťované tak mimoriadnym spôsobom, že sa hovorí „z Raja vytekajú štyri rieky“. Teda bez akejkoľvek zjavnej príčiny vytekajú z pokladnice duchovného raja a jedine z prúdu skrytého (ghajbi) a nevyčerpateľného zdroja.

Napríklad požehnaný Níl, ktorý pretvára piesčitú krajinu Egypta v raj, pramení v „Mesačných Horách“ na juhu bez toho, že by sa kedykoľvek vyčerpal, ako by to bolo malé more. Ak by sa zhromaždila voda, ktorá pretiekla dolu riekou počas šiestich mesiacov, vo forme hory a potom zmrzla, bola by väčšia ako tie hory. A pritom priestor, kde je tá voda v horách umiestená a uložená, je menší ako ich jedna šestina. Pokiaľ ide o vodu, ktorá rieku dopĺňa, dážď, ktorý vstupuje do rezervoáru rieky je v tom suchom regióne veľmi zriedkavý a smädná pôda ho rýchlo pohlcuje. Istotne nie je schopný zachovávať rovnováhu rieky. Výsledkom toho je rozprávanie, že požehnaný Níl pramení v skrytom (ghajbi) Raji spôsobom, ktorý je mimo bežnú zem, vyjadruje hlboký význam a krásnu pravdu.

Cestovateľ potom videl tisícinu právd a potvrdení obsiahnutých v oceánoch a riekach. Zistil, že všetky jednohlasne vyhlásili silou veľkou ako ich veľkosť لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ a že to poskytlo svedkov tohoto svedectva do počtu stvorení v tých moriach. Vo vyjadrení významu a sprostredkovaní všeobecných svedectiev morí a riek bolo vo Štvrtom stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهِ فىٖ وَحْدَتِهٖ جَمٖيعُ الْبِحَارِ وَالْاَنْهَارِ بِجَمٖيعِ مَا فٖيهَا بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ التَّسْخٖيرِ وَالْمُحَافَظَةِ وَالْاِدِّخَارِ وَالْاِدَارَةِ الْوَاسِعَةِ الْمُنْتَظَمَةِ بِالْمُشاَهَدَةِ

Potom hory a roviny zavolajú toho cestovateľa na reflexívnej púti. „Prečítaj si i naše strany,“ hovoria. A tak sa pozerá a vidí, že:

Univerzálna funkcia a všeobecná povinnosť hôr je tak vznešená a múdra, že zanecháva mysle v nemom úžase. Napríklad:

Hory vychádzajú zo zeme na príkaz svojho Pána (Rabb). Tlmia chvenie, zúrivosť a besnenie vznikajúce z vnútorných udalostí v zemi. Ako sa hory derú nahor umožňujú zemi dýchať jej prieduchmi, takže je pri plnení povinnosti rotácie bez toho, že by rušila svojich obyvateľov, zachránená pred škodlivým chvením a zemetraseniami.

Teda, tak, ako sú lode vybavené stožiarmi na ochranu pred turbulenciami a zachovávajú ich rovnováhu, rovnako, ako bolo naznačené mnohými ajátmi v Zázračnom Koráne, ako napr.:

وَالْجِبَالَ اَوْتَادًا ۞ وَاَلْقَيْنَا فٖيهَا رَوَاسِىَ ۞ وَالْجِبَالَ اَرْسٰيهَا

hory sú nastavené rovnakým spôsobom ako stožiare uložené s pokladmi na palube lodi zemegule.

Taktiež napríklad každý z druhov prameňov, vôd, minerálov, materiálov a pomoci, ktoré potrebujú živé bytosti, bol uložený, pripravený a prichystaný vovnútri hôr tak múdrym, šikovným, veľkorysým a obozretným spôsobom, že cestovateľ toto vidí ako jasný dôkaz, že sú zásobárňami a skladmi a služobníkmi Najmocnejšieho (Qadír), ktorého moc je nekonečná, a Najmúdrejšieho (Hakím), ktorého múdrosť je nekonečná.

Porovnaním týchto dvoch charakteristík s ostatnými príkladmi múdrosti a povinností rovín a hôr, ktoré sú tak veľké ako hory, videl, že všetkými príkladmi múdrosti nachádzanými v horách a rovinách menovite s ohľadom na svedectvo, ktoré poskytujú ukladaním rezerv, vyhlasujú v súzvuku tawhíd لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ tak silný a pevný ako hory a nesmierny a rozsiahly ako roviny. A tak vyhlásil „Amentu billáh“ (Verím v Boha).

Vo vyjadrení tohoto významu bolo v Piatom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ جَمٖيعُ الْجِبَالِ وَالصَّحَارٰى بِجَمٖيعِ مَا فٖيهَا وَعَلَيْهَا بِشَهَادَةَ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الْاِدِّخَارِ وَالْاِدَارَةِ وَنَشْرِ الْبُذُورِ وَالْمُحَافَظَةِ وَالتَّدْبٖيرِ الْاِحْتِيَاطِيَّةِ الرَّبَّانِيَّةِ الْوَاسِعَةِ الْعَامَّةِ الْمُنْتَظَمَةِ الْمُكَمَّلَةِ بِالْمُشَاهَدَةِ

Potom ako ten cestovateľ blúdil so svojimi myšlienkami cez hory a roviny, otvorila sa v jeho mysli brána do ríše stromov a rastlín. Bol zavolaný dovnútra: „Poď,“ povedali. „Prejdi našou ríšou a prečítaj si i naše nápisy.“ A tak vošiel a videl, že:

Bolo vytvorené skvelé a vyzdobené zhromaždenie tahlílu (vyhlasovanie jednoty Boha) a tawhídu a kruh zikru a šukru. Pochopil ich jazykom, že všetky druhy stromov a rastlín akoby jednohlasne vyhlasovali لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ, pretože cítil tri veľké a všeobecné pravdy naznačujúce a dosvedčujúce, že všetky ovocné stromy a rastliny

• jazykom svojich symetrických a výrečných listov

• a frázami ich ozdobených a expresívnych kvetov

• a slovami ich dobre usporiadaných a výrečných plodov

spoločne tasbihom vydávali svedectvo a vyhlasovali لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ.

Po prvé: rovnako ako významy zámernej odmeny a veľkorysosti, úmyselné poskytnutie a veľkorysosť sú vnímané najevidentnejšie v každom jednom z nich; v celom rozsahu je to možné vidieť tak jasne ako svetlo poľudňajšieho slnka.

Po druhé: Významy a pravdy úmyselnej a múdrej diferenciácie a rozlišovania a zámerná a mislosrdná výzdoba a tvarovanie, ktoré v žiadnom prípade nemôže byť pripisované náhode, sú tak zjavné pre oko ako denné svetlo nad nekonečnými duhmi a jednotlivými bytosťami. Demonštruje to, že sú dielami a výšivkami Najmúdrejšieho Tvorcu (Sáni’i Hakím).

Po tretie: Státisíce druhov a úplne rozdielne tvary a formy tých umeleckých diel, otváranie a rozvíjanie v najvyššom poriadku, rovnováhe a kráse každého z jednotlivých členov tých dvestotisíc druhov majúcich odlišnú a oddelenú formu s najvyššou rovnováhou, životom, múdrosťou, krásou a bez chyby, vyvstáva zo semien a zŕn, ktoré sú definované, limitované, nerozoznateľné, jednoduché, neživé a identické alebo málo rozdielne.

Pochopil, že toto je pravda žiarivejšia ako slnko, a že svedkovia dokazujúci túto pravdu sú tak početní ako kvety, plody, lístie a živé stvorenia, a vyhlásil:

الْحَمْدُ لِلّٰهٖ عَلٰى نِعْمَةِ الْاِيمَانِ

Vo vyjadrení týchto právd a ich svedectvách bolo v Šiestom stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِجْمَاعُ جَمٖيعِ اَنْوَاعِ الْاَشْجَارِ وَالنَّبَايَتِ الْمُسَبِّحَاتِ النَّاطِقَاتِ بِكَلِمَاتِ اَوْرَاقِهَا الْمَوْزُونَاتِ الْفَصٖيحَاتِ وَاَزْهَارِهَا الْمُزَيَّنَاتِ الْجَزٖيلاَتِ وَاَشْمَارِهَا الْمُنْتَظَمَاتِ الْبَلٖيفَاتِ بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الْاِنْعَامِ وَالْاِكْرَامِ وَالْاِحْسَانِ بِقَصْدٍ وَرَحْمَةِ وَحَقٖيقَةِ التَّمْيٖيزِ وَالتَّزْيٖينِ وَلتَّصْوٖيرِ بِاِرَادَةٍ وَحِكْمَةٍ مَعَ قَطْعِيَّةِ دَلَالَةِ حَقٖيقَةِ فَتْحِ صُوَرِهَا الْمَوْزُونَاتِ الْمُزَيَّنَاتِ الْمُتَبَايِنَةِ الْمُتَنَوِّعَةِ الْغَيْرِ الْمَحْدُودَةِ مِنْ نُوَاتَاتِ وَحَابّاتٍ مُتَمَاثِلَةٍ مُتَشَابِهَةٍ مَحْصُورَةٍ مَعْدُودَةٍ

Ako tak cestovateľ týmto svetom pokračuje na svojej reflexívnej ceste so zvedavosťou a zvýšeným potešením a nadšením nad pokrokom vo svojom učení, po obdržaní antológie poznania (márifa) a imánu v záhrade jari tak veľkolepej ako jar, pred jeho pravdu vnímajúcim intelektom a vedomím uvažujúcim s rozumom sa otvorila brána do sveta zvierat a vtákov. So stovkami tisíc rôznych hlasov a jazykov bol pozvaný, aby vstúpil. „Vitaj!“, povedali. A tak vstúpil a videl, že:

Všetky zvieratá a vtáky vo svojich rôznych druhoch, skupinách a národoch jednohlasne vyhlasovali svojou rečou a jazykom لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ. Premenili tvár zeme na nesmierne miesto zikru, široké zhromaždenie tahlílu (vyhlasovanie jednoty Boha). Každého z nich videl ako ódu venovanú ich Pánovi (Rabb), ako slovo vyhlasujúce Božskosť (Subhán) a každého ako zmysluplný list Milosrdného (Rahmán), každého ako popisujúceho Svojho Sáni’ho (Tvorcu) a vzdávajúceho mu vďaky a chválu. Bolo to akoby zmysly, moc, údy a nástroje tých zvierat a vtákov boli usporiadané a vyvážené slová a dokonalé a disciplinované vyjadrenia. Pozoroval tri veľké a obsiahle pravdy rozhodujúco naznačujúce ich vzdávanie vďaky ich Stvoriteľovi (Challáq) a Poskytovateľovi (Razzáq) a ich svedectvo Jeho jednoty (wahdanijjah).

Po prvé: Toto je pravda dávania duší (ruh) a oživovania bytostí, ktoré sú múdrosťou tvorené z ničoho, ktoré pochádzajú (ibda) z takej umnej formy a sú komponované (inša) tak účelovým a znalým spôsobom, ktoré zobrazujú záblesky poznania, múdrosti a vôle v dvadsiatich ohľadoch a ktoré nemôžu byť žiadnym spôsobom pripisované príležitostnej náhode, slepej sile a neživej prírode. Táto pravda, ktorá je jasným dôkazom a pre ktorú existujú svedkovia tak početní ako duchovné bytosti, dosvedčuje nevyhnutnú existenciu Živého a Samostatného (Zát’i Hajj’i Kajjúm), Jeho „sedem atribútov“ a Jeho jednotu.

Po druhé: Toto je nesmierna a silná pravda rozlíšenia, ozdoby a vzhľadu, viditeľná v nespočetných vytvorených umeleckých dielach a spôsob rôznych tvárových čŕt, ozdobených tvarov, vyrovnaných počtov a dobre usporiadaných foriem. Je absolútne nemožné a nepravdepodobné že by niečo iné ako Ten, Ktorý má Moc nad Všetkými Vecami (Qadír Kulli Šej) a Ten, Ktorý Pozná Všetky Veci (Álim’i Kulli Šej) si mohli osobovať tento obsiahly akt, ktorý v každom ohľade zobrazuje tisíce zázrakov a príkladov múdrosti.

Po tretie: Vznik a zjavenie sa tých nespočetných stvorení v ich státisícoch rôznych tvarov a foriem, z ktorých každá je zázrakom múdrosti, ich vznik z vajec a kvapiek vody nazývanej semeno, ktoré sú navzájom identické alebo sa tesne pripomínajú, a sú limitované a konečné v počtoch – toto všetko najusporiadanejším, symetrickým a nevyčerpateľným spôsobom je taká žiarivá pravda, ktorá je osvetlená dokladmi a dôkazmi tak početnými, ako sú zvieratá samotné.

Cestovateľ teda videl a dostal úplnú lekciu konsenzom týchto troch právd, že všetky živočíšne druhy spoločne dosvedčovali لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ. Je to akoby celá zem ako jedna veľká osoba hovorila لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ spôsobom zodpovedajúcim svojej rozsiahlosti a sprostredkovala svoje svedectvo obyvateľom nebies. Vo vyjadrení týchto právd bolo v Siedmom stupni Prvej zastávky povedané:

لَاِ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِتِّفَاقُ جَمٖيعِ اَنْوَاعِ الْحَيْوَانَاتِ وَالطُّيُرِ الْحَامِدَاتِ الشَّاهِدَاتِ بِكَلِمَاتِ حَوَاسِّهَا وَقُوَاهَا وَحِسِّيَّاتِهَا وَلَطَاىٔفِهَا الْمَوْزُونَاتِ الْمُنْتَظَمَاتِ الْفَصٖيحَاتِ وَبِكَلِمَاتِ جِهَازَاتِهَا وَجَوَارِحِهَا وَاَعْضَاىِٔهَا وَاٰلَاتِهَا الْمُكَمَّلَةِ الْبَلٖيغَاتِ بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الْاٖيجَادِ وَالصُّنْعِ وَالْاِبْدَاعِ بِالْاِرَادَةِ وَحَقٖيقَةِ التَّمْيٖيزِ وَالتَّزْيٖينِ بِالْقَصْدِ وَحَقٖيقَةِ التَّقْدٖيرِ وَالتَّصْوٖيرِ بِالْحِكْمَةِ مَعَ قَطْعِيَّةِ دَلاَلَةِ حَقٖيقَةِ فَتْحِ جَمٖيعِ صُوَرِهَا الْمُنْتَظَمَةِ الْمُتَخَالِفَةِ الْمُتَنَوِّعَةِ الْعَيْرِ الْمَحْصُورَةِ مِنْ بَيْضَاتٍ وَقَطَرَاتٍ مُتَمَاثِلَةِ مُتَشَابِهَةِ مَحْصُورَةٍ مَحْدُودَةٍ

Aby mohol pokračovať ďalej v nekonečných stupňoch a nespočetných potešeniach a osvieteniach v poznaní Boha si ten reflexívny cestovateľ želal vstúpiť do sveta ľudí, do ríše ľudstva. Pozvali ho predovšetkým proroci. A tak vstúpil. Pozrúc sa najprv na miesto zastavenia minulosti videl, že:

Všetci proroci(AS), ktorí sú najosvietenejšími a najdokonalejšími z ľudstva, vykonávali zikr لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ a mocou ich žiarivých, dobre dosvedčených a nespočetných zázrakov vyhlasovali tawhíd a aby ľudstvo pokročilo od zvieracieho štádia až na anjelsky stupeň, učili ľudstvo a volali ho k viere v Boha (imáni billáh). Pokľakol teda v tej osvietenej madrase a počúval ich lekciu. Videl, že:

Keďže každý z tých majstrov, ktorí boli najpovznesenejšími a najznámejšími zo všetkých oslavovaných ľudských bytostí, mal v rukách zázraky dané im Stvoriteľom vesmíru ako znak potvrdenia a keďže s každým z ich ohlásení veľká časť ľudstva a spoločenstva (ummy) potvrdila ich tvrdenia a prijala imán, vyvodil si z toho, že pravda prisúdená a jednohlasne a plne potvrdená týmito stotisíc serióznymi a vernými jednotlivcami musela byť pevná a definitívna. S takou pevnou pravdou osvedčenou a dokázanou nespočetnými zázrakmi takého množstva verných svedkov pochopil ako sa poblúdilí ľudia dopúšťajú nekonečného omylu a zločinu popieraním a nakoľko zaslúžený je ich nekonečný trest a ďalej ocenil nakoľko spravodliví a pravdovravní boli tí, ktorí ich potvrdzovali a verili im. Týmto spôsobom sa mu stal zrejmým ďalší stupeň svätosti imánu.

• Skutočne nespočetné zázraky poskytnuté Všemohúcim Bohom prorokom(AS), každý ako aktívne potvrdenie ich poslania

• a nebeské údery uštedrované ich oponentom, z ktorých každý bol ako dôkaz ich pravdovravnosti

• a ich individálne dokonalosti a pravdivé učenia, z ktorých každé bolo ako náznak ich spravodlivosti

• a sila ich imánu a najvyššia serióznosť a pripravenosť k obete, čo je svedectvo ich čestnosti

• a posvätné knihy a strany, ktoré dostali

• a že iní ako ich nespočetní študenti, ktorí nasledovaním ich ciest dosiahli pravdy, dokonalosti a osvietenia, čo dosvedčuje pravdivosť a spravodlivosť ich ciest – jednohlasný súhlas tých najvážnejších varovateľov a ich nasledovníkov vo všetkých pozitívnych záležitostiach a ich svorná vzájomná podpora a a spriaznenosť

ustanovuje tak silný dôkaz, že mu nemôže čeliť žiadna moc na zemi, a neobstojí pred ním žiadna pochybnosť ani váhanie. A zo zaradenia „potvrdenia všetkých prorokov“ do pilierov imánu pochopil akým veľkým zdrojom sily toto potvrdenie je. Z ich lekcií si odvodil veľký úžitok.

A tak vo vyjadrení lekcie, ktorú náš cestovateľ dostal, bolo v Ôsmom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِجْمَاعُ جَمٖيعِ الْاَنْبِيَاءِ بِقُوَّةِ مُعْجِزَا تِهِمُ الْبَاهِرَةِ الْمُصَدِّقَةِ الْمُصَدَّقَةِ

Po odvodení veľmi vysokého potešenia pravdy zo sily imánu prichádzajúc zo zhromaždenia prorokov(AS) ten zvedavý cestovateľ zistil, že je pozvaný do triedy erudovaných, mudžtahídov a muhaqqiqov (učenci pravdy) známych ako asfija (očistení učenci) a sidiqqín (pravdovravní). Rozhodujúcimi a silnými dôkazmi učencov dokázali ilmaljaqínom (istota stupňa poznania) tvrdenia prorokov(AS). Prijal ich pozvanie, vošiel a videl, že:

Tisíce géniov a státisíce exaktných a vznešených učencov (ľudia tahqíqu) svojimi vyšetrovaniami dokázali všetky potvrdzujúce záležitosti spojené s imánom, v prvom rade Nevyhnutnú Existenciu a Jeho jednotu, s takými hlbokými demonštráciami, že nenechávajú priestor pre pochybnosť. Naozaj, skutočnosť, že jednomyseľne súhlasili s princípmi a piliermi imánu napriek svojim rozdielnostiam v spôsobilosti a metóde, každý z nich sa pevne spoliehal na svoj istý dôkaz (jaqín) – to je taký dôkaz, ktorý je možné napadnúť, iba ak niekto môže prísť so spôsobilosťou a inteligenciou väčšou než je ich súčet u týchto ľudí, a môže nájsť dôkaz tak veľký ako sú všetky ich dôkazy. Inak jediným spôsobom pre tých popieračov ako im čeliť je ukázať maximálne ignorantstvo a tvrdohlavosť, a zavrieť oči pred záležitosťami negácie, ktoré nemôžu byť ani popreté ani dokázané. Tí, ktorí si zatvárajú oči, menia denné svetlo na temnotu iba pre seba.

Cestovateľ sa dozvedel, že nur emitované v tejto rozsiahlej a veľkolepej madrase týmito rešpektovanými a vzdelanými učiteľmi naďalej osvecovalo polovicu zemegule po viac ako tisíc rokov. Našiel v tom taký zdroj duchovnej sily, že ani keby všetci popierači spojili svoje sily, nemohli by ňou ani otriasť, ani ju zničiť.

V krátkej narážke na lekciu, ktorú sa naučil cestovateľ v tejto triede, bolo v Deviatom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اللّٰهُ الَّذٖى دَلَّ عَلٖى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَهْدَتِهٖ اِتِّفَاقُ جَمٖيعِ الْاَصْفِيَاءِ بِقُوَّةِ بَرَاهٖينِهِمُ الظَّاهِرَةِ الْمُحَقَّقَةِ قلْمُتَّفِقَةِ

Ten rozjímavý cestovateľ si horlivo želal vidieť nur a potešenia z neustáleho posilňovania a rozvíjania imánu a jeho rozvoj od stupňa ilmaljaqín až po ajnaljaqín. Keď prišiel z madrasy zistil, že ho zavolali tisíce a milióny posvätných muršídov zo žiarivého a osvieteného domova (takky), útočiska (changy) a miesta zikru a usmernenia tak rozsiahleho ako je púšť, vytvoreného z nespočetných spojených malých tákk a zawijí. Snažili sa podať pravdu, dosiahli pravdy a dosiahli stupňa ajnaljaqín v tieni Mohamedovej(SAW) diaľnice a mirádžu Ahmada(SAW). A tak vstúpil a videl, že:

Tí muršídovia (duchovní vodcovia), ktorí boli ľuďmi kašfu (objavov) a karámatu, sa jednomyseľne zhodli na základe svojich objavov, svedectiev a karámatu na vyhlásení nevyhnutnej existencie a božej jednoty vesmíru, hovoriac لَا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ. Pretože tak, ako spoznávame slnko pomocou siedmych farieb jeho svetla, rozmanitosť žiarivých farieb a rozdielné svetelné odtiene a rozdielnosť pravdivých táriq (ciest) a najrôznejších hodnoverných metód, všetky druhy skutočných pováh boli prejavené svetlom Pred-večného (Ezeli) Slnka sedemdesiatimi farbami, naozaj, skrze farby do počtu Božích Mien. Cestovateľ pozoroval stupňom ajnaljaqín aká zjavná a jasná musí byť pravda, ku ktorej títo posvätní géniovia a osvietení arifovia (učenci) jednomyseľne prispievajú. Videl, že jednomyseľnosť prorokov(AS), súlad asfijov (očistených) a dohoda awlijov a priama jednota týchto konsenzov je viac žiarivá ako denné svetlo demonštrujúce existenciu slnka.

V krátkej narážke na výhodu odvodenú naším cestovateľom v takke (domov) bolo v Desiatom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِجْمَاعُ الْاَوْلِيَاءِ بِكَشْفِيَّاتِهِمْ وَكَرَامَاتِهِمُ الظَّاهِرَةِ الْمُحَقَّقَةِ الْمُصَدَّقَةِ

Cestovateľ po svete si uvedomil, že najdôležitejšou a najväčšou ľudskou dokonalosťou a skutočne zdrojom a pôvodom všetkých dokonalostí, je láska k Bohu (muhabbat’ulláh), ktorá vyvstáva z viery v Boha (imáni billáh) a poznania Boha (márifat’ulláh). Teraz si prial, aby mohol pokračovať ešte ďalej v posilňovaní imánu a napredovaní v poznaní so všetkými svojimi schopnosťami a nadaniami. S touto myšlienkou pozdvihol svoju hlavu a hľadel na nebesia. Povedal svojej vlastnej mysli:

„Keďže najcennejšou vecou vo vesmíre je život

• a všetky veci sú vytvorené na to, aby slúžili životu

• a najcennejšími zo všetkých živých bytostí sú bytosti s dušami

• a najcennejšími zo všetkých bytostí s dušami sú tie s vedomím

• a keďže je to kvôli tejto najcennejšej substancii, že každé storočie a každý rok je zem vyprázdňovaná a napĺňaná

nasleduje potom bez akýchkoľvek pochýb, že veľkolepé a vyzdobené nebesia musia mať vhodné spoločenstvá a obyvateľov, ktorí majú život, dušu a vedomie. Pretože udalosti vzťahujúce sa na videnie a rozprávanie sa s anjelmi, také, ako napríklad keď sa Gabriel(AS) zjavil v spoločnosti Mohameda(SAW) a tie z pohľadu spoločníkov, boli jednomyselne prenášané a rozprávané naprieč históriou. Takže, keby som sa len tak mohol zhovárať s obyvateľmi nebies a poznať ich názory na túto záležitosť; veď ich slová o Stvoriteľovi kozmu sú tie najdôležitejšie“. Ako tak týmto spôsobom premýšľal, náhle počul nebeský hlas:

„Keďže sa chceš s nami stretnúť a vypočuť si naše lekcie, vedz, že pred všetkými ostatnými sme to boli my, ktorí sme verili v záležitosti imánu sprostredkované našimi prostriedkami – predovšetkým Hadrat Mohamedovi(SAW) – a Zázračným Koránom a všetkým Prorokom. A potom tiež všetci čistí duchovia medzi nami, ktorí boli stelesnení aby sa zjavovali pred ľustvom jednomyseľne a bez výnimky dosvedčili nevyhnutnú existenciu, jednotu a posvätné atribúty Stvoriteľa tohoto kozmu a so súhlasom a dohodou to vyhlásili. Spriaznenie a vzájomný súlad týchto nespočetných vyhlásení je pre teba sprievodcom tak žiarivým ako slnko.“ A tak nur imánu cestovateľa svietilo a rástlo od zeme až po nebesia.

V krátkej narážke na lekciu, ktorú sa cestovateľ naučil od anjelov, bolo v Jedenástom Stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِتِّفَاقُ الْمَلٰىِٔكَةِ الْمُتَمَثِّلٖينَ لِاَنْظاَرِ البَّسِ وَالْمُتَكَلِّمٖينَ مَعَ خَوَاصِّ الْبَشَرِ بِاِخْبَارَاتِهِمُ الْمُتَوَافِقَةِ

Po lekciách v špeciálnych jazykoch v ríšach stvorenia v Zjavnej ríši a ich materiálnych a telesných aspektoch a ich jazykoch ten horlivý a zvedavý cestovateľ si teraz zaželal študovať a cestovať ríšou ghajbu (nevideného) a barzachom (prostrednou ríšou) a vyšetrovať realitu. Otvorila sa pred ním brána priamych a osvietených intelektov a jasných a osvietených sŕdc, ktoré sú ako semená ľudstva, ktoré je možné nájsť v každej triede ľudských bytostí, ktoré sú ovocím vesmíru a ktoré sa napriek malému vzrastu môžu duchovne šíriť a objať celý kozmos.

Pozrel sa a videl, že sú sériou ľudských barzachov spájajúcich ríšu ghajbu so zjavnou ríšou a že sú bodmi kontaktu a výmeny medzi dvoma ríšami, ktoré ovplyvňujú ľudské bytosti. Obrátil sa na svoj intelekt a svoje srdce a povedal: „Poďte, cesta vedúca k pravde z týchto vašich náprotivkov je kratšia. Na rozdiel od lekcií, ktoré dávali dispozície ich ciest, tu by sme mali mať osoh zo štúdia ich kvalít, pováh a odtieňov týkajúcich sa imánu.“ A tak ich študoval a videl, že:

Napriek rozdielnym kapacitám a vzdialeným a protichodným metódam a výhľadom všetkých čestných ľudí osvieteného intelektu, ich viery a ich pevné presvedčenie o imáne a tawhíd boli v súlade a ich vytrvalá a sebavedomá istota (jaqín) a uistenie boli jedno. To znamená, že sa spoliehali na jedinú nemennú pravdu, korene ktorej boli implantované v hlbokej pravde a nemohli byť odstránené. Preto ich jednomyseľnosť ohľadne imánu, nevyhnutnej existencie a tawhídu bola nerozbitnou a osvietenou reťazou a jasne osvetleným oknom otvoreným do sveta pravdy.

Videl tiež, že: ten jednomyseľný, sebaistý a vznešený kašf a svedectvo pilierov imánu, ktorým sa tešili všetky tie múdre a osvietene intelekty, ktorých metódy boli rôzne a výhľady rozdielne, sa zhodovali a súhlasili spolu v otázke tawhídu.

A tak všetky tie osvietené srdcia obracajúce sa, korešpondujúce a spájajúce sa s pravdou, boli každé miniatúrnym trónom (arš) božieho poznania, obsiahlym zrkadlom Samedu (Večného Prosenia) a boli ako mnoho okien otvorených do Slnka Pravdy (Šams’i Haqíqat). Ak to zhrnieme, boli ako najvyššie zrkadlo, ako oceán odrážajúci slnko. Ich zhoda a jednomyseľnosť ohľadne nevyhnutnej existencie a tawhídu bola neochvejným, spoľahlivým a najdokonalejším sprievodcom a najvznešenejším majstrom.

Preto nie je nijakým spôsobom možné či predstaviteľné aby predpoklad iný než pravda, nepravdivá myšlienka či nepravdivý atribút boli neustále a rozhodujúco schopné simultánne podviesť tak veľa bystrých očí, alebo aby v nich vyvolali ilúziu. Pochopil, že dokonca ani blázniví sofisti popierajúci kozmos by nesúhlasili so skazeným a premrhaným intelektom, ktorý by niečo také považoval za možné, odmietli by to. Spoločne s jeho vlastným intelektom a srdcom povedali „Amentu Billáh“ (Verím v Boha).

V krátkej narážke na toto poznanie imánu, od ktorého si náš cestovateľ odvodil výhodu od priamych intelektov a osvietených sŕdc, bolo v Dvanástom a Trinástom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اللّٰهُ الْوَاجِبُ الوُجُودِ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَهْدَتِهٖ اِجْمَاعُ الْعُقُولِ الْمُسْتَقٖيمَةِ الْمُنَوَّرَةِ بِاعْتِقَادَاتِهَا الْمُتَوَافِقَةِ وَبِقَنَاعَاتِهَا الْمُتَطَابِقَةِ مَعَ تَخَالُفِ الْاِسْتِعْدَادَاتِ وَالْمَذَاهِبِ وَكَذَا دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهِ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِتِّفَاقُ الْقُلُوبِ اسَّلٖيمَةِ النُّورَانِتَّةِ بِكَشْفِيَّاتِهَا الْمُتَطاَبِقَةِ وَبِمُشَاهَدَاتِهَا الْمُتَوَافِقَةِ مَعَ تَبَايُنِ الْمَسَالِكِ وَالْمَشَارِبِ

Potom pozerajúc sa bližšie na ríšu ghajbu a cestujúc ňou so svojím intelektom a srdcom, zaklopal ten zvedavý cestovateľ na dvere tej ríše, pomysliac si, „Čo hovorí tento svet?“ Zjavilo sa mu nasledovné:

Je treba jasne pochopiť, že za závojom ghajbu je Ten, Ktorý Sa chce nechať poznať pomocou všetkých týchto početných a jemne zdobených artefaktov plných umenia v tomto telesnom Zjavnom svete, a Ten, Ktorý Sa chce nechať milovať pomocou týchto nekonečných sladkých a ozdobených odmien a chce dať poznať Svoje skryté dokonalosti pomocou týchto nespočetných zázračných a zručných umeleckých diel, evidentne Sa nechávajúc poznať jazykom a skutkom spôsobom oveľa jasnejším, než je akýkoľvek jazyk alebo reč. Keďže je to tak, istotne bude hovoriť a nechá Sa poznať a milovať pomocou jazyka a reči, tak, ako to robí pomocou činu a stavu. V tomto prípade Ho z Jeho prejavov musíme poznať vzhľadom na ríšu ghajbu. Na to vstúpil do toho sveta so svojím srdcom a okom svojho intelektu videl nasledovné:

Pravda zjavení (wahj) prevláda vo všetkých inštanciách nad všetkými časťami ríše ghajbu s najsilnejším prejavom. S pravdami zjavenia (wahj) a inšpirácie (ilham) pochádzajúcimi od Vševedúceho Nevideného (Állam’ul Ghujúb) prichádza svedectvo Jeho existencie a jednoty oveľa silnejšie než sú svedectvá vesmíru a stvorených bytostí. On Seba nezanecháva – Svoju existenciu a Svoju jednotu iba na základe svedectiev Svojich stvorení. Skôr hovorí Pred-večným (Ezeli) jazykom hodným Jeho vlastnej Bytosti. Reč Toho, Ktorý je všadeprítomný a vševidiaci všade s Jeho Poznaním a Mocou, je tiež nekonečná. A tak ako význam Jeho Reči Ho dáva poznať, tak i Jeho reč Ho dáva poznať s Jeho atribútmi.

Áno, cestovateľ spoznal, že pravda, skutočnosť a existencia zjavenia (wahj) boli dokázané a zavedené až do tej miery, že je to samozrejmé konsenzom stotisíc prorokov(AS) a zhodou ich vyhlásení týkajúcich sa prejavu Božieho zjavenia a dôkazmi a zázrakmi obsiahnutými v posvätných knihách a nebeských stranách, ktoré sú sprievodcami a príkladmi ohromujúcej väčšiny ľudstva, nimi potvrdenými a odsúhlasenými a sú viditeľným ovocím zjavenia. Ďalej pochopil, že pravda wahj vyhlasuje päť posvätných právd.

Pravda prvá: hovoriť v súlade s intelektom ľudstva a jeho úrovňou chápania, známou ako اَلتَّنَزُّلَاتُ الْاِلٰهِيَّةُ اِلٰى عُقُولِ الْبَشَرِ, je forma Božieho zostúpenia. Je požiadavkou rububijjah aby obdarúval všetky svoje vedomé stvorenia rečou, rozumel ich reči a následne sa na nej Svojou vlastnou rečou spolupodieľal.

Pravda druhá: Ten, Ktorý, aby Sa dal poznať, má nekonečné výdavky na to, aby naplnil kozmos Svojimi zázračnými stvoreniami a obdarúval ich tisíckami jazykov hovoriacimi o Jeho dokonalostiach, Sa tiež nevyhnutne nechá poznať Svojimi vlastnými slovami.

Pravda tretia: je funkciou Jeho bytia Stvoriteľom (Chalíq) odpovedať slovami na prosby a obety vďaky, ktoré skutoční ľudia, ktorí sú najvyberanejšími, najnúdznejšími, najchúlostivejšími a najhorlivejšími spomedzi Jeho bytostí, robia.

Pravda štvrtá: atribút reči, ktorá je základnou požiadavkou a osvieteným prejavom aj poznania aj života, bude nevyhnutne nájdený v obsiahlej a večnej forme u bytosti Ktorej Poznanie je obsiahle a Ktorej Život je večný.

Pravda piata: je dôsledkom Božstva, že Bytosť, Ktorá obdarúva ľudstvo nemohúcnosťou a túžbou, chudobou a potrebou, úzkosťou z budúcnosti a láskou a uctievaním, by mala komunikovať Svoju vlastnú existenciu spôsobom Svojej reči Svojím najmilovanejším a najmilejším, Svojím najúzkostnejším a najnúdznejším stvoreniam, ktoré veľmi túžia nájsť svojho Pána a Majstra.

Dôkazy exitencie Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd) a Jeho jednoty poskytnuté jednomyseľne všetkými univerzálnymi a nebeskými zjaveniami, ktoré obsahujú pravdy Božieho zostúpenia, vyhlásenie Rububijjah, odpoveď Rahmána (Najmilosrdnejšieho) a konverzáciu Subhána (Najslávnejšieho) a korešpondenciu Sameda (Proseného) zakladajú dôkaz silnejší, než je svedectvo lúčov slnka o existencii slnka.

Náš cestovateľ toto pochopil a potom sa pozrel smerom ilhamu (inšpirácie) a videl, že skutočný ilham v istých ohľadoch naozaj pripomína wahj a je druhom božej reči. Sú tu však dva rozdiely:

Rozdiel prvý: wahj (zjavenie), ktoré je oveľa vyššie než ilham (inšpirácia), obvykle prichádza prostredníctvom anjelov, zatiaľ čo ilham obvykle prichádza priamo.

Napríklad kráľ má dva spôsoby reči a velenia.

Prvým je, že posiela ku guvernérovi jedného zo svojich poručíkov s ohľadom na vznešenosť monarchie a veľkoleposť suverenity. Niekedy, aby demonštroval veľkoleposť svojej suverenity a dôležitosť svojho velenia zariadi zhromaždenie a zároveň má prostredníka a potom vydá dekrét.

Druhým je, že vo svojom mene hovorí v súkromí a pokiaľ ide o nejakú súkromnú alebo malichernú záležitosť, použije pre tento účel dôveryhodného služobníka alebo nejakého obyčajného poddaného a svoj súkromný telefón, radšej než titul Sultána alebo meno monarchie.

Rovnakým spôsobom Pred-večný (Ezeli) Vládca môže hovoriť buď pomocou zjavenia alebo obsiahlej inšpirácie, ktorá vykonáva funkciu zjavenia v mene Pána (Rabb) Všetkých Svetov, alebo titulom Stvoriteľa (Chalíq) Vesmíru; alebo môže hovoriť súkromne ako Pán (Rabb) a Stvoriteľ (Chalíq) každej živej bytosti, ale za závojmi, spôsobom vhodným pre príjemcu.

Rozdiel druhý: wahj je bez tieňa, čisté, a vyhradené pre vyvolených. Naproti tomu ilham má tieň, farby sa s ním prelínajú, a je všeobecné. Jestvujú početné rôzne druhy ilhamu, ako napríklad inšpirácia anjelov, inšpirácia ľudí a inšpirácia zvierat. Takto sa ilham stáva poľom pre množenie božích slov, ktoré sú tak početné ako kvapky v oceáne.

Náš cestovateľ pochopil, že táto záležitosť je tafsírom jedného aspektu ajátu

لَوْ كَانَ الْبَحْرُ مِدَادًا لَكَلِمَاتِ رَبّٖى لَنَفِدَ الْبَحْرُ قَبْلَ اَنْ تَنْفَدَ كَلِمَاتُ رَبِّى.

Potom sa pozrel na povahu, múdrosť a svedectvo ilhamu. Videl, že jeho povaha, múdrosť a výsledok sa skladajú zo štyroch svetiel.

Svetlo prvé: je výsledkom Jeho atribútov Všemilujúci (Wadúd) a Najmilosrdnejší (Rahmán); tak, ako Sa On necháva milovať svojimi stvoreniami pomocou Svojich činov, by sa mal nechať milovať pomocou slova, prítomnosti a reči.

Svetlo druhé: je požiadavkou Jeho atribútu Najsúcitnejší (Rahím) – tak, ako On odpovedá na potrebu svojho služobníka pomocou dua, mal by mu odpovedať i slovom spoza závojov.

Svetlo tretie: je nevyhnutnosťou rububijjah, že tak, ako On aktívne poskytuje pomoc výkrikom o pomoc, modlitby a prosby tých jeho stvorení, ktoré sú postihnuté vážnymi nešťastiami a ťažkosťami, mal by sa ponáhľať na pomoc i slovami ilhamu, ktoré sú ako druh reči.

Svetlo štvrté: je potrebným a podstatným dôsledkom Božieho Milosrdenstva a Božieho Súcitu, že tak, ako On umožňuje vnímať svoju existenciu, prítomnosť a ochranu pomocou Svojich činov svojim najslabším a najnemajetnejším, najchudobnejším a najnúdznejším vedomým stvoreniam, ktoré veľmi potrebujú nájsť svojho Majstra (Málik), Ochrancu (Hamí), Strážcu (Háfiz) a Rozostavovateľa (Mudabbir), tak by mal i komunikovať Svoju prítomnosťa existenciu rečou spoza závoja skutočného ilhamu, ktorý je považovaný za druh božskej reči, v súkromí, spôsobom zvláštnym pre každú stvorenú bytosť a jej možnosti, telefónom ich sŕdc.

Náš cestovateľ to pochopil a potom sa pozrel na svedectvo ilhamu a videl, že ak by napríklad slnko malo vedomie a život, a ak by sedem farieb slnečného svetla bolo jeho siedmimi atribútmi, tak by malo formu reči pomocou lúčov a zábleskov nachádzaných v jeho svetle a takto by aj jeho podobnosti aj odrazy boli prítomné vo všetkých transparentných objektoch a hovorilo by všetkými zrkadlami, lesklými objektmi, úlomkami skla, bublinami a kvapkami vody, naozaj všetkými transparentnými časticami v súlade s každého možnosťami a tak by odpovedalo na potreby každého z nich. To všetko by dosvedčovalo existenciu slnka a žiadna úloha by nepredstavovala prekážku pre žiadnu inú úlohu a žiadna reč by nebránila žiadnej inej reči.

Rovnako je samozrejmé, že Reč Slávneho Pred-večného (Ezel) a Po-večného (Ebed) Sultána, Krásneho a Vznešeného Stvoriteľa všetkých bytostí, Ktorý môže byť popísaný ako Pred-večné Slnko (Šams’i Sarmad), sa prejavuje včetkým veciam všeobecným a obsiahlym spôsobom vhodným ich možnostiam, tak ako to robia tiež Jeho Poznanie a Moc. Žiadna požiadavka nezasahuje do inej, žiadna úloha nezabraňuje splneniu inej, a žiaden príhovor sa nezamieňa s iným. Cestovateľ vedel, že všetky z tých zábleskov, rečí, inšpirácií, oddelene i spoločne jednomyseľne dokazujú a dosvedčujú prítomnosť, nevyhnutnú existenciu, jednotu a jedinosť toho Pred-večného Slnka (Šams’i Ezeli) stupňom ilmaljaqínu blížiaceho sa stupňu ajnaljaqínu.

V krátkej narážke na lekciu z poznania z Ríše ghajbu obdržanej naším zvedavým cestovateľom bolo v Štrnástom a Pätnástom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ اَلْوَوَاحِدُ الْاَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحدَتِهٖ اِجْمَاعُ جَمٖيعِ الْوَحْيَاتِ الْحَقَّةِ الْمُتَضَمِّنَةِ لِلتَّنَزُّلاَتِ الْاِلٰهِيَّةِ وَلِلْمُكَالَمَاتِ السُّبْحَانِيَّةِ وَلِلتَّعَرُّفَاتِ الرَّبَّانِيَّةِ وَلِلْمُقَابَلَاتِ الرَّحْمَانِيَّةِ عِنْدَمُنَاجَاةِ عِبَادِهٖ وَلِلْاِشْعَارَاتِ الصَّمَدَانِيَّةِ لِوُجُودِهٖ لِمَخْلُوقَاتِهٖ وَكَذَا دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اِتِّفَاقُ الْاِلْهَامَاتِ الصَّادِقَةِ الْمُتَضَمِّنَةِ لِلتَّوَدُّدَاتِ الْاِلٰهِيَّةِ وَلِلْاِجَابَاتِ الرَّحْمَانِيَّةِ لِدَعَوَاتِ مَخْلُوقَاتِهٖ وَلِلْاِمْدَادَاتِ الرَّبَّانِيَّةِ لِاِسْتِغَاثَاتِ عِبَادِهٖ وَلِلْاِحْسَاسَاتِ السُّبْحَانِيَّةِ لِوُجُودِهٖ لِمَصْنُوعَاتِهٖ

Potom sa ten cestovateľ svetom prihovoril svojmu vlastnému intelektu hovoriac: „Keďže hľadám svojho Majstra a Stvoriteľa prostredníctvom stvorení kozmu, musím najprv navštíviť

• najoslavovanejšie zo všetkých týchto stvorení,

• najväčšieho a najkvalifikovanejšieho veliteľa medzi nimi, dokonca i podľa svedectva jeho nepriateľov,

• najznámejšieho vládcu,

• najvznešenejšieho v reči,

• najžiarivejšieho v intelekte,

• ktorý osvietil štrnásť storočí svojou dokonalosťou a svojím Koránom, Araba Mohameda(SAW).“

Teda aby ho navštívil a hľadal u neho odpoveď na svoje hľadanie, vstúpil vo svojej mysli do požehnaného veku Proroka a videl, že to s tou bytosťou(SAW) bolo storočie skutočného šťastia. Pretože nurom, ktoré priniesol, zmenil najprimitívnejších a najnegramotnejších z ľudí na majstrov a učiteľov sveta.

Svojmu vlastnému intelektu tiež povedal: „Predtým ako sa ho opýtame na nášho Stvoriteľa, mali by sme sa najprv do istého stupňa dozvedieť o tejto výnimočnej bytosti(SAW), pravdivosti jeho slov a dôveryhodnosti jeho varovaní.“ A tak začal vyšetrovanie a spomedzi početných záverečných dôkazov, ktoré našiel, tu krátko naznačíme iba ich deväť najvšeobecnejších.

Dôkaz prvý: V tej výnimočnej bytosti bolo možné nájsť všetky výnimočné kvality a charakteristiky, dokonca i podľa svedectva jeho nepriateľov. A ako je jasne vyjadrené v ajáte

وَانْشَقَّ الْقَمَرُ ۞ وَمَا رَمَيْتَ اِذْ رَمَيْتَ وَلٰكِنَّ اللّٰهَ رَمٰى

• Jeho rozpoltenie mesiaca jediným gestom jeho prsta,

• jeho hodenie hrsti prachu do očí jeho nepriateľov spôsobiace, že utiekli

• a jeho poskytnutie dostatočného množstva vody svojej armáde, ktorá tiekla z jeho piatich prstov ako Prameň Kawtharu –

jeho ruky vykonali stovky takých zázrakov podľa explicitných rozprávaní – niektoré z nich stupňa tawatur (rozprávané podľa konsenzu). Keďže niektoré z tých zázrakov, ktorých bolo viac ako tristo, boli vykonané podľa rozhodujúcich dôkazov v pozoruhodnej a zázračnej práci Devätnásty list, známej ako Ahmadove(SAW) zázraky, ponechávajúc diskusiu na tej práci cestovateľ povedal:

„Bytosť(SAW), ktorá s takými mnohými morálnymi kvalitami a dokonalosťami vykonala všetky tieto žiarivé zázraky, musí byť celkom isto najdôveryhodnejšia v reči. Je nepredstaviteľné, že by sa znížil k úskoku, klamstvám a chybe, ktoré sú činmi podlých.

Dôkaz druhý: drží v rukách dekrét od pána vesmíru, prijímaný a potvrdzovaný v každom storočí viac ako tristo miliónmi ľudí. Tento dekrét, Korán Veľkého Významu, je zázračný siedmimi rozdielnymi spôsobmi. Skutočnosť, že Korán má štyridsať rôznych aspektov zázračnosti a že je to slovo Stvoriteľa všetkých bytostí, bola detailne so silnými dôkazmi predstavená v „Dvadsiatom piatom slove a  Zázračnosti Koránu“, ktoré je oslavovaným risale a akoby slnkom Risale-i Nur. Odkazujúc naň povedal toto:

„Nikdy nemôže existovať možnosť lži pri bytosti(SAW), ktorá je nositeľom a ohlasovateľom tohoto dekrétu, ktorý je čistou pravdou a skutočnosťou, pretože to by bolo porušenie toho dekrétu a znamenalo by zradu Toho, Kto ho vydal.“

Dôkaz tretí: tá bytosť(SAW) prišla s takou šaríou, Islamom, uctievaním, dua, pozvánkou a imánom, že žiadne podobné neexistujú, ani existovať nemôžu. Neexistuje ani ich dokonalejšia forma, ani by existovať nemohla.

Pretože tá šaría, ktorá prišla s tou negramotnou bytosťou(SAW), nemá so svojím spravovaním jednej pätiny ľudstva po štrnásť storočí spravodlivým, dôveryhodným a presným spôsobom pomocou svojich nespočetných rozhodnutí žiadneho rivala.

Ba čo viac, ten Islam, ktorý vznikol z činov, fráz a vnútorných stavov tej negramotnej bytosti(SAW), ktorá bola v každom storočí pre tristo miliónov ľudí sprievodcom a útočiskom, učiteľom a vzdelávateľom ich intelektov a osvetľovačom a očisťovateľom ich sŕdc, príčinou zjemnenia a rozvoja ich nafsov a zdrojom napredovania a pokroku ich duší, nikdy nemal konkurenciu a ani mať nebude.

Taktiež spôsobom akým bol najpoprednejším v praktizovaní všetkých foriem uctievania nachádzaných v jeho náboženstve a že bol napred pred každým praktizujúcim taqwa, vo svojej obave z Boha, úplnom dodržiavaní povinností uctievania bez imitácie kohokoľvek a pozornosti ich najhlbším rozmerom, i keď bol neustále zaujatý sústavným úsilím a aktivitou, jeho praktizovanie uctievania dokonalou kombináciou jeho začiatku a konca malo spôsob, aký ešte nikdy nebolo vidieť a ani vidieť nebude.

Spomedzi jeho tísícov dua a munádžatov (prosieb) Džawšan’ulom Kábir popisuje svojho Pána (Rabb) s takým stupňom márifah (poznania), že všetci ľudia márifah a ľudia walájah, ktorí prišli po ňom neboli schopní ani svojím spojeným úsilím dosiahnuť podobnú úroveň gnózy a stupeň charakteru. Toto ukazuje, že i v oblasti dua bol bez seberovného.

Vo svojom tabligh (sprostredkovaní posolstva) svojho posolstva a svojom dawah (pozývaní) ľudstva k pravde vyjadril takú nezlomnosť, pevnosť a odvahu, že hoci veľké štáty a náboženstvá a dokonca i jeho vlastní ľudia, kmeň a strýko mu odporovali tým najnepriateľskejším spôsobom, on neprejavil ani najmenšiu známku zaváhania, úzkosti alebo strachu; a že úspešne vyzval celý svet a z Islamu urobil pána sveta takisto dokazuje, že v tablighu a dawah sa mu nikdy nik nevyrovnal ani nikdy nevyrovná.

Vo svojom imáne mal takú výnimočnú silu, takú udivujúcu istotu, taký zázračný rozsah a také vznešené presvedčenie osvecujúce celý svet, že napriek výnimočnému nepriateľstvu a popieraniu žiadna z myšlienok a vier dominujúcich vo svete a žiadna z filozofií mudrcov a žiadne z učení duchovných vodcov neboli schopné vštepiť čo len najmenšiu pochybnosť, váhanie, slabosť alebo úzkosť do jeho istoty, presvedčenia, dôvery a uistenia. A že predovšetkým sahábovia (spoločníci) a všetci ľudia walájah, ktorí napredovali v stupňoch imánu a duchovnosti, ktorým keď sa dostalo svetla z jeho úrovne imánu si ho vážili ako reprezentanta najvyššieho stupňa, je jasným dôkazom toho, že i jeho imán nemá rovného.

Náš cestovateľ teda prišiel k záveru a svojím intelektom potvrdil, že pri niekom, kto má takú unikátnu šaríu, taký jedinečný Islam, takú úžasnú oddanosť a uctievanie, takú mimoriadnu výnimočnosť v dua, také všeobecne uznávané povolanie k pravde a tak zázračný imán, klamstvo a neúprimnosť nemá miesto.

Dôkaz štvrtý: Rovnako ako je konsenzus prorokov(AS) silným dôkazom božej existencie a jednoty, je i pevným svedectvom dôveryhodnosti a posolstva tejto bytosti(SAW), pretože všetky posvätné atribúty a zázraky a funkcie, ktoré naznačujú dôveryhodnosť a posolstvo prorokov(AS) v plnej miere existovali v tejto bytosti podľa svedectva histórie.

Tak ako prorokovia slovne informovali o príchode tej bytosti a dávali o ňom dobré zvesti v Tóre, Evanjeliách, Žalmoch a zjavených stranách, viac ako dvadsať najpresvedčivejších príkladov týchto dobrých správ čerpaných z písiem bolo uvedených a dokázaných v Devätnástom liste. Podobne svojím jazykom – teda svojimi zázrakmi a proroctvom – potvrdili a dali svoj plný súhlas poslaniu tej bytosti, ktorá je najpoprednejšou a najdokonalejšou v úlohách a funkciách proroctva. Náš cestovateľ pochopil, že slovným konsenzom naznačujú božiu jednotu (wahdanijjah) jednomyselnosťou ich činov.

Dokaz piaty: Tisíce awlijov, ktorí dosiahli pravdu, dokonalosť, karamat, kašfy a dosvedčili jednomyseľne princípmi a učením tejto bytosti a jej nasledovaním nielen božiu jednotu (wahdanijjah) ale i dôveryhodnosť a posolstvo tejto bytosti, ktorá je ich majstrom. A keďže dosvedčili nurom walajah niektoré z právd, ktoré vyhlasoval o ríši ghajbu a že všetci veria a potvrdzujú všetky tie pravdy svetlom imánu buď pomocou ilmaljaqínu alebo ajnaljaqínu alebo haqqaljaqínu – videl, že toto demonštrovalo tak ako slnko stupeň dôveryhodnosti a priamosti tej veľkej bytosti, ktorá je ich majstrom.

Dôkaz šiesty: Milióny investigatívnych asfijov (očistených) a úprimní a pedantní ľudia skutočnosti a geniálni a verní učenci, ktorí dosiahli najvyšší stupeň učenia pomocou učenia a inštruktáže obsiahnutých v posvätných pravdách predstavených tou bytosťou, vznešených vied, ktorým dláždil cestu a jeho poznaním (márifa) božského napriek tomu, že bol negramotný, dokazujú a potvrdzujú jednomyseľne a najsilnejšími dôkazmi božiu jednotu (wahdanijja), ktorá je základom jeho posolstva. Zatiaľ čo v rovnakom čase jednomyselne dosvedčujú dôveryhodnosť tohoto najvyššieho učiteľa a veľkého ustada a pravdivosť jeho slov, sú to dôkazy jeho posolstva a dôveryhodnosti tak jasné ako denné svetlo. Napríklad Risale-i Nur so svojimi sto časťami je iba jediným dôkazom jeho dôveryhodnosti.

Dôkaz siedmy: rodina a spoločníci Proroka, ktorí s ich náhľadom, poznaním a duchovnými úspechmi sú najznámejšími, najrešpektovanejšími, najoslavovanejšími, najzbožnejšími a najbystrejšími spomedzi ľudí po prorokoch, preskúmali a vyšetrili s najväčšou pozornosťou serióznosť a presnosť, všetky stavy, myšlienky a podmienky tejto bytosti, či už skryté alebo otvorené. Prišli k jednomyselnému záveru, že táto bytosť bola najdôveryhodnejšou, najvznešenejšou, najčestnejšou a najvernejšou osobou na svete. Náš cestovateľ pochopil, že ich neotrasiteľné potvrdenie a silný imán je dôkazom ako denné svetlo dosvedčujúce realitu slnka.

Dôkaz ôsmy: tak ako kozmos naznačuje svojho Tvorcu, Zapisovateľa, Návrhára, Toho, Ktorý ho tvorí, spravuje a zariaďuje a určovaním jeho miery a formy a jeho reguláciou má nad ním moc akoby to bol palác, kniha, výstava či predstavenie, tak i naznačuje, že požaduje a potrebuje vznešeného zvestovateľa, dôveryhodného objaviteľa, učeného ustada a dôveryhodného učiteľa, ktorý bude poznať a bude dávať poznať Božie úmysly vo stvorení vesmíru, ktorý bude učiť príklady božej múdrosti a jej nekonečné zmeny a premeny, ktorý bude učiť o výsledkoch jeho poslušného pohybu, ktorý vyhlási jeho podstatnú hodnotu a dokonalosti bytostí v ňom a ktorý vyjadrí významy tej silnej knihy a tak naznačí, že istotne existuje. A tak náš cestovateľ pochopil, že toto dosvedčuje dôveryhodnosť tejto osoby, ktorá vykonávala tieto funkcie lepšie ako ktokoľvek iný, a že je najvznešenejším a najvernejším úradníkom Stvoriteľa Vesmíru.

Dôkaz deviaty: za závojom je Ten, Ktorý si želá

• demonštrovať týmito dômyselnými a múdrymi artefaktmi dokonalosť Svojho talentu a umenia

• nechať Sa poznať a milovať týmito nespočetnými zdobenými a ozdobenými stvoreniami

• vyvolať chválu a vďaku týmito nespočetnými príjemnými a hodnotnými odmenami, ktoré poskytuje

• aby Ho ľudstvo uctievalo s vďačnosťou a ocenením ako odpoveďou na Jeho rububijjah, starostlivú a ochrannú výživu a jeho poskytovanie výchovy a odmien tak, aby uspokojil i tie najjemnejšie chute

• prejavovať Svoje Božstvo všetkými Svojimi úctu vzbudzujúcimi a múdrymi skutkami a kreativitou a všetkými Svojimi veľkolepými a majestátnymi činmi ako sú striedanie ročných období a striedanie dňa a noci a tak aby každý uveril v Jeho Božstvo odovzdaním sa, pokorou a poslušnosťou

• demonštrovať Svoju spravodlivosť a dôveryhodnosť neustálou ochranou cnosti a cnostných a ničením zla a páchateľov zla zničením utláčateľa a klamára nebeskými údermi.

Po boku tejto skrytej (ghajbi) Bytosti istotne bude Jeho najmilovanejšie stvorenie a najoddanejší služobník, ktorý slúžiac účelom, ktoré boli práve spomenuté, objavuje a rieši talizman a hádanku stvorenia vesmíru, ktorý vždy koná v mene toho Stvoriteľa, ktorý u Neho hľadá pomoc a úspech, ktorý ich od Neho dostáva a ktorého meno je Qurejšovec Mohamed(SAW).

Cestovateľ ďalej svojmu vlastnému intelektu povedal: “Keďže týchto deväť právd dosvedčuje dôveryhodnosť tejto bytosti, musí byť zdrojom slávy ľudstva a zdrojom cti tohoto sveta a je preto vhodné nazývať ho “Pýchou sveta” a “Slávou detí Adamových”. Zázračný Korán, ktorý je dekrétom Najsúcitnejšieho (Rahmán), ktorý drží vo svojej ruke, a vznešenosťou jeho duchovnej suverenity, ktorá dobyla celý svet a jeho osobné dokonalosti a vznešené cnosti demonštrujú, že je najdôležitejšou osobou na svete. Najdôležitejším slovom týkajúcim sa nášho Stvoriteľa (Chalíq) je to, ktoré hovorí.“

A teraz poďte a porite sa! Základom všetkých volaní tejto mimoriadnej bytosti a cieľom jeho celého života – spoliehajúc sa na silu stoviek rozhodujúcich, evidentných a zjavných zázrakov a tisícov vznešených, základných právd obsiahnutých v jeho náboženstve – bolo dokázať a dosvedčiť existenciu Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd), Jeho Jednoty, atribútov a Mien, a potvrdiť, vyhlásiť a oznámiť Ho.

Preto ako duchovné slnko v kozme je najžiarivejším dôkazom nášho Stvoriteľa táto bytosť, ktorú voláme Habíb’ulláh (Boží Milovaný). A jestvujú tri formy veľkého a neomylného konsenzu, z ktorých každý potvrdzuje, odobruje a dáva svoj podpis pod svedectvo, ktoré vydáva.

Prvá forma: toto je jednomyselné potvrdenie toho osvieteného zhromaždenia známeho a oslavovaného naprieč svetom ako Rodiny Mohamedovej(SAW), ktoré zahŕňa tisíce qutbov a veľkých awlijov prenikavého pohľadu a schopnosti vnímať ríšu ghajbu, ako boli napríklad Imám Ali(RA), ktorý povedal: „Ak by sa zodvihol závoj ghajbu, moja istota by nenarástla“ a Abdul Qádir Gilání, Gauth’ul Azám(QS), ktorý videl Arš’ul Azám (Najvyšší Trón) a úžasnú podobu Israfila ešte tu na zemi.

Druhá forma: potvrdenie vykonané silnou vierou, ktoré dovolilo ľuďom obetovať ich životy a majetok, ich otcov a kmene, tým zhromaždením známym ako sahábovia, ktorí boli medzi primitívnymi ľuďmi v negramotnom prostredí, zbavenom všetkého sociálneho života a politických myšlienok, bez akéhokoľvek písma a stratení v temnote obdobia medzi prorokmi (fatrah) a ktorí sa vo veľmi krátkom čase stali majstrami, sprievodcami a spravodlivými vládcami najcivilizovanejších a politicky a sociálne najpokročilejších ľudí a štátov vládli svetu od východu po západ všeobecne uznaným spôsobom.

Tretia forma: potvrdenie poskytnuté jednomyselne na úrovni ilmaljaqínu vznešenou skupinou investigatívnych a puntičkárskych učencov vychovaných v tejto umme, ktorí majú v každom storočí tisíce členov a ktorí úžasným spôsobom napredujú v každej vede a pracujú v rôznych oblastiach.

A tak záver, ku ktorému dospel náš cestovateľ, bol, že svedectvo Božej jednoty (wahdanijjah) poskytnuté touto bytosťou nie je špecifické a individuálne, ale všeobecné a univerzálne a tak neotrasiteľné, že ak by sa všetci diabli spojili, nemohli by ho vyzvať.

V odkaze na lekciu, ktorú sa cestovateľ zo sveta naučil v tej osvietenej škole nuru, keď vo svojej mysli navštívil požehnanú dobu Proroka, bolo v Šestnástom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الوُجُودِ الْوَاحِدُ الْاَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ فَخْرُالْعَالَمِ وَشَرَفُ نَوْعِ بَنىٖ اٰدَمَ بِعَظَمَةِ سَلْطَنَةِ قُرْاٰنِهٖ وَحَشْمَةِ وُسْعَةِ دٖينِهٖ وَكَثْرَةِ كَمَالاَتِهٖ وَعُلْوِتَّةِ اَخْلَاقِهٖ حَيّٰى بِتَصْدٖيقِ اَعْدَاىِٔهٖ وَكَذَا شَهِدَ وَبَرْهَنَ بِقُوَّةِ مِأٰتِ مُعْجِزَاتِهِ الظَّاهِرَةِ الْمُصَدِّقَةِ المُصَدَّقَةِ وَبِقُوَّةِ اٰلَافِ حَقَاىِٔقِ دٖيبِهِ السَّاطِعَةِ الْقَاطِعَةِ بِاِجْمَاعِ اٰلِهٖ ذَوِى الْاَنْوَارِ وَبِاِتِّفَاقِ اَصْحَابِهٖ ذَوِى الْاَبْصَارِ وَبِتَوَافُقِ مُحَاقِّقٖى اُمَّتِهٖ ذَوِى الْبَرَاهٖينِ وَالْبَصَاىِٔرِ النَّوَّارَةِ

Neúnavný a nenásytný cestovateľ, ktorý vedel, že ciel života na tomto svete a podstata života je imán, sa obrátil na svoje srdce a povedal: „Preskúmajme knihu známu ako Zázračný Korán, o ktorom sa hovorí, že je slovom a rečou Bytosti, Ktorú hľadáme, najslávnejšiu, najžiarivejšiu a najmúdrejšiu knihu na svete, ktorá predstavuje výzvu v každom veku pre kohokoľvek, kto sa jej odmieta podriadiť. Pozrime sa, čo hovorí. Ale najprv musíme zaviesť, že táto kniha je od nášho Stvoriteľa,“ a začal hľadať.

Keďže cestovateľ žil v tomto veku, pozrel sa najprv na Risale-i Nur, ktoré predstavuje záblesky duchovnej zázračnosti Koránu a videl jeho stotridsať častí pozostávajúcich z osvietených bodov čerpaných z tej Knihy Rozlíšenia a opodstatnené vysvetlenia jeho obsahu. A hoci Risale-i Nur statočne bojuje aby šírilo pravdy Koránu do všetkých smerov v takom ateistickom veku, nik ho nemôže poraziť a dokazuje, že Korán, ktorý je jeho majstrom, zdrojom, autoritou a slnkom je nebesky neľudská reč.

V skutočnosti medzi stovkami dôkazov v rôznych častiach Risale-i Nur jediný dôkaz obsiahnutý v Dvadsiatom piatom slove a na konci Devätnásteho listu zakladá štyridsať aspektov zázračnosti Koránu takým spôsobom, že ktokoľvek ho uvidí, hoci bude ďaleko od akejkoľvek kritiky alebo námietok, bude obdivovať jeho argumenty a vysloví oceňujúcu chválu.

Cestovateľ ponechal na Risale-i Nur aby dokázalo, že Korán je zázračný a že je skutočným Slovom Božím (kálam’ulláh) a obmedzil sa i na na krátky náznak niekoľkých bodov ukazujúcich jeho veľkosť.

Prvý bod: Tak ako Korán so všetkými svojimi zázrakmi a pravdami naznačujúcimi jeho pravdivosť je zázrakom Mohameda(SAW), tak i Mohamed(SAW) so všetkými svojimi zázrakmi, dôkazmi a proroctvom a dokonalosťami poznania je zázrakom Koránu a rozhodujúcim dôkazom Koránu, ktorý je Slovom Božím (kalam’ulláh).

Druhý bod: Korán priniesol na tento svet tak osvietený, šťastný a dôveryhodný spôsob, revolúciu v sociálnom živote ľudstva ako i v dušiach, srdciach, duchoch a intelektoch ľudí v ich individuálnych, sociálnych a politických životoch, a spôsobenie tejto revolúcie ju zvečnilo takým spôsobom, že po štrnásť storočí jeho šesťtisícšesťstošesťdesiatšesť veršov bolo čítaných v každom okamihu jazykmi viac ako sta miliónov ľudí, ktorí sa vyvíjali zdokonaľujúc svoje duše a očisťujúc srdcia. Pre duše je to prostriedok rozvoja a pokroku, pre intelekty je to orientácia a svetlo, pre život je to život samotný a šťastie. Taká kniha istotne nemá obdoby, je to div, čudo a zázrak.

Tretí bod: Korán od tej doby až po súčasnú demonštroval takú výrečnosť, že to spôsobilo, že hodnota ód známych ako „Sedem visiacich básní“ (Muallaqat’i Seb’a), ktoré boli zapísané v zlate na stenách Káby, zostúpila až na takú úroveň, že keď Labidova dcéra sňala z Káby báseň svojho otca, povedala: „V porovnaní s ajátmi toto už nemá žiadnu hodnotu.“

Jeden Beduín počul recitovať tento aját فَاصْدَعْ بِمَا تُؤْمَرُ a ihneď si ľahol tvárou k zemi. Opýtali sa ho: „Stal si sa Moslimom?“ A on odpovedal, „Nie, ľahol som si tvárou k zemi nad výrečnosťou tohoto ajátu.“

Tisíce učencov a literátov, ako géniovia vedy o rétorike ako Abdul Qádir Džurdžání a Sakkákí a Zamachšarí prišli k jednomyselnému záveru, že: „Výrečnosť Koránu je mimo ľudské možnosti a je nedosiahnuteľná.“

Taktiež Korán pozval od tých čias na bojové pole všetkých egoistických literátov a rečníkov a povedal im kalkulovaným spôsobom zameraným na zlomenie ich arogancie: „Poďte, vytvorte jedinú podobnú súru, alebo inak prijmite záhubu a poníženie na tomto svete i v posmrtnom živote.“ Napriek tomu tí tvrdohlaví rečníci oných čias neprijali tú výzvu, ktorá bola krátkou cestou k vytvoreniu jedinej súry podobnej Koránu, a namiesto toho sa dali dlhou cestou uvrhnutia svojich osôb a majetku do nebezpečenstva, a tak dokázali, že ísť tou krátkou cestou nie je možné.

Taktiež – v obehu sú milióny arabských kníh; niektoré boli napísané nadšenými priateľmi Koránu aby ho pripomínali a imitovali, zatiaľ čo iné boli napísané jeho nepriateľmi, aby mu čelili a kritizovali ho. Napriek pokroku dosiahnutého myslami, ktoré sa spoločne zišli, ani jedna z nich nebola schopná dosiahnuť úrovne Koránu. Ak by im načúval čo i len obyčajný človek, istotne by povedal: „Korán nepripomína tieto ostatné knihy, ani nie je rovnakej triedy ako ony. Je buď pod nimi alebo nad nimi všetkými.“ Nikto – žiaden neveriaci alebo blázon – nemôže povedať, že je pod nimi. A preto je jeho stupeň výrečnosti nad nimi všetkými.

V skutočnosti raz jeden človek čítal aját سَبَّحَ اِللّٰه مَا فىٖ السَّمٰوَتِ وَالْاَرْضِ a povedal: „Nemôžem vidieť v tomto ajáte žiadnu zázračnú výrečnosť.“ Povedali mu: „Choď späť do tých čias ako cestovateľ a vypočuj si ten aját tak, ako ho vtedy recitovali.“ Predstaviac si, že je tam pred zjavením Koránu, videl, že:

Všetky bytosti sveta žili v nestabilnom prechodnom svete v prázdnom, nekonečnom a neohraničenom priestore, v zmätku a temnote, bez života, vedomia a účelu. Náhle počul vyhlásenie tohoto ajátu jazykom Koránu a videl, že:

Tento aját odstránil závoj spred vesmíru a osvietil tvár zemegule, čím táto Pred-večná (Ezeli) reč, tento večný dekrét, dala pokyn všetkým vedomým bytostiam zostavených v radoch nasledujúcich storočí. Podobne kozmos bol rozsiahlou mešitou, všetko stvorenie na čele s nebesiami a zemou sa zaoberalo vitálnym zikrom a tasbihom (oslavovaním) a radostne a spokojne plnilo svoje funkcie. A tak prežívaním potešenia stupňom výrečnosti tohoto ajátu a porovnaním ostatných ajátov s ním pomocou analógie, pochopil jeden z mnohých tisícov múdrych dôvodov toho, prečo Korán dobyl pol zemegule a pätinu ľudstva svojou harmonickou výrečnosťou a prečo jeho veľkolepá vláda pokračovala v najvyššej úcte po štrnásť storočí bez zasahovania.

Štvrtý bod: Korán demonštroval tak pravdivú sladkosť, že zatiaľ čo opakovanie i tej najsladšej veci spôsobuje nudu, on bol od najranejších čias prijímaný každým a dokonca sa stal povestným tým, že je ďaleko od nudy a únavy; opakovaná recitácia Koránu naproti tomu zvyšuje jeho sladkosť u ľudí, ktorých srdce nie je skazené a ich chuť nie je rozmaznaná.

Taktiež Korán demonštruje takú čerstvosť, mladosť a originalitu, že i keď žil po štrnásť storočí, zachováva si svoju četstvosť akoby bol práve len zjavený. Každé storočie vidí, ako sa Korán teší z novej mladosti, akoby sa prihováral práve tomu storočiu. Podobne učenci z každého odvetvia učenia, hoci si neustále držia Korán po svojom boku aby z neho mali prospech a večne nasledovali jeho metódu výkladu, vidia, že Korán dodržiava originalitu svojho štýlu a spôsob vysvetlovania.

Piaty bod: Jedno krídlo Koránu je v minulosti a jedno je v budúcnosti a ako jeho korene jedným krídlom sú dohodnuté pravdy bývalých prorokov – ako ich pozvrdzuje a dokladá, a ony ho tiež potvrdzujú jazykom jednomyselnosti. Tak i všetky skutočné taríqy (cesty) walajah a dôveryhodných vied v rámci Islamu, ktorých ovocie ako awlijovia a asfijovia, ktorí od Koránu dostávajú život, ukazujú svojím životným duchovným pokrokom, že ich požehnaný strom žije a svieti, a významy pravdy, a kto rastie a žije pod ochranou jeho druhého krídla, dosvedčuje, že Korán je čistá pravda a zhromaždenie právd a vo svojej obsiahlosti neprekonateľný zázrak.

Šiesty bod: Šesť aspektov Koránu je žiarivých a ukazuje jeho dôveryhodnosť a pravdivosť. Naozaj,

• pod ním ukazujú piliere argumentácie a dôkazu,

• nad ním ukazujú záblesky pečate zázračnosti,

• pred ním ukazujú jeho cieľ, dary a šťastie na tomto a budúcom svete,

• za ním ukazujú oporný bod a pravdy nebeského zjavenia (wahj),

• napravo ukazujú súhlas a dôkazy nespočetných čestných myslí

• a naľavo skutočný pokoj, úprimnú príťažlivosť a odovzdanosť zdravých sŕdc a čistých svedomí

a to všetko dokazuje, že Korán je úžasnou, pevnou a nenapadnuteľnou pevnosťou aj nebies aj zeme.

Taktiež potvrdením svojej čírej pravdy a správnosti týmito šiestimi úrovňami a tým, že to nie je ľudské slovo a neobsahuje žiadne chyby, Ten, Ktorý Ovláda Vesmír a z neustáleho vystavovania krásy vo vesmíre urobil svoju prax, chráni dobro a právo a eliminuje podvodníkov a klamárov, dal na Korán Svoju pečať tým, že mu dal najprijatelnejšie, najvyššie a najdominantnejšie rešpektované miesto a stupeň úspechu na svete.

A taktiež osobnosť, ktorá je zdrojom Islamu a vykladačom Koránu –

• jeho viera voň a držanie vo väčšej úcte než kohokoľvek iného

• a že bol v stave podobnom spánku, keď bol zjavený

• a že ostatné slová a reči ho nepripomínajú ani sa k nemu nedostávajú blízko

• a jeho opisovanie Koránu bez zaváhania a s úplnou dôverou

• a popisovanie toho Vykladača Koránu bez zaváhania a s úplnou dôverou skutočných udalostí v kozme vo všeobecnosti rovnako ako minulosti a budúcnosti spoza závoja ghajbu, napriek tomu, že bol negramotný

• a že v ňom nebol pozorovaný žiaden úskok alebo chyba zatiaľ čo bol pod dohľadom najbystrejších očí

• a jeho viera a potvrdzovanie každého vyhlásenia Koránu celou jeho silou

• a že ním nič neotriaslo

je pečaťou potvrdzujúcou, že Korán je zjavený a pravdivý a že je požehnaným Slovom jeho vlastného Súcitného Stvoriteľa (Chalíq’i Rahím).

Taktiež to, že pätina ľudstva, v skutočnosti jeho väčšia časť

• bola priťahovaná Koránom a bola s ním nábožensky spojená

• a počúvala ho nadšene túžiac po pravde

• a podľa svedectva mnohých náznakov a udalostí osvietení džinovia, anjeli a duchovné bytosti sa okolo neho tiež zhromažďovali uctievajúcim spôsobom ako mory kedykoľvek bol recitovaný

je pečaťou potvrdenia prijatia Koránu všetkými bytosťami a toho, že zaujíma najvyššiu pozíciu.

Taktiež to, že všetky triedy ľudstva od najmenej inteligentných a nízkych až po najmúdrejšie a najučenejšie mali plný podiel na učení Koránu a porozumení jeho najhlbších právd

• a že všetky odvetvia učencov ako boli menovite veľkí vykladači (mudžtahídi) Veľkej Šaríe

• a že stovky islamských vied a odvetví poznania

• a že vynikajúci a nároční učenci teológie (ilm’ul kálam) a princípov náboženstva (usúl’ud dín)

odvodzovali od Koránu všetky potreby a odpovede pre svoje vlastné vedy je pečaťou potvrdenia toho, že Korán je zdrojom a baňou pravdy.

Taktiež to, že i keď arabskí literáti, ktorí boli v literatúre najpokročilejší – tí z nich, ktorí neboli Moslimovia – mali najväčšiu potrebu sporiť sa o Koráne a vyhýbali sa vytvoreniu niečoho podobného, čo i len jedinej súre, s tým, že jeho aspekt výrečnosti je iba jedným zo siedmych veľkých aspektov zázračnosti Koránu a rovnako i slávni rečníci a vynikajúci učenci až po súčasnosť, ktorí chceli pomocou sporenia sa o ňom nadobudnúť slávu, neboli schopní oponovať jedinému aspektu jeho zázračnosti a v nemohúcnosti mlčali – to je pečať potvrdzujúca, že Korán je zázrak a že je mimo moc ľudstva.

Áno, keďže je hodnota, nadradenosť a výrečnosť reči alebo slova zrejmá podľa toho, že vieme, „od koho prišla, ku komu prišla a za akým účelom?“ v tomto ohľade preto Korán nemôže mať nič sebe podobné a nič ho nemôže dosiahnuť.

Pretože Korán je rečou a príhovorom Pána všetkých svetov a Stvoriteľa celého vesmíru a dialógom, ktorý nijakým spôsobom nenaznačuje imitáciu alebo umelosť

• prihovára sa tomu, kto bol poslaný v mene celého ľudstva a v skutočnosti všetkých bytostí – najslávnejšiemu a najznámejšiemu spomedzi ľudí, ktorého sila a šírka imánu dala vzniknúť mocnému Islamu, ktorý jeho vlastníka pozdvihol na úroveň „Qábi Qawsajn“ (vzdialenosť dvoch tetív luku) a vrátil ho ako adresáta Večne Proseného (Samed);

• popisuje a vysvetľuje záležitosti týkajúce sa šťastia na tomto a budúcom svete, dôsledky stvorenia vesmíru a božie zámery s ním;

• vysvetľuje imán toho, ku ktorému sa prihovára, a kto mal najrozsiahlejšiu úroveň imánu, ktorá v sebe zahŕňala všetky pravdy imánu;

• z každej časti obrovského vesmíru vytvára a ukazuje ju ako mapu, hodiny alebo dom, a učí o ňom a popisuje ho spôsobom Remeselníka, Ktorý ho vytvoril

vytvoriť niečo podobné tomuto Zázračnému Koránu je skutočne nemožné a dosiahnuť úrovne jeho zázračnosti tiež.

Taktiež každý z tisícov presných a učených učencov vysokej inteligencie napísal tafsír (komentáre) vysvetľujúce Korán, z ktorých niektoré majú tridsať, štyridsať alebo i sedemdesiat zväzkov, ukazujúce a dokazujúce pomocou dôkazov a argumentov nespočetné kvality, kľúčové body, charakteristiky, tajomstvá, vznešené významy a početné náznaky týkajúce sa každého druhu skrytých (ghajbi) záležitostí v Koráne. A menovite stotridsať častí Risale-i Nur, z ktorých každá rozhodujúcimi argumentami dokazuje jednu kvalitu alebo dôležitý bod Koránu – ako napríklad práca „Zázračnosť Koránu“ a Druhá zastávka Dvadsiateho slova, ktorá dedukuje z Koránu mnohé veci týkajúce sa zázrakov civilizácie, ako je napríklad železnica a lietadlo a Prvý lúč, nazývaný „Znamenia Koránu“, ktorý nás oboznamuje s náznakmi ajátu narážajúceho na Risale-i Nur a elektrinu a osem krátkych risale nazvaných „Osem symbolov“, ktoré ukazuje ako dobre usporiadané, plné významu a tajomné slová Koránu, sú malé risale dokazujúce v piatich aspektoch zázračnosť ajátu na konci Súry al-Fátihah ohľadne prinášania správ o ghajbe; každá časť Risale-i Nur ukazuje jednu pravdu, jedno nur Koránu. Toto všetko vytvára pečať potvrdzujúcu, že Korán nemá sebe podobného, že je zázrakom a divom a že je jazykom ríše ghajbu v zjavnom svete a Slovom Vševedúceho o Ghajbe (Allam’ul Ghujúb).

Preto je to kvôli týmto šiestim kvalitám a charakteristikám Koránu naznačeným vyššie v šiestich bodoch, šiestich aspektoch, šiestich úrovniach, že jeho vznešená osvietená suverenita a posvätná mocná vláda pokračovala s dokonalou vznešenosťou osvetľujúc tváre storočí a zeme po tisíctristo rokov. Taktiež na margo týchto kvalít Koránu, každé z jeho písmen dosiahlo posvätného odlíšenia poskytovaním aspoň desiatich alebo i viac odmien, desiatich zásluh a desiatich večných plodov a v požehnaných časoch svetlá, odmeny a hodnoty každého z písmen sa zvyšujú z desiatich na stovky. Cestovateľ svetom to pochopil a povedal svojmu srdcu:

„Korán, ktorý je tak zázračný v každom ohľade konsenzom svojich súr, zhodou svojich ajátov, súhlasom svojich svetiel a tajomstiev a súčinnosťou svojich ovocí a diel, dosvedčuje svojimi svedectvami v podobe dôkazov existenciu, jednotu, atribúty a mená jediného Nevyhnutne Existujúceho a to natoľko, že nekonečné svedectvo všetkých veriacich vychádza z jeho svedectva.“

Preto v krátkej narážke na inštruktáž v imáne a tawhíde, ktoré cestovateľ dostal od Koránu, sa v Sedemnástom stupni Prvej zastávky hovorí:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الْوَاحِدُ الْاَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهِ الْقُرْاٰنُ المُعْجِزُ الْبَيَانِ الْمَقْبُولُ الْمَرْغُوبُ لِاَجْنَاسِ الْمَلَكِ وَالْاِنْسِ وَالْجَانِّ اَلْمَقْرُوءُ كُلُّ اٰدَقٖيوَةِ بِكَمَالِ الْاِحْتِرَامِ بِاَلْسِنَةِ مِلٰٔتِ مِلْيُونٍ مِنْ نَوْعِ الْاِنْسَانِ الدَّاىٔمُ سَلْطَنَتُهُ الْقُدْسِيَّةُ عَلٰى اَقْطاَرِ الْاَرْضِ وَالْاَكْوَانِ وَعَلٰى وُجُوهِ الْاَعْصَارِ وَالزَّمَانِ وَالْجَارِى حَاكِمِيَّتُهُ الْمَعْنَوِيَّةُ النُّورَانِيَّةُ عَلٰى نِصْفِ الْاَرْضِ وَخُمْسِ الْبَشَرِ فىٖ اَرْبَعَةَ عَشَرَ عَصْرًا بِكَمَالِ الْاِحْتِشَامِ ٠٠ وَكَذَا : شَهِدَ وَبَرْهَنَ بِاِجْمَاعِ سُوَرِهِ الْقُدْسِيَّةِ السَّمَاوِيَّةِ وَبِاِتِّفَاقِ اٰيِاتِهِ النُّورَانِيَّةِ الْاِلٰهِيَّةِ وَبِتَوَافُقِ اسْرَارِهٖ وَاَنْوَرِهٖ وَبِتَطَابُقِ حَاقَاىِٔقِهٖ وَثَمَرَاتِهٖ وَاٰثَارِهٖ بِالمُشَاهَدَةِ وَالْعَيَانِ

Náš cestovateľ a náš pútnik životom teraz porozumel, že imán je najcennejším kapitálom, ktorý človek môže mať, pretože na nemajetného človeka nezosiela nejaké prechodné alebo dočasné pole alebo obydlie, ale palác a v skutočnosti večné kráľovstvo tak rozsiahle ako je celý kozmos alebo svet samotný. Imán tiež zosiela na dočasnú ľudskú bytosť všetko, čo bude potrebovať pre večný život, zachraňuje úbohého človeka, ktorý na šibenici čaká na určenú hodinu smrti pred večným zničením a otvára mu večnú pokladnicu trvalého šťastia. Potom si povedal:

„Napred! Aby sme dosiahli ďalšieho stupňa spomedzi nekonečných stupňov imánu, obráťme sa na úplnosť kozmu a vypočujme si, čo hovorí. Potom budeme schopní zdokonaliť a osvietiť lekcie, ktoré sme dostali od jeho komponentov a častí.“ Pozerajúc sa do nesmierneho a obsiahleho teleskopu, ktorý si vzal z Koránu, videl, že:

Tento kozmos je tak zmysluplný a dobre usporiadaný, že nabral formu stelesnenej knihy Najslávnejšieho (Subhán), animovaného božského Koránu, jemne vyzdobeného paláca Večne Proseného (Samed) a usporiadaného mesta Najmilosrdnejšieho (Rahmán). Všetky súry, ajáty a slová tej knihy vesmíru, dokonca i jeho samotné písmená, kapitoly, oddiely, strany a riadky pomocou svojho neustáleho vymazávania a opätovného potvrdzovania a pomocou svojich múdrych zmien a premien jednomyselne vyjadrujú existenciu a prítomnosť Toho, Ktorý Má Poznanie O Všetkých Veciach (Álim’i Kulli Šej) a Moc Nad Všetkými Vecami (Qadír’i Kulli Šej) a ako autor tej knihy a Dokonalý Pisár, ktorý vidí všetko vo všetkých veciach a pozná vzťah medzi všetkými vecami tak i všetky druhy a častice kozmu, všetci jeho obyvatelia a všetok jeho obsah, všetko, čo doň vstupuje a z neho vystupuje, všetky prozreteľné zmeny a múdre procesy omladzovania, ktoré sa v ňom vyskytujú jednohlasne vyhlasujú existenciu a jednotu vznešeného remeselníka, jedinečného Tvorcu, Ktorý pracuje s nekonečnou mocou a nekonečnou múdrosťou. Svedectvo dvoch veľkých a rozsiahlych právd spôsobom hodným nesmiernosti kozmu demonštruje toto najvyššie svedectvo kozmu.

Prvá pravda: Toto sú pravdy hudusu (stvorenosti) a imkánu (eventuality) založené nespočetnými dôkazmi nadanými učencami usúl’ud dínu a ilm’ul kalámu ako i mudrcmi Islamu. Povedali, že:

„Kedže zmena a premena je pozorovateľná vo svete a vo všetkých veciach, svet musí byť premenlivý a stvorený, nemôže byť večne živý. Keďže je stvorený, musí tu byť potom Tvorca, ktorý ho stvoril. A keďže je existencia a neexistencia všetkého rovnako možná, keď niet príčiny, existencia takej veci nemôže byť podmienená (wadžíb) a pred-večná (ezeli). Ďalej bolo rozhodujúcimi argumentami dokázané, že veci nemôžu tvoriť jedna druhú, pretože to by zapájalo absurdný a nesprávny názor kauzality a nekonečných kauzálnych sekvencií. A preto sa existencia Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd) stáva nevyhnutnou tak, že jej podobná nemôže existovať, jej podobnosť je nemožná, čím je všetko okrem Neho podmienené, a všetko ostatné ako On je Ním stvorené.

Áno, pravda stvorenosti (hudus) prenikla celým kozmom. Mnohé jej príklady sú viditeľné pre oko, zvyšok môže byť videný iba pomocou intelektu. Preto pred našimi očami každú jeseň zomiera celý svet a spolu s ním zomierajú státisíce rôznych druhov rastlín a malých zvierat – každý príslušník každého druhu je pritom sám sebe akoby malým žijúcim kozmom. Je to však tak disciplinovaná a usporiadaná smrť, že všetky veci zanechávajú po sebe jadrá, semená a vajcia, ktoré sa na jar stanú prostriedkami vzkriesenia a znovuzrodenia, zázrakmi milosrdenstva a múdrosti, zázrakmi moci a poznania. Podávajú im ich knihy skutkov a akčný plán zverujúc im múdrosť Slávneho Zachovávateľa (Háfiz’i Zuldžalál) a ony pod Jeho ochranou až vtedy zomierajú.

Na jar mŕtve stromy, korene a niektoré druhy zvierat prichádzajú znovu k životu také, ako boli predtým a tak poskytujú státisíce príkladov, druhov a dôkazov najvyššieho vzkriesenia. Na mieste iných prichádzajú k existencii a do života im presne podobné rastliny a zvieratá. A tak publikovaním stránok bytostí predchádzajúcej jari spolu s ich skutkami a funkciami ako reklamou demonštrujú jeden význam ajátu وَاِذَا الصُّحُفُ نُشِرَتْ.

A potom tiež ako celok každú jeseň zomiera jeden veľký svet a každú jar svieži svet prichádza k existencii. A táto smrť a stvorenie sa dejú tak usporiadaným spôsobom, a tak mnoho oddelených úmrtí a stvorení druhov sa v nich zjavuje tak usporiadaným a pravidelným spôsobom, že to je akoby bol svet hostincom, v ktorom živé bytosti po určitý čas pobývajú a kam prichádzajú putujúce svety a migrujúce ríše, splnia svoje povinnosti a potom si idú svojimi cestami.

A tak je všetkým intelektom ako slnko jasná a zjavná nevyhnutná existencia, nekonečná moc a nekončiaca múdrosť Slávnej Bytosti (Zát’i Zuldžalál), Ktorá tvorí a na tomto svete a do existencie privádza živé ríše a účelné vesmíry s dokonalou múdrosťou, poznaním a rovnováhou, s vyváženosťou, poriadkom a pravidelnosťou, Ktorá ich následne zamestnáva pre božie účely, posvätné ciele a milosrdné dôvody s plnou mocou a súcitom. Ďalšiu diskusiu o záležitostiach stovrenosti (hudus) ponechávame na Risale-i Nur a knihy učencov kálamu a tu ju ukončujeme.

Čo sa týka kontingencie (imkán), tiež preniká a obklopuje celý kozmos. Preto vidíme, že všetky veci, či už univerzálne alebo konkrétne, veľké alebo malé od aršu (boží trón) až po farš (zem) a od atómu až po planétu sú všetkny posielané na svet s určitou podstatou, špecifickou formou, rozdielnou identitou, čiastočnými atribútmi, múdrymi kvalitami a prospešnými orgánmi. Teraz aby sa na tú špecifickú podstatu a mimoriadnosť mohli zoslať

• jej zvláštnosti spomedzi všetkých dostupných možností,

• aby sa obliekla do svojej špecifickej, odlišujúcej a vhodnej formy spomedzi možností a pravdepodobností, ktoré sú tak početné ako formy, ktoré je možné si predstaviť,

• odlíšiť tú bytosť pre ňu vhodnou identitou z možností tak početných ako sú ostatní príslušníci jej druhu,

• udeliť špeciálne, vhodné a prospešné atribúty tomu stvorenému objektu, ktorý je beztvarý a váhavý spomedzi možností a pravdepodobností, ktoré sú tak početné ako rozmanitosti atribútu a stupňa

• pripojiť k tomu bezcielnemu stvoreniu zmätenému a rozrušenému medzi nespočetnými možnosťami a pravdepodobnosťami ten výsledok z nekonečnosti predstaviteľných ciest a spôsobov múdre kvality a prospešné orgány a vybaviť ju nimi –

to všetko sú náznaky, dôkazy a potvrdenia do počtu nespočitateľných možností nevyhnutnej existencie, nekonečnej moci a bezhraničnej múdrosti Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd), Ktorý tvorí, vyberá, špecifikuje a odlišuje mimoriadnosť a identitu, formu a tvar, atribút a stav všetkých závislých bytostí, či už sú univerzálne alebo konkrétne.

Naznačujú tiež, že žiaden objekt alebo hmota nie je pred Ním skrytá, že pre Neho nie je nič ťažké, že tá najväčšia úloha je pre Neho tak ľahká ako tá najmenšia, že môže stvoriť jar tak ľahko ako strom a strom tak ľahko ako semeno. A toto všetko sa teda týka pravdy nepredvídateľnej okolnosti (imkán) a formuje jedno krídlo veľkého svedectva prinášaného kozmom.

Keďže je svedectvo kozmu s jeho dvomi krídlami a dvomi pravdami plne zavedené a vysvetlené v rôznych častiach Risale-i Nur, menovite v Dvadsiatom treťom a Tridsiatom druhom slove ako aj v Dvadsiatom a Tridsiatom treťom liste, odkazujeme našich čitateľov na tie spisy a zkracujeme mimoriadne dlhý príbeh.

Druhá pravda: toto vychádza z úplnej schémy kozmu, ktorá demonštruje druhé krídlo jeho veľkého a univerzálneho svedectva. Je to takto:

Medzi týmito neustálymi zmenami a revolúciami môžeme vidieť pravdu spolupráce, ktorá je ďaleko za možnosťami týchto bytostí snažiacich sa udržať si svoju existenciu a službu a snažiacich sa chrániť svoje životy ak sú živé a plniť svoje funkcie.

Napríklad urýchlenie

• živlov aby pomáhali živým bytostiam,

• menovite oblakov, aby pomáhali vegetácii,

• rastlín, aby pomáhali zvieracej ríši,

• zvieracej ríše, aby pomáhala kráľovstvu ľudí,

• vytekanie mlieka z pŕs ako prameňa Raja, aby posilovalo dieťa,

• a že živým bytostiam sú ich potreby a výživa dávané takým spôsobom, ktorý presahuje ich možnosti, z neočakávaných miest od doplňovania buniek tela časticami potravy až po ich podriaďovanie ich Pánovi a ich zamestnávanie Jeho milosrdnými rukami –

všetky tie početné ostatné príklady pravdy spolupráce demonštrujú univerzálne a súcitné panstvo Pána Všetkých Svetov (Rabb’ul Álemín), Ktorý spravuje kozmos ako palác.

Áno, tie pevné neživé a necítiace objekty i tak spolu spolupracujú citlivým a vedomým spôsobom s nevyhnutnou potrebnosťou a sú nútené ponáhľať sa pomáhať jeden druhému mocou, milosrdenstvom a príkazom Súcitného (Rahím), Múdreho (Hakím) a Slávneho Pána (Rabb’i Zuldžalál).

Univerzálna spolupráca viditeľná naprieč kozmom,

• rozsiahla rovnováha a všetko objímajúce zachovanie prevládajúce s najvyššou pravidelnosťou vo všetkých veciach – od planét až po údy, končatiny a častice tela živých bytostí,

• výzdoba, ktorej pero sa pohybuje nad pozlátenou tvárou nebies, ozdobenou tvárou zeme a jemnými tvárami kvetov,

• usporiadanie, ktoré prevláda nad všetkými vecami, od Mliečnej dráhy a slnečnej sústavy až po plody ako sú kukurica a granátové jablká,

• priraďovanie povinností všetkým veciam od slnka a mesiaca, živlov a oblakov až po včely medonosné – všetky tieto veľké pravdy ponúkajú svedectvo primeranej veľkosti a ich svedectvo demonštruje a formuje druhé krídlo svedectva ponúkaného kozmom. Keďže Risale-i Nur založilo a vysvetlilo toto veľké svedectvo, tu sa uspokojíme s týmto krátkym náznakom.

V krátkej narážke na lekciu imánu ktorú náš cestovateľ dostal od kozmu, bolo v Osemnástom stupni Prvej zastávky povedané:

لَا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الْمُمْتَنِعُ نَظٖيرُهُ اَلْمُمْكِنُ كُلُّ مَاسِوَاهُ الْوَاحِدُ الْاَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ هٰذِهِ الْكَاىِٔنَاتُ الْكِتَابُ الْكَبٖيرُ الْمُجَسَّمُ وَالْقُرْاٰنُ الْجِسْمَانُّىِ الْمُعَظَّمُ وَالْقَصْرُ الْمُزَيَّنُ الْمُنَظَّمُ وَالْبَلَدُ الْمُحْتَشمُ الْمُنْتَظَمُ بِاِجْمَاعِ سُوَرِهٖ وَاٰيَاتِهٖ وَكَلِمَاتِهٖ وَحُرُوفِهٖ وَاَبْوَابِهٖ وَفُصُولِهٖ وَصُحُفِهٖ وَسُطُورِهٖ وَاِتِّفَاقِ اَرْكَانِهٖ وَاَنْوَاعِهٖ وَاَجْزَاىِٔهِ وَجُزْىِٔيَّاتِهٖ وَسَكَنَتِهٖ وَمُشْتَمِلَاتِهٖ وَوَارِدَاتِهٖ وَمَصَارِفِهٖ بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الْحُدُثِ وَالتَّغَيُّرِ وَالْاِمْكَانِ بِاِجْمَاعِ جَمٖيعِ عُلَمَاءِ اِلْمِ الْكَلَامِ وَبِشَهَادَةِ حَقٖيقَةِ تَبْدٖيلِ صُورَتِهٖ وَمُشْتَمِلاَتِهٖ بِالْحِكْمَةِ وَالْاِنْتِظَامِ وَتَجْدٖيدِ حُرُوفِهٖ وَكَالِمَاتِهٖ بِالنِّظَامِ وَالْمٖيزَانِ وَبِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ التَّعَاوُنِ وَالتَّجَاوُبِ وَالتَّسَانُدِ وَالتَّدَاخُلِ وَالْمُوَازَنَةِ وَالْمُحَافَظَةِ فىٖ مَوْجُودَاتِهٖ بِالْمُشَاهَدَةِ وَالْعَيَانِ

Potom ten horlivý a zvedavý cestujúci muž, ktorý hľadal Stvoriteľa sveta a prešiel osemnásť stupňov a priblížil sa k aršu (trónu) pravdy pokročil od márifah odvodeného ghajbom k Zastávke božej prítomnosti a oslovil Ho priamo Miradžom (vystúpením) imánu. Povedal svojej vlastnej duši:

„Vo vznešenej Súre al-Fátihah, od začiatku slova اِيَّاكَ je druh chvály a oslavovania prednášaného z perspektívy ghajbu a slovom اِيَّاكَ označuje príchod do Jeho prítomnosti a Jeho priame oslovenie. My by sme tiež mali prejsť od hľadania v skrytej (ghajbi) forme a spýtať sa čo hľadáme priamo objektu nášho hľadania. Preto je nutné spýtať sa na slnko priamo slnka, ktoré všetky veci ukazuje. Naozaj to, čo ukazuje všetky veci ukáže seba o to jasnejšie. Tak ako slnko vnímame pomocou jeho lúčov, tak sa môžeme snažiť podľa našich možností spoznať nášho Stvoriteľa pomocou Jeho Najkrajších Mien (Esmá’ul Husná) a Posvätných Atribútov.“

Stručným a krátkym spôsobom predostrieme v tomto risale dve z nekonečných ciest, ktoré vedú k tomuto cielu – dva z nekonečných stupňov tých dvoch ciest a dve z hojných právd a detailov tých dvoch stupňov.

Prvá pravda: Pred našimi očami sa zjavuje obsiahla, stála, usporiadaná a úžasná pravda aktivity šíriacej sa naprieč celým vesmírom, ktorá mení, transformuje a obnovuje všetky bytosti na nebesiach a na zemi. To, čo môžeme v pravde tej úplne múdrej aktivity vnímať, je pravda prejavu panstva (rububijjah) a naopak v pravde tej úplne milosrdnej manifestácie panstva je možné nevyhnutne rozpoznať zjavenie pravdy božstva (uluhijjah).

Spoza závoja tejto neustálej, múdrej a prenikavej aktivity môžeme vnímať činy Najmocnejšieho (Qadír) a Vševedúceho (Álim) Činiteľa akoby sme ich videli.

A spoza závoja týchto vyživujúcich a spravujúcich činov panstva môžeme okamžite vnímať Božie Mená blyštiace sa vo všetkých veciach.

A potom za závojom Krásnych Mien (Esmá’ul Husná) prejavujúcich sa Slávou (Džalál) a Krásou (Džamál) môžeme dedukovať existenciu a skutočnosť „siedmych posvätných atribútov“ stupňom ilmaljaqín, alebo skôr ajnaljaqín či dokonca haqqaljaqín.

A dokonca i týchto sedem posvätných atribútov podľa svedectva celého stvorenia a ich nekonečné prejavy v živúcej (haját), mocnej (qadír), znalej (álim), všetko počujúcej (sem’), vševidiacej (basar), vedomej a rečovej forme sa môže zjaviť očiam imánu v srdci – samozrejme nevyhnutne a s istotou ilmaljaqínu – existencia Nevyhnutne Existujúceho (Wadžíb’ul Wudžúd), ktorá je týmito atribútami popísaná, Jednotného Jediného (Wadíd’i Ehád) známeho pod týmito Menami, Proseného Bez Spoločníkov, ktorý je Skutočným Činiteľom (Faíl’i Fard’i Samad) stojacim za týmito aktivitami, spôsobom zrejmejším a žiarivejším ako slnko.

Preto krásna a učená kniha a dobre postavený dom jasne vyžadujú akt písania a stavania a akt písania krásne a akt stavania dobre a jasne vyžadujú mená pisateľa a staviteľa a mená pisateľa a staviteľa jasne naznačujú umenie a atribúty písania a stavania a tieto umenia a atribúty samozrejme potrebujú bytosť, ktorá bude vlastníkom týchto mien a atribútov, a bude umelcom, remeselníkom a vykonavateľom. Pretože tak ako nie je možné, aby bol čin bez činiteľa a meno bez vlastníka, tak je nemožné i aby bol atribút bez vlastníka a remeslo bez remeselníka.

Preto na základe tejto pravdy a princípu vesmír so všetkými bytosťami, ktoré obsahuje, pripomína zbierku učených kníh a písmen napísaných perom qadaru a nespočetné budovy a paláce skonštruované kladivom božej moci. Každé z tohoto, jednotlivo tisícom spôsobov a spoločne nespočetnými spôsobmi vyslovuje nasledujúce svedectvo: tieto nespočetné, božské a milosrdné činy a nekonečné prejavy tisíca a jedného Božích Mien, ktoré sú zdrojmi činov a nekonečné prejavy siedmych nadprirodzených atribútov, ktoré sú zdrojmi Krásnych Mien neustálymi a nekonečnými spôsobmi poukazujú na a dosvedčujú nevyhnutnú existenciu a jednotu Toho, Ktorý je pred-večný (ezeli) a po-večný (ebedi) a je zdrojom tých všetko objímajúcich posvätných siedmych atribútov a je nimi kvalifikovaný. A tak i všetky príklady krásy, pôvabnosti, dokonalosti a vybranosti nájdené v tých bytostiach samozrejme dosvedčujú všetky spoločne posvätné krásy a dokonalosti božích činov a Božie Mená, atribúty a kvality, ktoré sú ich príhodné a vhodné a posvätnú krásu Najčistejšej a Svätej Podstaty (Zát’i Akdes).

Takže pravda panstva (rububijjah) ktorá sa prejavuje v pravde aktivity sa zjavuje a necháva poznať v kvalitách a skutkoch ako

• vytváranie, pôvod, tvarovanie a privádzanie k bytiu s poznaním a múdrosťou,

• určovanie, formovanie, spravovanie a zmeny s pravidelnosťou a rovnováhou,

• premena, zostupovanie a zdokonalovanie s účelom a vôľou

• a kŕmenie, vyživovanie a zosielanie veľkorysosti a odmeny s nehou a milosrdenstvom.

A v pravde prejavu panstva sa pravda okamžitého vnímania zjavenia Božskosti (uluhijjah) dáva poznať a spoznať pomocou súcitných a veľkorysých prejavov Krásnych Mien a pomocou Slávnych (Džalál) a Krásnych (Džamál) prejavov siedmych potvrdzujúcich atribútov Života, Poznania, Moci, Vôle, Počutia, Zraku a Reči.

Tak ako atribút reči dáva Svoju Najposvätnejšiu Podstatu poznať pomocou zjavenia a inšpirácie, tak i atribút Moci dáva poznať Najposvätnejšiu Podstatu pomocou jeho zručných diel a efektov, z ktorých je každý podobný slovu prijímajúcemu vonkajší tvar. Predstavovanie kozmu od jedného konca po druhý aspektom ilustrovanej knihy odlíšenia popisuje a dáva poznať Slávneho Najmocnejšieho (Qadír’i Zuldžalál).

Čo sa týka atribútu Poznania, každý z múdrych, dobre usporiadaných a vyvážených objektov stvorenia a každé spravované, riadené, ozdobované a rozdielnym spôsobom vytvorené stvorenie dáva poznať do počtu stvorení jedinú Najposvätnejšiu Podstatu (Zát’i Akdes), Ktorá vlastní tieto atribúty.

Čo sa týka atribútu Života, všetky dôkazy poukazujúce na moc a všetky dobre usporiadané, múdre, vyrovnané a ozdobené formy a stavy, ktoré naznačujú existenciu poznania, a všetky ostatné dôkazy, ktoré poukazujú na ostatné atribúty navyše k dôkazu atribútu života poukazujú na realizáciu života ako atribútu. Tak i so všetkými týmito dôkazmi ukazujúc ako svedkov všetky živé bytosti, ktoré sú jeho zrkadlami, dáva poznať Večne Živú a Samoživiacu Podstatu (Zát’i Hajj’i Qajjúm).

A je to tento atribút, ktorý sústavne mení kozmos, aby vystavil rôzne prejavy a návrhy, ktoré sa neustále obnovujú, ako ho premenil na najvyššie zrkadlo zostavené z nespočetných malých zrkadiel. Podobne atribúty Videnia, Počutia a Reči každý zjavuje a dáva poznať Najposvätnejšiu Podstatu (Zát’i Akdes) veľkú ako kozmos.

Potom tiež tak, ako atribúty poukazujú na existenciu Slávneho Najmocnejšieho (Zát’i Zuldžalál), naznačujú tiež najzjavnejším spôsobom existenciu skutočnosti života, a živosť a trvalosť tej Podstaty. Pretože Poznanie je znamením Života, Sluch je náznakom Života, Zrak patrí iba živým a Vôľa sa uskutočňuje iba s Životom. Účelovú moc je možné nájsť iba v živých bytostiach a Reč je úlohou pre tých, ktorí sú obdarovaní Poznaním a Životom.

Z predchádzajúceho vyplýva, že atribút Života má sedemnásobne viac dôkazov ako kozmos a má dôkazy, ktoré vyhlasujú jeho vlastnú existenciu a existenciu Toho, Ktorý ho vlastní. Stal sa základom a zdrojom všetkých atribútov a pôvodom a podporou Najväčšieho Mena (Ism’i Azám). Keďže Risale-i Nur zavádza túto prvú pravdu silnými dôkazmi a vysvetluje ju, uspokojíme sa nateraz vyššie spomenutým odkazom ako kvapkou z tohoto oceánu.

Druhá pravda: Toto je Božia reč, ktorá pochádza z atribútu Reči (Kálam).

Podľa tajomstva ajátu لَوْ كَانَ الْبَحْرُ مِدَادًا لِكَلِمَاتِ رَىّبٖ Božia Reč je nekonečná. Najjasnejším znamením demonštrujúcim existenciu bytosti je Jeho reč. Táto pravda preto zakladá nekonečné svedectvo existencie a jednoty Pred-večného Rečníka (Ilim’i Ezeli).

Keďže dvomi silnými dôkazmi tejto pravdy sú zjavenie a inšpirácia uvedené v Štrnástom a Pätnástom stupni tohoto risale, ďalší úplný dôkaz je poskytnutý posvätnými a nebesky zjavenými Knihami ako bolo naznačené v Desiatom stupni; z týchto všetkých dôvodov odkazujeme vysvetlenie a potvrdenie tejto pravdy na tie Stupne. Svetlá a tajomstvá obsiahnuté vo vznešenom verši

شَهِدَ اللّٰهُ اَبَّهُ لاَۤ الٰهَ اِلَّاهُوَ وَالْمَلٰۤىٔكَةُ وَاُولُوا الْعِلْمِ قَاۤىِٔمًا بِالْقِاْطِ لَاۤ اِلٰهَ اِلَّاهُوَ الْعَزٖيزُ الْحَكٖيمُ

ktorý vyhlasuje túto pravdu zázračným spôsobom a pridáva svoje vlastné svedectvo ku všetkým predchádzajúcim, boli dostatočné a poskytli také uspokojenie tomuto nášmu cestovateľovi, že nebol schopný pokračovať ďalej.

V narážke na jadro lekcie, ktorú sa náš cestovateľ naučil na tejto posvätnej Zastávke bolo v Devätnástom stupni Prvej zastávky povedané:

لاَ اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ الْوَاجِبُ الْوُجُودِ الْوَاحِدُ الْاَحَدُ لَهُ الْاَسْمَاءُ الْحُسْنٰى وَلَهُ الصَّفَاتُ الْعُلْيَا وَلَهُ الْمَثلُ الْاَعْلٰى اَلَّذٖى وَلَّ عَلٰى وُجُوبِ وُجُودِهٖ فىٖ وَحْدَتِهٖ اَلذَّاتُ الْوَاجِبُ الْوُجُدِ بِاِجْمَاعِ جَمٖيعِ صِفَاتِهِ الْقُدْسِيَّةِ الْمُحٖيطَةِ وَجَمٖيعِ اَسْمَاىِٔهِ الْحُسْنَى اَلْمُتَجَلِّيَّةِ نِاِتِّفَاقِ جَمٖيعِ شُؤُنَاتِهٖ وَاَفْعَالِهِ الْمُتَصَرِّفَةِ بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ حَقٖيقَةِ تَبَارُزِ الْاُلُوهِيَّةِ فىٖ تَظاَهُرِ الرُّبُوبِيَّةِ فىٖ وَوَامِ الْعَّالِيَّةِ المُسْتَوْلِتَةِ بِفِعْلِ الْاِيجَادِ وَالْخَالْقِ وَالصُّنْعِ وَالْاِبْدَاعِ بِاِرَادَةٍ وَقُدْرَةٍ وَبِفِعْلِ التَّقْدٖيرِ وَاتَّصْوٖيرِ وَالتَّدْبٖيرِ وَالتَّدْوٖيرِ بِاِجْتِيَارٍ وَحِكْمَةٍ وَبِفِعْلِ التَّصْرٖيفِ وَالتَّنْظٖيمِ وَالْمُحَافَظَةِ وَالْاِدَارَةِ وَالْاِعَاشَةِ بِقَصْدٍ وَرَحْمَةٍ وَبِكَمَالِ الْاِنْتِظَامِ وَالْمُوَازَنَةِ وَبِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ اَسْرَارِ ۔ شَهِدَ اللّٰهُ اَبَّهُ لاَۤ اِلٰهَ اِلَّاهُوَ وَالْمَلٰۤىِٔكَةُ وَاُولُوا الْعِلْمِ قَۤاىِٔمًا بِالْقِسْطِ لَۤا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ الْعَزٖيزُ الْحَكٖيمُ

[Úplné vydanie tohoto Ajet’ul Kubra so svojimi tridsiatimi troma Zastávkami a podivuhodným úvodom bolo vytlačené ako samostatná práca. Sem sme zaradili iba Prvú časť.]

İHTAR

Geçen İkinci Makam’ın Birinci Bab’ındaki on dokuz adet mertebelerin şehadet eden hakikatlerinin her birisi, tahakkuklarıyla ve vücudlarıyla vücub-u vücuda delâlet ettikleri gibi; ihataları ile dahi vahdete ve ehadiyete delâlet ederler. Fakat başta sarîhan vücudu ispat ettikleri cihetle, vücub-u vücudun delilleri sayılmış.

İkinci Makam’ın İkinci Bab’ı ise başta ve sarahatle vahdeti ve içinde vücudu ispat ettiği haysiyetiyle, tevhid bürhanları denilir. Yoksa her ikisi, her ikisini ispat eder. Farklarına işaret için Birinci Bab’da بِشَهَادَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ

İkinci Bab’da vahdet görünür gibi zuhuruna işareten بِمُشَاهَدَةِ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ fıkraları tekrar ediliyor.

Gelecek İkinci Bab’ın mertebelerini Birinci Bab gibi izah etmeye niyet etmiştim. Fakat bazı hallerin mümanaatıyla ihtisara ve icmale mecburum. Hakkıyla beyan etmeyi Risale-i Nur’a havale ediyoruz.

İKİNCİ BAB

Berahin-i Tevhidiyeye Dairdir

Dünyaya iman için gönderilen ve bütün kâinatta fikren seyahat eden ve her şeyden Hâlık’ını soran ve her yerde Rabb’ini arayan ve hakkalyakîn derecesinde İlah’ını vücub-u vücud noktasında bulan dünya misafiri, kendi aklına dedi ki: Gel, Vâcibü’l-vücud Hâlık’ımızın vahdet bürhanlarını temaşa için yine beraber bir seyahate gideceğiz.

Beraber gittiler. Birinci menzilde gördüler ki kâinatı istila eden dört hakikat-i kudsiye, vahdeti bedahet derecesinde istilzam edip isterler.

BİRİNCİ HAKİKAT: “Uluhiyet-i mutlaka”dır.

Evet, nev-i beşerin her taifesi birer nevi ibadet ile fıtrî gibi meşgul olması ve sair zîhayatın belki cemadatın dahi fıtrî hizmetleri, birer nevi ibadet hükmünde bulunması ve kâinatta maddî ve manevî bütün nimetlerin ve ihsanların her biri, bir mabudiyet tarafından, hamd ve ibadeti yaptıran perestişe ve şükre birer vesile olmaları ve vahiy ve ilhamlar gibi bütün tereşşuhat-ı gaybiye ve tezahürat-ı maneviyenin bir tek İlah’ın mabudiyetini ilan etmeleri; elbette ve bedahetle bir uluhiyet-i mutlakanın tahakkukunu ve hüküm-ferma olduğunu ispat ederler.

Madem böyle bir uluhiyet hakikati var, elbette iştiraki kabul edemez. Çünkü uluhiyete yani mabudiyete karşı şükür ve ibadetle mukabele edenler, kâinat ağacının en nihayetlerinde bulunan zîşuur meyveleridir. Ve başkaların o zîşuurları memnun ve minnettar edip yüzlerini kendilerine çevirmesi ve görünmediğinden çabuk unutturulabilen hakiki mabudlarını onlara unutturması, uluhiyetin mahiyetine ve kudsî maksatlarına öyle bir zıddiyettir ki hiçbir cihetle müsaade etmez.

Kur’an’ın çok tekrar ile ve şiddetle şirki red ve müşrikleri cehennem ile tehdit etmesi, bu cihettendir.

İKİNCİ HAKİKAT: “Rububiyet-i mutlaka”dır.

Evet, bütün kâinatta hususan zîhayatlarda ve bilhassa terbiye ve iaşelerinde her tarafta aynı tarzda ve umulmadık bir surette beraber ve birbiri içinde hakîmane, rahîmane bir dest-i gaybî tarafından olan bir tasarruf-u âmm elbette bir rububiyet-i mutlakanın tereşşuhudur ve ziyasıdır ve tahakkukuna bir bürhan-ı kat’îdir.

Madem bir rububiyet-i mutlaka vardır, elbette şirk ve iştiraki kabul etmez. Çünkü o rububiyetin kendi cemalini izhar ve kemalâtını ilan ve kıymetli sanatlarını teşhir ve gizli hünerlerini göstermek gibi en mühim maksat ve gayeleri cüz’iyatta ve zîhayatta temerküz ve içtima ettiğinden, en cüz’î bir şeye ve en küçük bir zîhayata kendi başıyla müdahale eden bir şirk, o gayeleri bozar ve o maksatları harap eder. Ve zîşuurun yüzlerini o gayelerden ve o gayeleri irade edenden çevirip esbaba saldığından ve bu vaziyet rububiyetin mahiyetine bütün bütün muhalif ve adâvet olduğundan, elbette böyle bir rububiyet-i mutlaka, hiçbir cihetle şirke müsaade etmez.

Kur’an’ın kesretli takdisatı ve tesbihatı ve âyâtı ve kelimatı, belki hurufatı ve hey’atıyla mütemadiyen tevhide irşadatı bu büyük sırdan ileri gelmiştir.

ÜÇÜNCÜ HAKİKAT: “Kemalât”tır.

Evet, bu kâinatın bütün ulvi hikmetleri, hârika güzellikleri, âdilane kanunları, hakîmane gayeleri, hakikat-i kemalâtın vücuduna bedahetle delâlet ve bilhassa bu kâinatı hiçten icad edip her cihetle mu’cizatlı ve cemalli bir surette idare eden Hâlık’ın kemalâtına ve o Hâlık’ın âyine-i zîşuuru olan insanın kemalâtına şehadeti pek zâhirdir.

Madem kemalât hakikati vardır. Ve madem kâinatı kemalât içinde icad eden Hâlık’ın kemalâtı muhakkaktır. Ve madem kâinatın en mühim meyvesi ve arzın halifesi ve Hâlık’ın en ehemmiyetli masnuu ve sevgilisi olan insanın kemalâtı haktır ve hakikatlidir.

Elbette bu gözümüz ile gördüğümüz kemalli ve hikmetli kâinatı; fena ve zevalde yuvarlanan ve neticesiz olarak tesadüfün oyuncağı, tabiatın mel’abegâhı, zîhayatın zalimane mezbahası, zîşuurun dehşetli hüzüngâhı suretine çeviren ve âsârı ile kemalâtı görünen insanı, en bîçare ve en perişan ve en aşağı bir hayvan derekesine indiren ve Hâlık’ın âyine-i kemalâtı olan bütün mevcudatın şehadetiyle nihayetsiz kemalât-ı kudsiyesi bulunan o Hâlık’ın kemalâtını setredip perde çekerek netice-i faaliyetini ve hallakıyetini iptal eden şirk, elbette olamaz ve hakikatsizdir.

Şirkin bu kemalât-ı İlahiyeye ve insaniye ve kevniyeye karşı zıddiyeti ve o kemalâtları bozduğu İkinci Şuâ Risalesi’nin üç meyve-i tevhide dair Birinci Makam’ında kuvvetli ve kat’î deliller ile ispat ve izah edildiğinden ona havale edip burada kısa kesiyoruz.

DÖRDÜNCÜ HAKİKAT: “Hâkimiyet”tir.

Evet, bu kâinata geniş bir dikkat ile bakan; kâinatı gayet haşmetli ve gayet faaliyetli bir memleket, belki idaresi gayet hikmetli ve hâkimiyeti gayet kuvvetli bir şehir hükmünde görür, her şeyi ve her nev’i birer vazife ile musahharane meşgul bulur. وَ لِلّٰهِ جُنُودُ السَّمٰوَاتِ وَال۟اَر۟ضِ âyetinin askerlik manasını ihsas eden temsiline göre: Zerrat ordusundan ve nebatat fırkalarından ve hayvanat taburlarından tâ yıldızlar ordusuna kadar olan cünud-u Rabbaniyeden, o küçücük memurlarda ve bu pek büyük askerlerde hâkimane tekvinî emirlerin, âmirane hükümlerin, şahane kanunların cereyanları, bedahetle bir hâkimiyet-i mutlakanın ve bir âmiriyet-i külliyenin vücuduna delâlet ederler.

Madem bir hâkimiyet-i mutlaka hakikati vardır, elbette şirkin hakikati olamaz. Çünkü لَو۟ كَانَ فٖيهِمَٓا اٰلِهَةٌ اِلَّا اللّٰهُ لَفَسَدَتَا âyetinin hakikat-i kātıasıyla, müteaddid eller müstebidane bir işe karışsalar karıştırırlar. Bir memlekette iki padişah, hattâ bir nahiyede iki müdür bulunsa intizam bozulur ve idare herc ü merc olur. Halbuki sinek kanadından tâ semavat kandillerine kadar ve hüceyrat-ı bedeniyeden tâ seyyaratın burçlarına kadar öyle bir intizam var ki zerre kadar şirkin müdahalesi olamaz.

Hem hâkimiyet bir makam-ı izzettir; rakip kabul etmek, o hâkimiyetin izzetini kırar. Evet, aczi için çok yardımcılara muhtaç olan insanın, cüz’î ve zâhirî ve muvakkat bir hâkimiyeti için kardeşini ve evladını zalimane öldürmesi gösteriyor ki hâkimiyet rakip kabul etmez. Böyle bir âciz, böyle cüz’î bir hâkimiyet için böyle yaparsa; elbette bütün kâinatın mâliki olan bir Kadîr-i Mutlak’ın hakiki ve küllî rububiyetine ve uluhiyetine medar olan kendi hâkimiyet-i kudsiyesine başkasını teşrik etmesi ve şerike müsaade etmesi hiçbir cihetle mümkün olamaz.

Bu hakikat, İkinci Şuâ’nın İkinci Makam’ında ve Risale-i Nur’un birçok yerlerinde kuvvetli deliller ile ispat edildiğinden onlara havale ediyoruz.

İşte yolcumuz bu dört hakikati müşahede etmekle, vahdaniyet-i İlahiyeyi şuhud derecesinde bildi, imanı parladı. Bütün kuvvetiyle

لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ وَح۟دَهُ لَا شَرٖيكَ لَهُ dedi. Ve bu menzilden aldığı derse bir kısa işaret olarak Birinci Makam’ın ikinci babında لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ ال۟وَاحِدُ ال۟اَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وَح۟دَانِيَّتِهٖ وَ وُجُوبِ وُجُودِهٖ مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ حَقٖيقَةِ تَبَارُزِ ال۟اُلُوهِيَّةِ ال۟مُط۟لَقَةِ وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ تَظَاهُرِ الرُّبُوبِيَّةِ ال۟مُط۟لَقَةِ ال۟مُق۟تَضِيَّةِ لِل۟وَح۟دَةِ وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ ال۟كَمَالَاتِ النَّاشِئَةِ مِنَ ال۟وَح۟دَةِ وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ ال۟حَاكِمِيَّةِ ال۟مُط۟لَقَةِ ال۟مَانِعَةِ وَ ال۟مُنَافِيَةِ لِلشِّر۟كَةِ denilmiştir.

Sonra o sükûnetsiz misafir kendi kalbine dedi: Ehl-i imanın, hususan ehl-i tarîkatın her vakit tekrarla لَٓا اِلٰهَ اِلَّاهُوَ demeleri, tevhidi yâd ve ilan etmeleri gösterir ki tevhidin pek çok mertebeleri bulunuyor. Hem tevhid, en ehemmiyetli ve en halâvetli ve en yüksek bir vazife-i kudsiye ve bir farîza-i fıtriye ve bir ibadet-i imaniyedir. Öyle ise gel bir mertebeyi daha bulmak için bu ibrethanenin diğer bir menzilinin kapısını daha açmalıyız.

Çünkü aradığımız hakiki tevhid, yalnız tasavvurdan ibaret bir marifet değildir. Belki ilm-i mantıkta tasavvura mukabil ve marifet-i tasavvuriyeden çok kıymettar ve bürhanın neticesi olan ve ilim denilen tasdiktir.

Ve tevhid-i hakiki öyle bir hüküm ve tasdik ve iz’an ve kabuldür ki her bir şeyle Rabb’ini bulabilir ve her şeyde Hâlık’ına giden bir yolu görür ve hiçbir şey huzuruna mani olmaz. Yoksa Rabb’ini bulmak için her vakit kâinat perdesini yırtmak, açmak lâzım gelir. “Öyle ise haydi ileri!” diyerek, kibriya ve azamet kapısını çaldı. Ef’al ve âsâr menziline ve icad ve ibda âlemine girdi, gördü ki: Kâinatı istila etmiş beş hakikat-i muhita hükmediyorlar, bedahetle tevhidi ispat ederler.

BİRİNCİSİ

Kibriya ve azamet hakikatidir. Bu hakikat, İkinci Şuâ’nın İkinci Makam’ında ve Risale-i Nur’un müteaddid yerlerinde bürhanlarla izah edildiğinden burada bu kadar deriz ki:

Binlerle sene birbirlerinden uzak bir mesafede bulunan yıldızları, aynı anda aynı tarzda icad edip tasarruf eden ve zeminin şark ve garp ve cenup ve şimalinde bulunan aynı çiçeğin hadsiz efradını, bir zamanda ve bir surette halk edip tasvir eden...

Hem هُوَ الَّذٖى خَلَقَ السَّمٰوَاتِ وَال۟اَر۟ضَ فٖى سِتَّةِ اَيَّامٍ yani gökleri ve zemini altı günde yaratmak gibi geçmiş ve gaybî ve çok acib bir hâdiseyi, hazır ve göz önünde bir hâdise ile ispat etmek ve onun gibi acib bir tanzir olarak zeminin yüzünde bahar mevsiminde haşr-i a’zamın yüz binden ziyade misallerini gösterir gibi iki yüz binden ziyade nebatat taifelerini ve hayvanat kabilelerini beş altı haftada inşa edip kemal-i intizam ve mizan ile iltibassız, noksansız, yanlışsız, beraber, birbiri içinde idare, terbiye, iaşe, temyiz ve tezyin eden...

Hem يُولِجُ الَّي۟لَ فِى النَّهَارِ وَ يُولِجُ النَّهَارَ فِى الَّي۟لِ âyetinin sarahatiyle zemini döndürüp gece gündüz sahifelerini yapan ve çeviren ve yevmiye hâdisatıyla yazan değiştiren aynı zat, aynı anda, en gizli, en cüz’î olan kalplerin hatıratlarını dahi bilir ve iradesiyle idare eder.

Ve mezkûr fiillerin her biri bir tek fiil olduğundan, zarurî olarak, onların fâili dahi bir tek, vâhid ve kādir olan fâil-i zülcelallerinin, bedahetle öyle bir kibriya ve azameti var ki: Hiçbir yerde, hiçbir şeyde, hiçbir cihetle, hiçbir şirkin hiçbir imkânını, hiçbir ihtimalini bırakmıyor, köküyle kesiyor.

Madem böyle bir kibriya ve azamet-i kudret var ve madem o kibriya nihayet kemaldedir ve ihata ediyor. Elbette o kudrete acz veya ihtiyaç ve o kibriyaya kusur ve o kemale noksaniyet ve o ihataya kayıt ve o nihayetsizliğe nihayet veren bir şirke meydan vermesi ve müsaade etmesi, hiçbir vecihle mümkün değildir. Fıtratını bozmayan hiçbir akıl kabul etmez.

İşte şirk, kibriyaya dokunması ve celalin izzetine dokundurması ve azametine ilişmesi cihetiyle öyle bir cinayettir ki hiç kabil-i af olmadığını, Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan azîm tehdit ile اِنَّ اللّٰهَ لَا يَغ۟فِرُ اَن۟ يُش۟رَكَ بِهٖ وَيَغ۟فِرُ مَا دُونَ ذٰلِكَ ferman ediyor.

İKİNCİ HAKİKAT

Kâinatta tasarrufları görünen ef’al-i Rabbaniyenin ıtlak ve ihata ve nihayetsiz bir surette zuhurlarıdır. Ve o fiilleri takyid ve tahdid eden, yalnız hikmet ve iradedir ve mazharların kabiliyetleridir. Ve serseri tesadüf ve şuursuz tabiat ve kör kuvvet ve camid esbab ve kayıtsız ve her yere dağılan ve karıştıran unsurlar, o gayet mizanlı ve hikmetli ve basîrane ve hayattarane ve muntazam ve muhkem olan fiillere karışamazlar, belki Fâil-i Zülcelal’in emriyle ve iradesiyle ve kuvvetiyle zâhirî bir perde-i kudret olarak istimal olunuyorlar.

Hadsiz misallerinden üç misali, Sure-i Nahl’in bir sahifesinde birbirine muttasıl üç âyetin işaret ettikleri üç fiilin hadsiz nüktelerinden üç nüktesini beyan ederiz.

Birincisi: وَ اَو۟حٰى رَبُّكَ اِلَى النَّح۟لِ اَنِ اتَّخِذٖى مِنَ ال۟جِبَالِ بُيُوتًا ... اِلٰى اٰخِره

Evet, bal arısı fıtratça ve vazifece öyle bir mu’cize-i kudrettir ki koca Sure-i Nahl, onun ismiyle tesmiye edilmiş. Çünkü o küçücük bal makinesinin zerrecik başında, onun ehemmiyetli vazifesinin mükemmel programını yazmak ve küçücük karnında taamların en tatlısını koymak ve pişirmek ve süngücüğünde zîhayat azaları tahrip etmek ve öldürmek hâsiyetinde bulunan zehiri o uzuvcuğuna ve cismine zarar vermeden yerleştirmek; nihayet dikkat ve ilim ile ve gayet hikmet ve irade ile ve tam bir intizam ve muvazene ile olduğundan şuursuz, intizamsız, mizansız olan tabiat ve tesadüf gibi şeyler elbette müdahale edemezler ve karışamazlar.

İşte bu üç cihetle mu’cizeli bu sanat-ı İlahiyenin ve bu fiil-i Rabbanînin, bütün zemin yüzünde hadsiz arılarda, aynı hikmetle, aynı dikkatle, aynı mizanda, aynı anda, aynı tarzda zuhuru ve ihatası, bedahetle vahdeti ispat eder.

İkinci âyet: وَ اِنَّ لَكُم۟ فِى ال۟اَن۟عَامِ لَعِب۟رَةً نُس۟قٖيكُم۟ مِمَّا فٖى بُطُونِهٖ مِن۟ بَي۟نِ فَر۟ثٍوَ دَمٍ لَبَنًا خَالِصًا سَٓائِغًا لِلشَّارِبٖينَ âyeti, ibret-feşan bir fermandır. Evet, başta inek ve deve ve keçi ve koyun olarak süt fabrikaları olan validelerin memelerinde, kan ve fışkı içinde bulaştırmadan ve bulandırmadan ve onlara bütün bütün muhalif olarak hâlis, temiz, safi, mugaddi, hoş, beyaz bir sütü koymak; ve yavrularına karşı o sütten daha ziyade hoş, şirin, tatlı, kıymetli ve fedakârane bir şefkati kalplerine bırakmak; elbette o derece bir rahmet, bir hikmet, bir ilim, bir kudret ve bir ihtiyar ve dikkat ister ki fırtınalı tesadüflerin ve karıştırıcı unsurların ve kör kuvvetlerin hiçbir cihetle işleri olamaz.

İşte böyle gayet mu’cizeli ve hikmetli bu sanat-ı Rabbaniyenin ve bu fiil-i İlahînin, umum rûy-i zeminde, yüz binlerle nevilerin, hadsiz validelerinin kalplerinde ve memelerinde aynı anda, aynı tarzda, aynı hikmet ve aynı dikkat ile tecellisi ve tasarrufu ve yapması ve ihatası, bedahetle vahdeti ispat eder.

Üçüncü âyet: وَمِن۟ ثَمَرَاتِ النَّخٖيلِ وَال۟اَع۟نَابِ تَتَّخِذُونَ مِن۟هُ سَكَرًا وَرِز۟قًا حَسَنًااِنَّ فٖى ذٰلِكَ لَاٰيَةً لِقَو۟مٍ يَع۟قِلُونَ

Bu âyet, nazar-ı dikkati hurma ve üzüme celbedip der ki: “Aklı bulunanlara, bu iki meyvede tevhid için büyük bir âyet, bir delil ve bir hüccet vardır.” Evet, bu iki meyve hem gıda ve kut hem fakihe ve yemiş hem çok lezzetli taamların menşeleri olmakla beraber, susuz bir kumda ve kuru bir toprakta duran bu ağaçlar, o derece bir mu’cize-i kudret ve bir hârika-i hikmettir ve öyle bir helvalı şeker fabrikası ve ballı bir şurup makinesi ve o kadar hassas bir mizan ve mükemmel bir intizam ve hikmetli ve dikkatli bir sanattırlar ki zerre kadar aklı bulunan bir adam “Bunları böyle yapan, elbette bu kâinatı yaratan zat olabilir.” demeye mecburdur.

Çünkü mesela, bu gözümüz önünde bir parmak kadar asmanın üzüm çubuğunda yirmi salkım var ve her salkımda şekerli şurup tulumbacıklarından yüzer tane var. Ve her tanenin yüzüne incecik ve güzel ve latîf ve renkli bir mahfazayı giydirmek ve nazik ve yumuşak kalbinde, kuvve-i hâfızası ve programı ve tarihçe-i hayatı hükmünde olan sert kabuklu, ceviz içli çekirdekleri koymak ve karnında cennet helvası gibi bir tatlıyı ve âb-ı kevser gibi bir balı yapmak ve bütün zemin yüzünde, hadsiz emsalinde aynı dikkat, aynı hikmet, aynı hârika-i sanatı, aynı zamanda, aynı tarzda yaratmak, elbette bedahetle gösterir ki bu işi yapan; bütün kâinatın Hâlık’ıdır ve nihayetsiz bir kudreti ve hadsiz bir hikmeti iktiza eden şu fiil ancak onun fiilidir.

Evet, bu çok hassas mizana ve çok maharetli sanata ve çok hikmetli intizama, kör ve serseri ve intizamsız ve şuursuz ve hedefsiz ve istilacı ve karıştırıcı olan kuvvetler ve tabiatlar ve sebepler karışamazlar, ellerini uzatamazlar. Yalnız, mef’uliyette ve kabulde ve perdedarlıkta, emr-i Rabbanî ile istihdam olunuyorlar.

İşte bu üç âyetin işaret ettikleri üç hakikatin tevhide delâlet eden üç nüktesi gibi hadsiz ef’al-i Rabbaniyenin hadsiz cilveleri ve tasarrufları, ittifakla bir tek vâhid-i ehad, bir Zat-ı Zülcelal’in vahdetine şehadet ederler.

ÜÇÜNCÜ HAKİKAT

Mevcudatın ve bilhassa nebatat ve hayvanatın, sürat-i mutlaka içinde kesret-i mutlaka ve intizam-ı mutlak ile ve suhulet-i mutlaka içinde gayet hüsn-ü sanat ve maharet ve itkan ve intizam ile ve mebzuliyet-i mutlaka ve ihtilat-ı mutlak içinde gayet kıymettarlık ve tam imtiyaz ile icadlarıdır.

Evet, gayet çokluk ile gayet çabukluk hem gayet sanatkârane ve mahirane ve dikkat ve intizam ile gayet kolay ve rahatça hem gayet mebzuliyet ve karışıklık içinde gayet kıymetli ve farikalı olarak bulaşmadan ve bulaştırmadan ve bulandırmadan yapmak ancak ve ancak bir tek vâhid zatın öyle bir kudretiyle olabilir ki o kudrete hiçbir şey ağır gelmez. Ve o kudrete nisbeten, yıldızlar zerreler kadar ve en büyük en küçük kadar ve efradı hadsiz bir nevi, bir tek fert kadar ve azametli ve muhit bir küll, has ve az bir cüz kadar ve koca zeminin ihyası ve diriltilmesi, bir ağaç kadar ve dağ gibi bir ağacın inşası, tırnak gibi bir çekirdek kadar kolay ve rahatça ve suhuletli olmak gerektir. Tâ ki gözümüzün önünde yapılan bu işleri yapabilsin.

İşte bu mertebe-i tevhidin ve bu üçüncü hakikatin ve kelime-i tevhidin bu ehemmiyetli sırrını, yani en büyük bir küll, en küçük bir cüz’î gibi olması ve en çok ve en az farkı bulunmaması hem bu hayretli hikmetini ve bu azametli tılsımını ve tavr-ı aklın haricindeki bu muammasını ve İslâmiyet’in en mühim esasını ve imanın en derin bir medarını ve tevhidin en büyük bir temelini beyan ve hall ve keşif ve ispat etmekle Kur’an’ın tılsımı açılır ve hilkat-i kâinatın en gizli ve bilinmez ve felsefeyi idrakinden âciz bırakan muamması bilinir.

Hâlık-ı Rahîm’ime yüz bin defa Risaletü’n-Nur’un hurufatı adedince şükür ve hamdolsun ki Risaletü’n-Nur bu acib tılsımı ve bu garib muammayı hall ve keşif ve ispat etmiş. Ve bilhassa Yirminci Mektup’un âhirlerinde وَهُوَ عَلٰى كُلِّ شَى۟ءٍ قَدٖيرٌ bahsinde ve haşre dair Yirmi Dokuzuncu Söz’ün “Fâil muktedirdir.” bahsinde, Yirmi Dokuzuncu Lem’a-i Arabiye’nin “Allahu ekber” mertebelerinden kudret-i İlahiyenin ispatında, kat’î bürhanlarla, iki kere iki dört eder derecesinde ispat edilmiş.

Onun için izahı onlara havale etmekle beraber, bir fihriste hükmünde bu sırrı açan esasları ve delilleri icmalen beyan ve on üç basamak olarak on üç sırra işaret etmek istedim. Birinci ve ikinci sırları yazdım. Fakat maatteessüf hem maddî hem manevî iki kuvvetli mani, beni şimdilik mütebâkisinden vazgeçirdiler.

Birinci Sır: Bir şey zatî olsa onun zıddı o zata ârız olamaz. Çünkü içtimaü’z-zıddeyn olur, o da muhaldir. İşte bu sırra binaen, madem kudret-i İlahiye zatiyedir ve Zat-ı Akdes’in lâzım-ı zarurîsidir. Elbette o kudretin zıddı olan acz, o Zat-ı Kadîr’e ârız olması mümkün olmaz.

Ve madem bir şeyde mertebelerin bulunması, o şeyin içinde zıddının tedahülü iledir. Mesela, ziyanın kavî ve zayıf gibi mertebeleri, zulmetin müdahalesi ile ve hararetin ziyade ve aşağı dereceleri, soğuğun karışması ile ve kuvvetin şiddet ve noksan miktarları, mukavemetin karşılaması ve mümanaatıyladır. Elbette o kudret-i zatiyede mertebeler bulunmaz. Bütün eşyayı, bir tek şey gibi icad eder.

Ve madem o kudret-i zatiyede mertebeler bulunmaz ve zaaf ve noksan olamaz, elbette hiçbir mani onu karşılayamaz ve hiçbir icad ona ağır gelmez.

Ve madem hiçbir şey ona ağır gelmez, elbette haşr-i a’zamı bir bahar kadar kolay ve bir baharı bir ağaç kadar suhuletli ve bir ağacı bir çiçek kadar zahmetsiz icad ettiği gibi; bir çiçeği bir ağaç kadar sanatlı, bir ağacı bir bahar kadar mu’cizatlı ve bir baharı bir haşir gibi cem’iyetli ve hârikalı halk eder ve gözümüzün önünde halk ediyor.

Risale-i Nur’da kat’î ve kuvvetli çok bürhanlar ile ispat edilmiş ki: Eğer vahdet ve tevhid olmazsa bir çiçek, bir ağaç kadar belki daha müşkülatlı ve bir ağaç, bir bahar kadar belki daha suubetli olmakla beraber; kıymet ve sanatça bütün bütün sukut edeceklerdi. Ve şimdi bir dakikada yapılan bir zîhayat, bir senede ancak yapılacaktı, belki de hiç yapılmayacaktı.

İşte bu mezkûr sırra binaendir ki: Gayet mebzuliyet ve çoklukla beraber gayet kıymettar ve gayet çabuk ve kolaylıkla beraber gayet sanatlı olan bu meyveler, bu çiçekler, bu ağaçlar ve hayvancıklar muntazaman meydana çıkıyorlar ve vazife başına geçiyorlar ve tesbihatlarını yapıp, bitirip, tohumlarını yerlerinde tevkil ederek gidiyorlar.

İkinci Sır: Nasıl ki nuraniyet ve şeffafiyet ve itaat sırrıyla ve kudret-i zatiyenin bir cilvesiyle bir tek güneş, bir tek âyineye ziyalı akis verdiği gibi; hadsiz âyinelere ve parlak şeylere ve katrelere o kayıtsız kudretinin geniş faaliyetinden ziyalı ve hararetli olan ayn-ı aksini emr-i İlahî ile kolayca verebilir. Az ve çok birdir, farkı yoktur.

Hem bir tek kelime söylense nihayetsiz hallakıyetin nihayetsiz vüs’atinden, o bir tek kelime bir tek adamın kulağına zahmetsiz girdiği gibi bir milyon kulakların kafalarına da izn-i Rabbanî ile zahmetsiz girer. Binlerle dinleyen ile bir tek dinleyen müsavidir, fark etmez.

Hem göz gibi bir tek nur veya Cebrail gibi nurani bir tek ruhanî; tecelli-i rahmet içinde olan faaliyet-i Rabbaniyenin kemal-i vüs’atinden bir tek yere suhuletle baktığı ve gittiği ve bir tek yerde suhuletle bulunduğu gibi binler yerlerde de kudret-i İlahiye ile suhuletle bulunur, bakar, girer; az, çok farkı yoktur.

Aynen öyle de kudret-i zatiye-i ezeliye, en latîf, en has bir nur ve bütün nurların nuru olduğundan ve eşyanın mahiyetleri ve hakikatleri ve melekûtiyet vecihleri şeffaf ve âyine gibi parlak olduğundan ve zerrattan ve nebatattan ve zîhayattan tâ yıldızlara ve güneşlere ve aylara kadar her şey, o kudret-i zatiyenin hükmüne gayet derecede itaatli, inkıyadlı ve o kudret-i ezelînin emirlerine nihayet derecede mutî ve musahhar bulunduğundan, elbette hadsiz eşyayı bir tek şey gibi icad eder ve yanlarında bulunur. Bir iş bir işe mani olmaz. Büyük ve küçük, çok ve az, cüz’î ve küllî birdir. Hiçbiri ona ağır gelmez.

Hem nasıl ki Onuncu ve Yirmi Dokuzuncu Sözlerde denildiği gibi; intizam ve muvazene ve hükme itaat ve emirleri imtisal sırlarıyla, yüz hane kadar bir büyük sefineyi bir çocuğun parmağıyla oyuncağını çevirdiği gibi döndürür, gezdirir.

Hem bir âmir, bir “Arş!” emriyle bir tek neferi hücum ettirdiği gibi muntazam ve mutî bir orduyu dahi o tek emriyle hücuma sevk eder.

Hem pek büyük bir hassas mizanın iki gözünde, iki dağ muvazene vaziyetinde bulunsalar iki kefesinde iki yumurta bulunan diğer mizanın, bir tek ceviz, bir kefesini yukarıya kaldırması, birini aşağı indirmesi gibi; o tek ceviz, bir kanun-u hikmetle öteki büyük mizanın bir gözünü dağ ile beraber dağın başına ve öbür dağı, derelerin dibine indirebilir.

Aynen öyle de kayıtsız, nihayetsiz, nurani, zatî, sermedî olan kudret-i Rabbaniyede ve beraberinde bütün intizamatın ve nizamların ve muvazenelerin menşei, menbaı, medarı, masdarı olan nihayetsiz bir hikmet ve gayet hassas bir adalet-i İlahiye bulunduğundan ve cüz’î ve küllî ve büyük ve küçük her şey ve bütün eşya, o kudretin hükmüne musahhar ve tasarrufuna münkad olduğundan, elbette zerreleri kolayca tedvir ve tahrik ettiği gibi yıldızları dahi nizam-ı hikmet sırrıyla kolayca döndürür, çevirir.

Ve baharda, bir emir ile suhuletle bir sineği ihya ettiği gibi; bütün sineklerin taifelerini ve bütün nebatatı ve hayvancıkların ordularını, kudretindeki hikmet ve mizanın sırrıyla, aynı emirle, aynı kolaylıkla diriltip meydan-ı hayata sevk eder.

Ve bir ağacı baharda çabuk diriltmek ve kemiklerine hayat vermek gibi o hikmetli, adaletli kudret-i mutlaka ile koca arzı ve zemin cenazesini, baharda o ağaç gibi kolayca ihya edip yüz bin çeşit haşirlerin misallerini icad eder.

Ve bir emr-i tekvinî ile arzı dirilttiği gibi اِن۟ كَانَت۟ اِلَّا صَي۟حَةً وَاحِدَةً فَاِذَاهُم۟ جَمٖيعٌ لَدَي۟نَا مُح۟ضَرُونَ fermanıyla yani “Bütün ins ve cin, bir tek sayha ve emir ile yanımızda meydan-ı haşre hazır olurlar.”

Hem وَمَٓا اَم۟رُ السَّاعَةِ اِلَّا كَلَم۟حِ ال۟بَصَرِ اَو۟ هُوَ اَق۟رَبُ ferman etmesiyle yani “Kıyamet ve haşrin işi ve yapılması gözünü kapayıp hemen açmak kadardır belki daha yakındır.” der.

Hem مَا خَل۟قُكُم۟ وَلَا بَع۟ثُكُم۟ اِلَّا كَنَف۟سٍ وَاحِدَةٍ âyetiyle yani “Ey insanlar! Sizin icad ve ihyanız ve haşir ve neşriniz, bir tek nefsin ihyası gibi kolaydır. Kudretime ağır gelmez.” mealinde bulunan şu üç âyetin sırrıyla, aynı emir ile aynı kolaylıkla bütün ins ve cinleri ve hayvanı ve ruhanî ve melekleri haşr-i ekberin meydanına ve mizan-ı a’zamın önüne getirir. Bir iş bir işe mani olmaz.

Üçüncü ve dördüncüden tâ on üçüncü sırra kadar, arzuma muhalif olarak başka vakte ta’lik edildi.

DÖRDÜNCÜ HAKİKAT

Mevcudatın vücudları ve zuhurları, beraberlik ve birbiri içinde birlik ve birbirine benzemeklik ve birbirinin misal-i musağğarı ve numune-i ekberi ve bir kısım küll ve küllî ve diğer kısım onun cüzleri ve fertleri ve birbirine sikke-i fıtratta müşabehet ve nakş-ı sanatta münasebet ve birbirine yardım etmek ve birbirinin vazife-i fıtriyesini tekmil etmek gibi çok cihetü’l-vahdet noktalarında; bedahet derecesinde tevhidi ilan ve Sâni’lerinin vâhid olduğunu ispat etmek ve kâinatın rububiyet cihetinde, tecezzi ve inkısam kabul etmez bir küll ve küllî hükmünde bulunduğunu izhar etmektir.

Evet mesela, her baharda nebatattan ve hayvanattan dört yüz bin nev’in hadsiz efradlarını, beraber ve birbiri içinde, bir anda ve bir tarzda, yanlışsız, hatasız, kemal-i hikmet ve hüsn-ü sanatla icad etmek ve idare ve iaşe etmek...

Hem kuşların misal-i musağğarları olan sineklerden tâ numune-i ekberleri olan kartallara kadar hadsiz efradlarını yaratmak ve hava âleminde, seyahat ve yaşamalarına yardım eden cihazatı verip gezdirmek ve havayı şenlendirmekle beraber, yüzlerinde mu’cizane birer sikke-i sanat ve cisimlerinde müdebbirane birer hâtem-i hikmet ve mahiyetlerinde mürebbiyane birer turra-i ehadiyet koymak...

Hem zerrat-ı taamiyeyi hüceyrat-ı bedeniyenin imdadına ve nebatatı hayvanatın imdadına ve hayvanatı insanların yardımına ve umum valideleri iktidarsız yavruların muavenetine hakîmane, rahîmane koşturmak, göndermek…

Hem daire-i Kehkeşan’dan ve manzume-i şemsiyeden ve anâsır-ı arziyeden tâ göz hadekasının perdelerine ve gül goncasının yapraklarına ve mısır sümbülünün gömleklerine ve kavunun çekirdeklerine kadar mütedâhil daireler gibi cüz’î ve küllî hükmünde aynı intizam ve hüsn-ü sanat ve aynı fiil ve kemal-i hikmetle tasarruf etmek, elbette bedahet derecesinde ispat eder ki:

Bu işleri yapan hem vâhiddir, birdir, her şeyde sikkesi var.

Hem de hiçbir mekânda olmadığı gibi her mekânda hazırdır.

Hem güneş gibi; her şey ondan uzak, o ise her şeye yakındır.

Hem daire-i Kehkeşan ve manzume-i şemsiye gibi en büyük şeyler ona ağır gelmediği gibi kandaki küreyvat, kalpteki hatırat ondan gizlenmez; tasarrufundan hariç kalmaz.

Hem her şey ne kadar büyük ve çok olursa olsun, en küçük, en az bir şey gibi ona kolaydır ki sineği kartal sisteminde ve çekirdeği ağacın mahiyetinde ve bir ağacı bir bahçe suretinde ve bir bahçeyi bir bahar sanatında ve bir baharı bir haşir vaziyetinde suhuletle icad eder.

Ve sanatça çok kıymettar şeyleri, bize çok ucuz verir, ihsan eder. İstediği fiyat ise bir “Bismillah” ve bir “Elhamdülillah”tır. Yani, o çok kıymettar nimetlerin makbul fiyatları, başta “Bismillahirrahmanirrahîm” ve âhirinde “Elhamdülillah” demektir.

Bu Dördüncü Hakikat dahi Risale-i Nur’da izah ve ispat edildiğinden bu kısacık işaretle iktifa ediyoruz.

Bizim seyyahın ikinci menzilde gördüğü

BEŞİNCİ HAKİKAT

Kâinatın mecmuunda ve erkânında ve eczasında ve her mevcudunda bir intizam-ı ekmelin bulunması ve o memleket-i vâsianın tedvir ve idaresine medar olan ve heyet-i umumiyesine taalluk eden maddeler ve vazifedarlar birer vâhid olması ve o haşmetli şehir ve meşherde tasarruf eden isimler ve fiiller, birbiri içinde ve birer ve bir mahiyet ve vâhid ve her yerde aynı isim ve aynı fiil olmakla beraber, her şeyi veya ekser eşyayı ihataları ve şümulleri ve o ziynetli sarayın tedbirine ve şenlenmesine ve binasına medar olan unsurlar ve neviler, birbiri içinde ve birer ve bir mahiyet-i vâhide ve her yerde aynı unsur ve aynı nevi bulunmakla beraber zeminin yüzünü ve ekserisini intişar ile ihata etmeleri elbette bedahetle ve zaruretle iktiza eder ve delâlet eder ve şehadet eder ve gösterir ki:

Bu kâinatın sâni’i ve müdebbiri ve bu memleketin sultanı ve mürebbisi ve bu sarayın sahibi ve bânisi birdir, tektir, vâhiddir, ehaddir. Misli ve naziri olamaz ve veziri ve muîni yoktur. Şeriki ve zıddı olamaz, aczi ve kusuru yoktur.

Evet, intizam tam bir vahdettir, bir tek nazzamı ister. Münakaşaya medar olan şirki kaldırmaz.

Madem bu kâinatın heyet-i mecmuasından, arzın yevmî ve senevî deveranından tâ insanın simasına ve başının duygular manzumesine ve kandaki beyaz ve kırmızı küreyvatın deveranına ve cereyanına kadar, küllî olsun cüz’î olsun her bir şeyde hikmetli ve dikkatli bir intizam var. Elbette bir Kadîr-i Mutlak’tan ve bir Hakîm-i Mutlak’tan başka hiçbir şey, kasd ve icad suretiyle elini hiçbir şeye uzatamaz ve karışamazlar. Belki yalnız kabul ederler, mazhar ve münfail olurlar.

Ve madem tanzim etmek ve bilhassa gayeleri takip etmek ve maslahatları gözeterek bir intizam vermek, yalnız ilim ve hikmetle olur ve irade ve ihtiyar ile yapılır. Elbette ve herhalde, bu hikmet-perverane intizam ve bu gözümüz önündeki maslahatkârane, çeşit çeşit, hadsiz intizamat-ı mahlukat, bedahet derecesinde delâlet ve şehadet eder ki bu mevcudatın hâlıkı ve müdebbiri birdir, fâildir, muhtardır. Her şey onun kudretiyle vücuda gelir, onun iradesiyle birer vaziyet-i mahsusa alır ve onun ihtiyarıyla bir suret-i muntazama giyer.

Hem madem bu misafirhane-i dünyanın sobalı lambası birdir ve rûznameli kandili birdir ve rahmetli süngeri birdir ve ateşli aşçısı birdir ve hayatlı şurubu birdir ve himayetli tarlası birdir… Bir, bir, bir… Tâ bin bir birler kadar... Elbette bu bir birler bedahetle şehadet eder ki bu misafirhanenin sâni’i ve sahibi birdir. Hem gayet kerîm ve misafirperverdir ki bu yüksek ve büyük memurlarını, zîhayat yolcularına hizmetkâr edip istirahatlerine çalıştırıyor.

Hem madem dünyanın her tarafında tasarruf eden ve nakışları ve cilveleri görünen “Hakîm, Rahîm, Musavvir, Müdebbir, Muhyî, Mürebbi” gibi isimler ve “hikmet ve rahmet ve inayet” gibi şe’nler ve “tasvir ve tedvir ve terbiye” gibi fiiller birdirler. Her yerde aynı isim, aynı fiil birbiri içinde hem nihayet mertebede hem ihatalıdırlar. Hem birbirinin nakşını öyle tekmil ederler ki güya o isimler ve o fiiller ittihat edip kudret ayn-ı hikmet ve rahmet ve hikmet ayn-ı inayet ve hayat oluyor.

Mesela, hayat verici ismin bir şeyde tasarrufu göründüğü anda, yaratıcı ve tasvir edici ve rızık verici gibi çok isimlerin aynı anda, her yerde, aynı sistemde tasarrufatları görünüyor. Elbette ve elbette ve bedahetle şehadet eder ki o ihatalı isimlerin müsemması ve her yerde aynı tarzda görünen şümullü fiillerin fâili birdir, tektir, vâhiddir, ehaddir. Âmennâ ve saddaknâ!

Hem madem masnuatın maddeleri ve mâyeleri olan unsurlar zemini ihata ederler. Ve mahlukattan, vahdeti gösteren çeşit çeşit sikkeleri taşıyan nevilerin her biri bir iken rûy-i zeminde intişar edip istila ederler. Elbette bedahetle ispat eder ki o unsurlar müştemilatıyla ve o neviler efradıyla bir tek zatın malıdır, mülküdür. Ve öyle bir Vâhid-i Kadîr’in masnuları ve hizmetkârlarıdır ki o koca istilacı unsurları, gayet itaatli bir hizmetçi ve o zeminin her tarafına dağılan nevileri gayet intizamlı bir nefer hükmünde istihdam eder.

Bu hakikat dahi Risaletü’n-Nur’da ispat ve izah edildiğinden burada bu kısa işaretle iktifa ediyoruz. Bizim yolcu, bu beş hakikatten aldığı feyz-i imanî ve zevk-i tevhidî neşesiyle müşahedatını hülâsa ve hissiyatını tercüme ederek kalbine diyor:

Bak kitab-ı kâinatın safha-i rengînine

Hâme-i zerrîn-i kudret, gör ne tasvir eylemiş

Kalmamış bir nokta-i muzlim çeşm-i dil erbabına

Sanki âyâtın Hudâ, nur ile tahrir eylemiş.

Hem bil ki:

Kitab-ı âlemin evrakıdır eb’ad-ı nâmahdud

Sutûr-u hâdisat-ı dehirdir âsâr-ı nâma’dud

Yazılmış destgâh-ı levh-i mahfuz-u hakikatte

Mücessem lafz-ı manidardır, âlemde her mevcud.

Hem dinle:

چُو لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ بَرَابَر۟ مٖيزَنَن۟د۟ هَر۟ شَى۟

دَمَادَم۟ جُويَدَن۟د۟ يَا حَق۟ سَرَاسَر۟ گُويَدَن۟د۟ يَا حَى۟

نَعَم۟ وَ فٖى كُلِّ شَى۟ءٍ لَهُ اٰيَةٌ تَدُلُّ عَلٰى اَنَّهُ وَاحِدٌ diyerek, kalbiyle beraber nefsi dahi tasdik ederek “Evet, evet” dediler.

İşte dünya misafiri ve kâinat seyyahının ikinci menzilde müşahede ettiği beş hakikat-i tevhidiyeye kısa bir işaret olarak Birinci Makam’ın ikinci babında ikinci menzile ait böyle denilmiş:

لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ ال۟وَاحِدُ ال۟اَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وَح۟دَتِهٖ فٖى وُجُوبِ وُجُودِهٖ مُشَاهَدَةُ حَقٖيقَةِ ال۟كِب۟رِيَاءِ وَ ال۟عَظَمَةِ فِى ال۟كَمَالِ وَ ال۟اِحَاطَةِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ حَقٖيقَةِ ظُهُورِ ال۟اَف۟عَالِ بِال۟اِط۟لَاقِ وَ عَدَمُ النِّهَايَةِ لَا تُقَيِّدُهَا اِلَّا ال۟اِرَادَةُ وَ ال۟حِك۟مَةُ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ حَقٖيقَةِ اٖيجَادِ ال۟مَو۟جُودَاتِ بِال۟كَث۟رَةِ ال۟مُط۟لَقَةِ فِى السُّر۟عَةِ ال۟مُط۟لَقَةِ وَ خَل۟قُ ال۟مَخ۟لُوقَاتِ بِالسُّهُولَةِ ال۟مُط۟لَقَةِ فِى ال۟اِت۟قَانِ ال۟مُط۟لَقِ وَ اِب۟دَاعُ ال۟مَص۟نُوعَاتِ بِال۟مَب۟ذُولِيَّةِ ال۟مُط۟لَقَةِ فٖى غَايَةِ حُس۟نِ الصَّن۟عَةِ وَ غُلُوِّ ال۟قِي۟مَةِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ حَقٖيقَةِ وُجُودِ ال۟مَو۟جُودَاتِ عَلٰى وَج۟هِ ال۟كُلِّ وَ ال۟كُلِّيَّةِ وَ ال۟مَعِيَّةِ وَ ال۟جَامِعِيَّةِ وَ التَّدَاخُلِ وَ ال۟مُنَاسَبَةِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ حَقٖيقَةِ ال۟اِن۟تِظَامَاتِ ال۟عَامَّةِ ال۟مُنَافِيَةِ لِلشِّر۟كَةِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ وَح۟دَةِ مَدَارَاتِ تَدَابٖيرِ ال۟كَائِنَاتِ الدَّالَّةِ عَلٰى وَح۟دَةِ صَانِعِهَا بِال۟بَدَاهَةِ وَ كَذَا وَح۟دَةُ ال۟اَس۟مَاءِ وَ ال۟اَف۟عَالِ ال۟مُتَصَرِّفَةِ ال۟مُحٖيطَةِ . وَ كَذَا وَح۟دَةُ ال۟عَنَاصِرِ وَ ال۟اَن۟وَاعِ ال۟مُن۟تَشِرَةِ ال۟مُس۟تَو۟لِيَةِ عَلٰى وَج۟هِ ال۟اَر۟ضِ

Sonra o seyyah-ı âlem asırlarda gezerken müceddid-i elf-i sânî, İmam-ı Rabbanî Ahmed-i Farukî’nin medresesine rast geldi, girdi; onu dinledi. O İmam, ders verirken diyordu:

“Bütün tarîkatların en mühim neticesi, hakaik-i imaniyenin inkişafıdır.” ve “Bir tek mesele-i imaniyenin vuzuh ile inkişafı, bin keramata ve ezvaka müreccahtır.” Hem diyordu:

Eski zamanda, büyük zatlar demişler ki: “Mütekellimînden ve ilm-i kelâm ulemasından birisi gelecek, bütün hakaik-i imaniye ve İslâmiyeyi delail-i akliye ile kemal-i vuzuh ile ispat edecek.” Ben istiyorum ki ben o olsam belki (Hâşiye) o adamım, diye iman ve tevhid bütün kemalât-ı insaniyenin esası, mâyesi, nuru, hayatı olduğunu ve تَفَكُّرُ سَاعَةٍ خَي۟رٌ مِن۟ عِبَادَةِ سَنَةٍ düsturu, tefekkürat-ı imaniyeye ait bulunması ve Nakşî tarîkatında hafî zikrin ehemmiyeti ise bu çok kıymettar tefekkürün bir nevi olmasıdır, diye talim ederdi.

Seyyah tamamıyla işitti. Döndü, nefsine dedi ki: Madem bu kahraman imam böyle diyor ve madem bir zerre kuvvet-i imaniyenin ziyadeleşmesi, bir batman marifet ve kemalâttan daha kıymetlidir ve yüz ezvakın balından daha tatlıdır. Ve madem bin seneden beri iman ve Kur’an aleyhinde teraküm eden Avrupa feylesoflarının itirazları ve şüpheleri yol bulup ehl-i imana hücum ediyor. Ve bir saadet-i ebediyenin ve bir hayat-ı bâkiyenin ve bir cennet-i daimenin anahtarı, medarı, esası olan erkân-ı imaniyeyi sarsmak istiyorlar. Elbette her şeyden evvel imanımızı taklitten tahkike çevirip kuvvetlendirmeliyiz.

Öyle ise haydi ileri! Gel, bulduğumuz birer dağ kuvvetindeki bu yirmi dokuz mertebe-i imaniyeyi namazın mübarek tesbihatının mübarek adedi olan otuz üç mertebesine iblağ etmek fikriyle, bu ibretgâhın bir üçüncü menzilini daha görmek için Bismillahirrahmanirrahîm’in anahtarı ile zîhayat âlemindeki idare ve iaşe-i rabbaniyenin kapısını çalmalıyız ve açmalıyız, diyerek mahşer-i acayip ve mecma-ı garaib olan bu üçüncü menzilin kapısını istirhamla çaldı, Bismillahilfettah ile açtı. Üçüncü menzil göründü. Girdi, gördü ki dört hakikat-i muazzama ve muhita o menzili ışıklandırıyorlar ve güneş gibi tevhidi gösteriyorlar.

BİRİNCİ HAKİKAT: “Fettahiyet” hakikatidir.

Yani Fettah isminin tecellisiyle basit bir maddeden ayrı ayrı, çeşit çeşit, hadsiz, muntazam suretlerin, beraber, her tarafta, bir anda, bir fiil ile açılmasıdır. Evet, nasıl ki umum kâinatın bağistanında ayrı ayrı hadsiz mevcudatı; çiçekler misillü, Fettah ismiyle her birisine münasip bir tarz-ı muntazam ve bir şahsiyet-i mümtaze kudret-i Fâtıra açmış, vermiş. Aynen öyle de fakat daha mu’cizatlı olarak; zemin bahçesinde dört yüz bin enva-ı zîhayata dahi her birisine gayet sanatlı ve hikmetli bir suret-i mevzune ve müzeyyene ve mümtaze vermiş.

يَخ۟لُقُكُم۟ فٖى بُطُونِ اُمَّهَاتِكُم۟ خَل۟قًا مِن۟ بَع۟دِ خَل۟قٍ فٖى ظُلُمَاتٍ ثَلَاثٍ ذٰلِكُمُ اللّٰهُ رَبُّكُم۟ لَهُ ال۟مُل۟كُ لَٓا اِلٰهَ اِلَّا هُوَ فَاَنّٰى تُص۟رَفُونَ ۝اِ نَّ اللّٰهَ لَا يَخ۟فٰى عَلَي۟هِ شَى۟ءٌ فِى ال۟اَر۟ضِ وَلَا فِى السَّمَٓاءِ ۝ هُوَ الَّذٖى يُصَوِّرُكُم۟ فِى ال۟اَر۟حَامِ كَي۟فَ يَشَٓاءُ لَٓا اِلٰهَ اِلَّا هُوَ ال۟عَزٖيزُ ال۟حَكٖيمُ

âyetlerin ifadesiyle tevhidin en kuvvetli delili ve kudretin en hayretli mu’cizesi, suretleri açmasıdır. Bu hikmete binaen, feth-i suver hakikati tekrar ile –birkaç suretlerde– Risaletü’n-Nur’da ve bilhassa bu risalenin İkinci Makamı’nın Birinci Bab’ında altıncı ve yedinci mertebelerinde ispat ve beyan edilmesinden onlara havale edip burada bu kadar deriz ki:

Fenn-i nebatat ve fenn-i hayvanatın şehadetiyle ve tetkikat-ı amîkasıyla, bu feth-i suverde öyle bir ihata ve şümul ve sanat var ki bir tek Vâhid-i Ehad’den ve her şeyde her şeyi görebilecek ve yapabilecek bir Kadîr-i Mutlak’tan başka hiçbir şey bu cem’iyetli ve ihatalı fiile sahip olamaz. Çünkü bu feth-i suver fiili ise her yerde ve her anda bulunan nihayetsiz bir kudretin içinde nihayet derecede bir hikmet, bir dikkat, bir ihata ister. Ve böyle bir kudret ise ancak bütün kâinatı idare eden bir tek zatta bulunabilir.

Evet mesela, mezkûr âyetlerin ferman ettikleri gibi; üç karanlık içinde bütün validelerin erhamında insanların suretlerini ayrı ayrı, mizanlı, imtiyazlı, ziynetli ve intizamlı olarak hem şaşırmadan, yanlış etmeden, karıştırmadan basit bir maddeden açmak ve yaratmak olan fettahiyet ve umum rûy-i zeminde aynı kudret, aynı hikmet, aynı sanatla umum insanları ve hayvanları ve nebatları ihata eden bu feth-i suver hakikati; vahdaniyetin en kuvvetli bir bürhanıdır. Çünkü ihata etmek bir vahdettir, şirke yer bırakmaz.

Ve Birinci Bab’da vücub-u vücuda şehadet eden on dokuz hakikat nasıl ki vücudlarıyla Hâlık’ın vücuduna delâlet ederler, öyle de ihatalarıyla da vahdete şehadet ederler.

Bizim yolcunun üçüncü menzilde gördüğü

İKİNCİ HAKİKAT: “Rahmaniyet” hakikatidir.

Yani gözümüzle görüyoruz, birisi var ki bize zemin yüzünü rahmetin binlerle hediyeleri ile doldurmuş, bir ziyafetgâh yapmış ve rahmaniyetin yüz binlerle ayrı ayrı lezzetli taamları içinde dizilmiş bir sofra etmiş ve zemin içini rahîmiyet ve hakîmiyetin binlerle kıymettar ihsanlarını câmi’ bir mahzen yapmış.

Ve zemini devr-i senevîsinde bir ticaret gemisi hükmünde her sene âlem-i gaybdan levazımat-ı insaniye ve hayatiyenin yüz bin çeşitlerinden en güzellerini içine alarak yüklenmiş bir nevi sefine veya şimendifer gibi ve her baharı ise erzak ve elbisemizi taşıyan bir vagon hükmünde olarak bizlere gönderir. Bizi gayet rahîmane beslettirir. Ve bütün o hediyelerden, o nimetlerden istifade etmemiz için bize de yüzlerle ve binlerle iştihalar, ihtiyaçlar, duygular, hissiyatlar, hisler vermiş.

Evet, Âyet-i Hasbiye’ye dair olan Dördüncü Şuâ’da izah ve ispat edildiği gibi bize öyle bir mide vermiş ki hadsiz taamlardan lezzet alır.

Ve öyle bir hayat ihsan etmiş ki duyguları ile –bir sofra-i nimet gibi– koca cismanî âlemde hadsiz nimetlerinden istifade eder.

Ve öyle bir insaniyet bize lütfetmiş ki akıl ve kalp gibi çok âletleri ile hem maddî hem manevî âlemin nihayetsiz hediyelerinden zevk alır.

Ve öyle bir İslâmiyet bize bildirmiş ki âlem-i gayb ve âlem-i şehadetin nihayetsiz hazinelerinden nur alır.

Ve öyle bir iman hidayet etmiş ki dünya ve âhiret âlemlerinin hasra gelmez envarından ve hediyelerinden tenevvür edip müstefid eder.

Güya rahmet tarafından bu kâinat hadsiz antika ve acib ve kıymetli şeylerle tezyin edilmiş bir saraydır. Ve bütün o saraydaki hadsiz sandıkları ve menzilleri açacak anahtarlar insanın ellerine verilmiş ve bütün onlardan istifade ettirecek olan ihtiyaçlar, hissiyatlar insanın fıtratına verilmiş.

İşte böyle dünyayı ve âhireti ve her şeyi kaplamış bir rahmet, elbette o rahmet, vâhidiyet içinde bir ehadiyetin cilvesidir.

Yani nasıl ki güneşin ziyası, mukabilindeki umum eşyayı ihata etmesi ile vâhidiyete bir misal olduğu gibi parlak ve şeffaf her bir şey dahi kabiliyetine göre güneşin hem ziyasını hem hararetini hem ziyasındaki yedi rengini hem aks-i misalini almakla ehadiyete bir misal olduğundan elbette o ihatalı ziyayı gören adam, arzın güneşi vâhiddir, bir tektir diye hükmeder. Ve her parlak şeyde hattâ katrelerde güneşin ışıklı, hararetli aksini müşahede eden o adam, güneşin ehadiyetini, yani bizzat güneşi sıfatlarıyla her şeyin yanındadır ve her şeyin âyine-i kalbindedir diye, bilir.

Aynen öyle de Rahman-ı Zülcemal’in geniş rahmeti dahi ziya gibi umum eşyayı ihatası, o Rahman’ın vâhidiyetini ve hiçbir cihette şeriki bulunmadığını gösterdiği gibi her şeyde hususan her bir zîhayatta ve bilhassa insanda o cem’iyetli rahmetin perdesi altında o Rahman’ın ekser isimlerinin ışıkları ve bir nevi cilve-i zatiyesi bulunarak her ferde, bütün kâinata baktıracak ve münasebettarlık verecek bir cemiyet-i hayatiye vermesi dahi o Rahman’ın ehadiyetini ve her şeyin yanında hazır ve her şeyin her şeyini yapan o olduğunu ispat eder.

Evet nasıl ki o Rahman, o rahmetin vâhidiyetiyle ve ihatasıyla, kâinatın mecmuunda ve zeminin yüzünde celalinin haşmetini gösteriyor. Öyle de ehadiyetin cilvesiyle her bir zîhayatta, hususan insanda bütün nimetlerin numunelerini o fertte toplayıp o zîhayatın âlât ve cihazatına geçirip, tanzim ederek mecmu-u kâinatı parçalanmadan o tek ferde, bir cihette aynı hanesi gibi verdirmesiyle dahi cemalinin hususi şefkatini ilan eder ve insanda enva-ı ihsanatının temerküzünü bildirir.

Hem nasıl ki bir kavunun mesela her bir çekirdeğinde, o kavun temerküz ediyor. Ve o çekirdeği yapan zat elbette odur ki o kavunu yapar, sonra ilminin hususi mizanıyla ve hikmetinin ona mahsus kanunuyla o çekirdeği ondan sağar, toplar, tecessüm ettirir. Ve o tek kavunun tek ve vâhid ustasından başka hiçbir şey, o çekirdeği yapamaz ve yapması muhaldir.

Aynen öyle de rahmaniyetin tecellisiyle kâinat bir ağaç, bir bostan ve zemin bir meyve, bir kavun ve zîhayat ve insan bir çekirdek hükmünde olduğundan elbette en küçük bir zîhayatın Hâlık’ı ve Rabb’i, bütün zeminin ve kâinatın Hâlık’ı olmak lâzım gelir.

Elhasıl: Nasıl ki ihatalı olan fettahiyet hakikatiyle bütün mevcudatın muntazam suretlerini basit maddeden yapmak ve açmak, vahdeti bedahetle ispat eder. Öyle de her şeyi ihata eden rahmaniyet hakikati dahi vücuda gelen ve dünya hayatına giren bütün zîhayatları ve bilhassa yeni gelenleri kemal-i intizamla beslemesi ve levazımatını yetiştirmesi ve hiçbirini unutmaması ve aynı rahmet, her yerde, her anda ve her ferde yetişmesiyle bedahetle hem vahdeti hem vahdet içinde ehadiyeti gösterir.

Risale-i Nur, ism-i Hakîm ve ism-i Rahîm’in mazharı olduğundan Risale-i Nur’un birçok yerlerinde, hakikat-i rahmetin nükteleri ve cilveleri izah ve ispat edildiğinden, burada bu katre ile o bahre işaret edip o pek uzun kıssayı kısa kesiyoruz.

Seyyahımızın üçüncü menzilde müşahede ettiği

ÜÇÜNCÜ HAKİKAT: “Müdebbiriyet ve idare” hakikatidir.

Yani, gayet dehşetli ve süratli ecram-ı semaviyeyi ve gayet istilacı ve karıştırıcı unsurları ve gayet ihtiyaçlı, zafiyetli mahlukat-ı arziyeyi kemal-i intizam ve muvazene ile idare etmek, birbirlerine muavenettar yapmak ve imtizaçkârane idare etmek ve tedbirlerini görmek ve bu koca âlemi bir mükemmel memleket, bir muhteşem şehir, bir müzeyyen saray gibi yapmak hakikatidir.

İşte bu cebbarane ve rahmanane idarenin büyük dairelerini bırakıp yalnız baharda zemin yüzünde cereyan eden o idarenin bir tek sahife ve safhasını Risaletü’n-Nur, Onuncu Söz gibi mühim risalelerinde izah ve ispat etmesine binaen, kısa bir suretini bir temsil ile göstereceğiz. Şöyle ki:

Mesela ve faraza, hârika ve cihangir bir zat, dört yüz bin ayrı ayrı milletlerden, taifelerden bir ordu teşkil etse her milletin ve her taifenin neferlerine ait elbiselerini hem silahlarını hem yemeklerini hem talimat hem terhisatlarını hem hidematlarını, birbirinden ayrı ayrı hem çeşit çeşit olarak bütün o muhtelif cihazatı noksansız, kusursuz, yanlışsız, hatasız, vakti vaktine, gecikmeden, karıştırmadan kemal-i intizamla ve gayet mükemmel bir tarzda o mu’cizatlı kumandan verse; elbette o gayet geniş ve karışık ve ince ve muvazeneli ve kesretli ve adaletli idareye, o hârika kumandanın fevkalâde kudretinden başka hiçbir sebep elini uzatamaz. Eğer uzatsa muvazeneyi bozar ve karıştırır.

Aynen öyle de gözümüzle görüyoruz ki bir dest-i gaybî, her baharda dört yüz bin muhtelif nevilerden mürekkeb bir muhteşem orduyu icad edip idare ediyor. Kıyamete numune olan güz mevsiminde, o dört yüz binden üç yüz bin nebatî ve hayvanî nevilerini vefatlar suretinde ve mevtler namında terhis edip vazifelerinden paydos ediyor. Ve haşir ve neşre numune olan baharda haşr-i a’zamın üç yüz bin misalini birkaç hafta zarfında kemal-i intizamla inşa edip hattâ bir tek ağaçta dört küçük haşirleri, yani kendini ve yapraklarını ve çiçeklerini ve meyvelerini, gitmiş baharın aynı gibi neşirlerini gözümüze gösterdikten sonra, o dört yüz bin envaa bâliğ olan ordu-yu Sübhanînin her nev’e, her taifeye mahsus ve münasip ayrı ayrı rızıklarını ve çeşit çeşit müdafaa silahlarını ve ayrı ayrı libaslarını ve ayrı ayrı talimlerini ve terhislerini ve ayrı ayrı bütün cihazat ve levazımatlarını, kemal-i intizamla, sehivsiz, hatasız, karıştırmadan ve hiçbirini unutmadan, umulmadık yerlerden, vakti vaktine vermekle kemal-i rububiyet ve hâkimiyet ve hikmet içinde vahdaniyetini ve ehadiyetini ve ferdiyetini ve nihayetsiz iktidarını ve hadsiz rahmetini ispat ederek bu tevhid fermanını zemin yüzünde, her bahar sahifesinde, kalem-i kader ile yazar.

Bizim seyyah, yalnız bir baharda bu fermanın bir tek sahifesini okuduktan sonra, nefsine dedi ki: Böyle her baharda haşr-i ekberden daha garib binlerle haşirleri inşa eden, mükâfat ve mücazat için kudretine nisbeten bir bahardan daha kolay olan haşri yapacağını ve kıyameti getireceğini umum enbiyasına binlerle defa vaad ve ahdeden ve Kur’an’da haşrin vukuuna binlerle işaretle beraber, bin adet âyetlerinde sarahaten hükmedip tehdit ve taahhüd eden bir Kadîr-i Cebbar’ın, bir Kahhar-ı Zülcelal’in o kadar vaadlerini tekzip ve kudretini inkâr hükmünde olan inkâr-ı haşir hatasını irtikâb edenlere cehennem azabı ayn-ı adalettir diye hükmetti, nefsi dahi “Âmennâ” dedi.

Dünya yolcusunun üçüncü menzilde müşahede ettiği

DÖRDÜNCÜ HAKİKAT olan Otuz Üçüncü Mertebe: “Rahîmiyet ve rezzakıyet” hakikatidir.

Yani umum zemin yüzünde ve içinde ve havasında ve denizinde bütün zîhayatın ve bilhassa zîruhun ve bilhassa âciz ve zayıfların ve bilhassa yavruların hem maddî ve midevî hem manevî bütün rızıklarını, şefkatkârane, kuru ve basit bir topraktan ve camid ve kemik gibi kuru odun parçalarından yapılan ve bilhassa en latîfi kan ve fışkı ortasından gelen ve bir dirhem kemik gibi bir tek çekirdekten yapılan binlerle okka taamların, vakti vaktine mukannen bir surette hiçbirini unutmayarak ve şaşırmayarak gözümüz önünde bir dest-i gaybî tarafından verilmesi hakikatidir.

Evet اِنَّ اللّٰهَ هُوَ الرَّزَّاقُ ذُو ال۟قُوَّةِ ال۟مَتٖينُ âyeti, iaşeyi ve infakı Ce­nab-ı Hakk’a tahsis edip hasrettiği gibi وَمَا مِن۟ دَٓابَّةٍ فِى ال۟اَر۟ضِ اِلَّا عَلَى اللّٰهِ رِز۟قُهَا وَيَع۟لَمُ مُس۟تَقَرَّهَا وَمُس۟تَو۟دَعَهَا كُلٌّ فٖى كِتَابٍ مُبٖينٍ âyeti dahi bütün insanların ve hayvanların rızıklarını taahhüd ve tekeffül-ü Rabbanî altına aldığı hem وَكَاَيِّن۟ مِن۟ دَٓابَّةٍ لَا تَح۟مِلُ رِز۟قَهَا اَللّٰهُ يَر۟زُقُهَا وَاِيَّاكُم۟ وَ هُوَ السَّمٖيعُ ال۟عَلٖيمُ âyeti de rızkı tedarik edemeyen, âciz ve iktidarsız olan zayıf bîçarelerin rızıklarını umulmadık yerden, belki gaybdan belki hiçten –mesela, denizin dibindeki böceklere hiçten ve bütün yavrulara umulmadık yerlerden ve bütün hayvanlara her baharda âdeta sırf gaybdan– infaklarını bilfiil tekeffül ederek bilmüşahede vermekle; esbab-perest insanlara dahi esbab perdesi altında yine o veriyor diye ispat ve ilan ettiği gibi pek çok âyât-ı Kur’aniye ve hadsiz şevahid-i kevniye, bi’l-ittifak her bir zîhayatın bir tek Rezzak-ı Zülcelal’in rahîmiyeti ile beslendiklerini gösteriyorlar.

Evet, bir nevi rızık isteyen ağaçlar iktidarsız ve ihtiyarsız olduklarından onlar, yerlerinde mütevekkilane dururken rızıkları onlara koşup gelmesi ve âciz yavruların nafakaları hayret-nümun tulumbacıklardan ağızlarına akması ve o yavrulara bir parça iktidar ve azıcık bir ihtiyar gelmesiyle süt kesilmesi, hususan insan yavrularına analarının şefkatleri yardımcı verilmesi, bedahetle ispat eder ki helâl rızık, iktidar ve ihtiyar ile mütenasiben değildir belki tevekkül veren zaaf ve acze nisbeten geliyor.

Ekseriyetçe sebeb-i hüsran olan hırsı tahrik eden iktidar ve ihtiyar ve zekâvet, bir kısım büyük ediblerde o edibleri bir nevi dilenciliğe kadar sevk ettiği gibi zekâvetsiz, kaba, çok âmî adamların tevekkülvari iktidarsızlıkları dahi onları zenginliğe îsal etmesi ve كَم۟ عَالِمٍ عَالِمٍ اَع۟يَت۟ مَذَاهِبُهُ وَ جَاهِلٍ جَاهِلٍ تَل۟قَاهُ مَر۟زُوقًا darb-ı mesel olması ispat eder ki rızk-ı helâl, iktidar ve ihtiyar kuvvetiyle kazanılmaz, buldurulmaz. Belki çalışmasını ve sa’yini kabul eden bir merhamet tarafından verilir ve ihtiyacına acıyan bir şefkat canibinden ihsan edilir. Fakat rızık ikidir:

Biri: Yaşamak için hakiki ve fıtrî rızıktır ki taahhüd-ü Rabbanî altındadır. Hattâ o kadar muntazamdır ki bedende yağ vesaire suretinde iddihar olunan fıtrî rızık, hiç olmazsa yirmi günden ziyade bir şey yemeden yaşatır, hayatını idame eder. Demek, yirmi otuz günden evvel ve bedende müddehar olan fıtrî rızkı bitmeden zâhiren açlıktan vefat edenler, rızıksızlıktan değil belki sû-i itiyaddan ve terk-i âdetten neş’et eden bir hastalıktan vefat ederler.

İkinci kısım rızık: İtiyad, israf ve sû-i istimalat ile tiryaki olup zaruret hükmüne geçen mecazî ve sun’î rızıktır. Bu kısım ise taahhüd-ü Rabbanî altında değil belki ihsana tabidir. Kâh verir kâh vermez.

Bu ikinci rızıkta, bahtiyar odur ki medar-ı saadet ve lezzet olan iktisat ve kanaatle sa’y-i helâli, bir nevi ibadet ve rızık için bir fiilî dua bilerek müteşekkirane ve minnettarane o ihsanı kabul edip hayatını saadetkârane geçirir.

Ve bedbaht odur ki medar-ı şakavet ve hasaret ve elem olan israf ve hırs ile sa’y-i helâli bırakarak, her kapıya başvurup tembelkârane ve zalimane ve müştekiyane hayatını geçirir, belki öldürür.

Nasıl ki mide bir rızık ister, öyle de kalp ve ruh ve akıl ve göz ve kulak ve ağız gibi insanın latîfeleri ve duyguları dahi Rezzak-ı Rahîm’den rızıklarını isterler ve müteşekkirane alırlar. Her birisine ayrı ayrı ve onlara lâyık ve onları memnun ve mütelezziz eden rızıkları, hazine-i rahmetten ihsan edilir. Belki Rezzak-ı Rahîm, onlara daha geniş rızık vermek için göz ve kulak, kalp ve hayal ve akıl gibi o latîfelerin her birisini, hazine-i rahmetinin birer anahtarı hükmünde yaratmış.

Mesela göz, kâinat yüzündeki hüsün ve cemal gibi kıymettar cevher hazinelerinin bir anahtarı olduğu misillü ötekiler dahi her biri birer âlemin anahtarı olur, iman ile istifade eder. Yine sadedimize dönüyoruz.

Bu kâinatı yaratan Zat-ı Kadîr-i Hakîm, nasıl ki kâinattan hayatı bir hülâsa-i câmia olarak halk edip umum maksatlarını ve isimlerinin cilvelerini onda temerküz ettiriyor. Öyle de hayat âleminde dahi rızkı bir cem’iyetli merkez-i şuunat yaparak, iştiha ihtiyacını ve zevk-i rızkîyi zîhayatta halk ederek hilkat-i kâinatın en ehemmiyetli bir gayesi ve bir hikmeti olan daimî ve küllî bir teşekkür ve minnettarlık ve perestişlik ile rububiyetine ve sevdirmesine karşı mukabele ettiriyor.

Mesela, çok geniş olan memleket-i Rabbaniyenin her tarafını, hususan melâike ve ruhanîler ile semavatı ve ervah ile âlem-i gaybı şenlendirdiği gibi; maddî âlemi dahi hususan hava ve arzı, her vakit ve her tarafını zîruhun, hususan kuşların ve kuşçukların vücudlarıyla şenlendirmek ve ruhlandırmak hikmetiyle ihtiyac-ı rızkî ve rızkın zevki, pek kuvvetli bir kamçı olarak hayvanları ve insanları rızık peşinde koşturmakla tahrik ederek tembellikten ve ataletten kurtarıp gezdirmesi, şuunat-ı rububiyetin bir hikmetidir. Eğer bu hikmet gibi mühim hikmetler olmasa idi, ağaçların erzakını onlara koşturduğu gibi hayvanların da mukannen olan tayinatlarını onlara zahmetsiz bir surette fıtrî hâcetlerini koşturacaktı.

İsm-i Rahîm ve Rezzak’ın cemallerini ve vahdaniyete şehadetlerini tam görmek için zemin yüzünü birden ihata edip müşahede edecek bir göz bulunsa kış âhirinde erzakları bitmek üzere olan hayvanat kafilelerine, imdad-ı gaybî ve ihsan-ı Rahmanî olarak nebatatın ellerine verilen ve ağaçların başlarına konulan ve validelerin sinelerine takılan ve sırf hazine-i gaybiye-i rahmetten gayet leziz ve gayet çok ve gayet mütenevvi taamları ve nimetleri gönderen Rezzak-ı Rahîm’in bu cilve-i şefkatinde ne kadar şirin bir güzellik, ne kadar tatlı bir cemal bulunduğunu görecek ve ondan bilecek ki:

Bir tek elmayı yapıp bir adama hakiki bir rızık olarak mün’imane veren, yalnız öyle bir zat yapar, verir ki mevsimleri, gece ve gündüzleri çevirir ve küre-i arzı bir sefine-i tüccariye gibi gezdirerek mevsimlerin mahsulatlarını onunla zemindeki muhtaç misafirlerine getirir. Çünkü o elmanın yüzünde bulunan sikke-i fıtrat ve hâtem-i hikmet ve turra-i samediyet ve mühr-ü rahmet, bütün elmalarda ve sair meyvelerde ve bütün nebatat ve hayvanatta bulunduğundan o tek elmanın hakiki mâliki ve sâni’i, elbette ve herhalde o elmanın emsali ve hemcinsi ve kardeşleri olan bütün sekene-i arzın ve onun bahçesi olan koca zeminin ve onun fabrikası olan ağacının ve onun tezgâhı olan mevsiminin ve onun terbiyegâhı olan bahar ve yazın Mâlik-i Zülcelal’i ve Hâlık-ı Zülcemal’i olacak, başka olamaz.

Demek, her bir meyve öyle bir mühr-ü vahdettir ki onun ağacı olan arzın ve onun bahçesi olan kâinat kitabının kâtibini ve sâni’ini bildirir ve vahdetini gösterir ve meyveler adedince vahdaniyet fermanının mühürlendiğine işaret eder.

Risaletü’n-Nur ism-i Rahîm ve ism-i Hakîm’in mazharı olduğundan, bu rahîmiyet hakikatinin çok lem’alarını ve çok sırlarını Risaletü’n-Nur çok eczalarında beyan ve ispat ettiğinden ona havale ile bu pek büyük hazineden halimin müsaadesizliği cihetiyle bu kısa işaretle iktifa edildi.

İşte bizim seyyah diyor ki: Elhamdülillah her yerde aradığım ve her şeyden sorduğum Hâlık’ımın ve Mâlik’imin vücub-u vücuduna ve vahdetine şehadet eden otuz üç hakikati gördüm ve dinledim. Her bir hakikat, güneş gibi parlak, karanlık bırakmaz; dağ gibi kuvvetli ve sarsılmaz. Ve her biri tahakkukuyla vücuduna gayet kat’î şehadet eder ve ihatasıyla vahdetine gayet zâhir delâlet eder. Ve sair erkân-ı imaniyeyi dahi içinde kuvvetli ispat etmekle beraber mecmu hakikatlerin icmaı ve ittifakı, imanımızı taklitten tahkike ve tahkikten ilmelyakîne ve ilmelyakînden aynelyakîne ve aynelyakînden hakkalyakîne iblağ ediyor.

اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ هٰذَا مِن۟ فَض۟لِ رَبّٖى

اَل۟حَم۟دُ لِلّٰهِ الَّذٖى هَدٰينَا لِهٰذَا وَمَا كُنَّا لِنَه۟تَدِىَ لَو۟لَٓا اَن۟ هَدٰينَا اللّٰهُ لَقَد۟ جَٓاءَت۟ رُسُلُ رَبِّنَا بِال۟حَقِّ

İşte bu pür-merak seyyahın bu üçüncü menzilde müşahede ettiği dört muazzam hakikatlerden aldığı envar-ı imaniyeye gayet kısa bir işaret olarak Birinci Makam’ın ikinci babında üçüncü menzilin hakikatlerine dair şöyle denilmiş:

لَٓا اِلٰهَ اِلَّا اللّٰهُ ال۟وَاحِدُ ال۟اَحَدُ الَّذٖى دَلَّ عَلٰى وَح۟دَتِهٖ فٖى وُجُوبِ وُجُودِهٖ مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ ال۟فَتَّاحِيَّةِ بِفَت۟حِ الصُّوَرِ لِاَر۟بَعِ مِاَةِ اَل۟فِ نَو۟عٍ مِن۟ ذَوِى ال۟حَيَاةِ ال۟مُكَمَّلَةِ بِلَا قُصُورٍ بِشَهَادَةِ فَنِّ النَّبَاتِ وَ ال۟حَيَوَانِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الرَّح۟مَانِيَّةِ ال۟وَاسِعَةِ ال۟مُن۟تَظَمَةِ بِلَا نُق۟صَانٍ بِال۟مُشَاهَدَةِ وَ ال۟عِيَانِ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ حَقٖيقَةِ ال۟اِدَارَةِ ال۟مُحٖيطَةِ لِجَمٖيعِ ذَوِى ال۟حَيَاةِ وَ ال۟مُن۟تَظَمَةِ بِلَا خَطَاءٍ وَ لَا نُق۟صَانٍ . وَ كَذَا مُشَاهَدَةُ عَظَمَةِ اِحَاطَةِ حَقٖيقَةِ الرَّحٖيمِيَّةِ وَ ال۟اِعَاشَةِ الشَّامِلَةِ لِكُلِّ ال۟مُر۟تَزِقٖينَ ال۟مُقَنَّنَةِ فٖى كُلِّ وَق۟تِ ال۟حَاجَةِ بِلَا سَه۟وٍ وَ لَا نِس۟يَانٍ ۝ جَلَّ جَلَالُ رَزَّاقِهَا الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ ال۟حَنَّانِ ال۟مَنَّانِ وَ عَمَّ نَوَالُهُ وَ شَمِلَ اِح۟سَانُهُ وَ لَٓا اِلٰهَ اِلَّا هُوَ

سُب۟حَانَكَ لَا عِل۟مَ لَنَٓا اِلَّا مَا عَلَّم۟تَنَٓا اِنَّكَ اَن۟تَ ال۟عَلٖيمُ ال۟حَكٖيمُ

يَا رَبِّ بِحَقِّ بِس۟مِ اللّٰهِ الرَّح۟مٰنِ الرَّحٖيمِ يَا اَللّٰهُ يَا رَح۟مٰنُ يَا رَحٖيمُ صَلِّ وَسَلِّم۟ عَلٰى سَيِّدِنَا مُحَمَّدٍ وَعَلٰى اٰلِهٖ وَاَص۟حَابِهٖ اَج۟مَعٖينَ بِعَدَدِ جَمٖيعِ حُرُوفِ رَسَائِلِ النُّورِ ال۟مَض۟رُوبِ تِل۟كَ ال۟حُرُوفُ فٖى عَاشِرَاتِ دَقَائِقِ جَمٖيعِ عُم۟رِنَا فِى الدُّن۟يَا وَال۟اٰخِرَةِ مَعَ ضَر۟بِ مَج۟مُوعِهَا فٖى ذَرَّاتِ وُجُودٖى فٖى مُدَّةِ حَيَاتٖى وَاغ۟فِر۟لٖى وَلِمَن۟ يُعٖينُنٖى فٖى نَش۟رِ رَسَائِلِ النُّورِ وَكِتَابَتِهَا بِصَدَاقَةٍ بِكُلِّ صَلَاةٍ مِن۟هَا وَ لِاٰبَائِنَا وَلِسَادَاتِنَا وَشُيُوخِنَا وَ لِاَخَوَاتِنَا وَاِخ۟وَانِنَا وَلِطَلَبَةِ رِسَالَةِ النُّورِ الصَّادِقٖينَ وَبِال۟خَاصَّةِ لِمَن۟ يَك۟تُبُ وَيَس۟تَن۟سِخُ هٰذِهِ الرِّسَالَةَ بِرَح۟مَتِكَ يَا اَر۟حَمَ الرَّاحِمٖينَ اٰمٖينَ وَ اٰخِرُ دَع۟وٰيهُم۟ اَنِ ال۟حَم۟دُ لِلّٰهِ رَبِّ ال۟عَالَمٖينَ

İHTAR

Bu risalenin mahall-i zuhuru olan şu memleket muhitinde Risaletü’n-Nur’un sair risaleleri bulunmadığından ve ihtiyarsız olarak burada telif edildiğinden Âyetü’l-Kübra gibi risalelerde, zâhirî bir tekrar suretinde başka Sözlerin ve Lem’aların bir kısım mühim meseleleri zikredilmiş ve buralardaki şakirdlere nisbeten her biri birer küçük Risaletü’n-Nur hükmüne geçmek hikmetiyle böyle yazdırılmış.

Bu müsveddenin birinci tebyizi bir mübarek zat tarafından oldu. O zatın tevafuktan haberi yokken yazdığı nüshada, kayda lâyık şöyle latîf ve manidar bir tevafuk gördük ki: O nüshanın satırları başında “Elif”ler altı yüz altmış altı olarak yazılmıştır.

Bu hal ise Hazret-i İmam-ı Ali radıyallahu anh tarafından bu hususi risaleye verilen Âyetü’l-Kübra namının cifrî ve ebcedî makamı olan altı yüz altmış altı adedine tam tamına muvafakatı ve mutabakatı ile bu risalenin bu nama liyakatini gösterir. Hem âyât-ı Kur’aniyenin adedi olan altı bin altı yüz altmış altının dört mertebesinden üç mertebesine tevafuku dahi bu risalenin, âyâtın bir lem’ası olduğuna bir işarettir diye telakki ettik.

Said Nursî

Bugünlerde, manevî bir muhaverede bir sual ve cevabı dinledim. Size bir hülâsasını beyan edeyim:

Biri dedi: Risale-i Nur’un iman ve tevhid için büyük tahşidatları ve küllî teçhizatları gittikçe çoğalıyor. Ve en muannid bir dinsizi susturmak için yüzde birisi kâfi iken neden bu derece hararetle daha yeni tahşidat yapıyor?

Ona cevaben dediler: “Risale-i Nur, yalnız bir cüz’î tahribatı ve bir küçük haneyi tamir etmiyor. Belki küllî bir tahribatı ve İslâmiyet’i içine alan ve dağlar büyüklüğünde taşları bulunan bir muhit kaleyi tamir ediyor. Ve yalnız hususi bir kalbi ve has bir vicdanı ıslaha çalışmıyor, belki bin seneden beri tedarik ve teraküm edilen müfsid âletler ile dehşetli rahnelenen kalb-i umumîyi ve efkâr-ı âmmeyi ve umumun ve bâhusus avam-ı mü’minînin istinadgâhları olan İslâmî esasların ve cereyanların ve şeairlerin kırılması ile bozulmaya yüz tutan vicdan-ı umumîyi, Kur’an’ın i’cazıyla ve geniş yaralarını Kur’an’ın ve imanın ilaçları ile tedavi etmeye çalışıyor. Elbette böyle küllî ve dehşetli tahribata ve rahnelere ve yaralara, hakkalyakîn derecesinde, dağlar kuvvetinde hüccetler, cihazlar ve bin tiryak hâsiyetinde mücerreb ilaçlar ve hadsiz edviyeler bulunmak gerektir ki bu zamanda Kur’an-ı Mu’cizü’l-Beyan’ın i’caz-ı manevîsinden çıkan Risale-i Nur o vazifeyi görmekle beraber, imanın hadsiz mertebelerinde terakkiyat ve inkişafata medardır.” diye uzun bir mükâleme cereyan etti. Ben de tamamen işittim, hadsiz şükrettim. Kısa kesiyorum.

Said Nursî

---

Altıncı Şuâ ⇐ | Şualar | ⇒ Dokuzuncu Şuâ

---